Veľký piatok, Matúš 27, 45-54
Milí bratia a sestry,
my ľudia sme ochotní urobiť všetko preto, aby sme nemuseli trpieť, aby sme sa krížu vyhli. Dôvody siahajú od pragmatických až po celkom zbožné. Kríž nám s predstavou Božej tvorivosti, všemohúcnosti jednoducho - neladí...
Dnešné pašie nám kladú pred oči práve utrpenie. Paradoxné, desivé – ako to, ktoré nás dodnes prekvapuje v chorobe, nespravodlivosti, násilí. Aj Boh, ktorý zachraňuje, niekedy mlčí.
Ježišov príbeh nás na Veľký piatok privádza k najhlbšiemu bodu, k utrpeniu, k smrti.
Zmysel toho, čo sa udialo, sa dá lepšie vnímať a porozumieť pri pohľade späť - z odstupu.
Až PO Ježišovej smrti rímsky stotník vyjadrí: „Naozaj, Syn Boží bol tento!“ Konečne niekto, kto čosi pochopil, koho sa Ježišov príbeh dotkol, koho rozrušil.
Presvedčenie, že Ježiš je BOŽÍ Syn, vystihne ako prvý POHAN - vo chvíli, keď o tom všetci zapochybovali.
Aj dnes nás, kresťanov, predbiehajú pri formulovaní východísk z problémov nášho sveta, posúdení situácie v spoločnosti a dokonca aj cirkvi, ľudia zvonku. Boh totiž pracuje v každom, koho bieda, prázdno, nespravodlivosť núti myslieť, hovoriť a predovšetkým konať inak ako doteraz. Slová o viere, pozývanie do uzavretej spoločnosti tých, ktorí rovnako myslia a nedajú sa vyrušiť, preťaženým a neistým ľuďom dnes nemajú čo dať.
Ježiš na Golgote zomrel. Nestal sa zázrak. Až PO Jeho smrti sa trasie zem, pukajú skaly a otvárajú s hroby. Zachvelo sa všetko, čo sa dovtedy javilo pevné, nemenné. Roztrhla sa aj chrámová opona. Svätyňa svätých už nebude ohraničeným, oddeleným miestom. Všetci sa stali Božími vyvolenými.
Tým, čo otriasa svetom, je teda smrť nevinného človeka. Takáto smrť je strašná. Nezmyselná. Tichá i náhla. Vidíme ju v televíznych prenosoch z krízových regiónov nášho sveta, jej hrôzu tušíme na onkológiách.
Boh mlčí, no Jeho Syn na zemi tlmočí svoje utrpenie do výkriku: Bože môj, prečo si ma opustil?
V Jeho „Prečo?“sú obsiahnuté aj naše otázky, na ktoré nenachádzame odpoveď: „Prečo práve JA? Prečo práve teraz? Prečo vôbec?“
Zbožní Izraela – Veľkňazi a zákonníci majú pre muža na kríži len výsmech. No aj v ňom -
proti svojej vôli a vlastným zámerom hovoria pravdu: „Iným pomáhal“ a „Bohu dôveroval“ – no čo má z toho? Aj to žiaľ, platí stále: Pomoc inému – a dôvera Bohu – čo z toho človek nakoniec má?
Ježiš kráča cestou lásky a pomoci za iných. Robí to za svojich ľudí, kvôli nám.
No - kde sú tí Jeho? Kde sú tí, za ktorých sa obetoval až do trpkého konca?
Učeníci ušli do bezpečnej vzdialosti. Zradca Judáš svoju vinu neuniesol – v zúfalstve skončil svoj život. Peter, ktorý zapieral, mal teraz čo robiť sám so sebou, spracováva sklamanie z Krista - i zo seba samého.
Solidarita v utrpení a núdzi nie je samozrejmosťou. Každý v kríži trpí sám – a nezriedka svoje utrpenie, svoju horkosť, bezmocnosť prenáša na iného.
Ľútosť sa nedá vycítiť ani od divákov. Nad násilím, ktoré sa tu pácha na človeku, síce krútia hlavou, ale ... čo už? Stoja a dívajú sa. Možno frustrovaní, sklamaní, ale nemohúci, odovzdaní.
Niektorí si myslia: Sám si je na vine... Zašiel priďaleko! ...
Kde sú teda tí, kvôli ktorým tu Kristus trpí a zomiera? Aj na Golgote bolestivo znejú otázky Boha človeku z úvodu Biblie: „Adam, kde si?“ „Kain, kde je tvoj brat?“
Ľudia, kde ste, keď je vedľa Vás ktosi bitý, trápený, fixovaný na kríž, umlčaný? Kedy budete strážcami svojho brata?
Teraz by ste mohli predstúpiť pred Božiu tvár a nemuseli sa skrývať za masku svojej hrdosti.
Kde ste?
Kde ste, že strpíte, aby Kristus zomrel za vás, ale naďalej si myslíte, že človek musí byť strojcom svojho šťastia sám?
Kde ste vy, ktorí si myslíte, že môžete zabezpečiť samých seba?
Kde ste vy, takí mocní ako Pilát, ale aj takí neslobodní, že si nenecháte radiť a zneužívate svoju moc?
Kde ste vy, ktorí ako vojaci robíte len svoju povinnosť, vykonávate príkazy, ale nezaujímajú vás dôsledky konania. Myslíte si, že tak je to v poriadku?
Kde ste vy, ktorí vo voľbách dávate mandát spravovať svoju krajinu a cirkev, ale nezaujímate sa už, či a ako sa tí, ktorí sú poslaní slúžiť, osvedčili?
Ponížený, opustený Kristus na kríži za všetkých zanedbaných, týraných a znevýhodňovaných kričí k Bohu. Svojím výkrikom sa prihovára za všetkých osamelých, umlčaných.
Kristus sa drží Boha - aj uprostred takéhoto sveta: tam, kde sa mladí ľudia musia obávať o svoju budúcnosť. Tam, kde sa chorý človek domáha nielen liečby – ale obyčajného ľudského prístupu. Tam, kde v rodinách ustupuje reálny život virtuálnej komunikácii.
Tam, kde je dieťa v škole šikanované. Tam, kde mocní klamú, kradnú, zavádzajú a nič sa nedeje.
Kristov výkrik nie je prejavom sklamania, ale hlbokej, odovzdanej dôvery, ktorá drží Boha za slovo. Napriek tomu, že práve mlčí,
počíta s tým, že zasiahne a radikálne zmení situácie i ľudí, celý tento svet.
Láska, ktorá neuhne pred utrpením a obeťou, sa vždy dočká víťazstva. Práve tam, kde je človek tak hlboko, že už nemôže klesnúť viac, (padnúť hlbšie). Práve tam je Boh celkom blízko – v Kristu: v konkrétnej, nepredpokladateľnej POMOCI.
Boh o kvalitu nášho života, našich vzťahov, o naše uzdravenie stále zápasí.
Dnešné Pašie nás môžu nechať nezainteresovanými – ale môžu v nás otvoriť nádej na dobrý koniec.
V Kristu, v Jeho utrpení, je Boh s nami. Rozumie nášmu životu. Rozumie našim zraneniam, hnevu, trpkosti a vyčerpaniu. Pozná nás – a všetky vplyvy, ktorým sa nedalo uniknúť, v ktorých sme ostali nepochopení, opustení, sami. Niekedy mlčí, aby sme pochopili, že máme, musíme niečo povedať, urobiť my. Mlčí, aby nás usvedčil z našej ľahostajnosti, zbabelosti a pýchy. To mlčanie bolí. Ale má moc vzkriesiť v nás Jeho človeka.
Nádej nového sveta, nového života sa rozprestiera ponad naše ľudské spôsoby, ponad naše možnosti. Naše kríže raz skočia. Zvládneme ten čas prečkať?
Moc smrti, hrozivé Božie mlčanie a bolesť smútku sa v tomto svete nedajú obísť. Ani prekročiť.
Sú situácie, kedy ho môžeme iba niesť, len ustáť.
Napriek všetkému je kríž znakom života.
Z neho k nám plynie závan radosti a víťazstva, ktoré nám nadobudla LÁSKA. Tá, ktorou nás miloval Boh – bez hraníc. Bez zásluh. Bez obmedzení.
Tá má silu kriesiť v nás každú úzkosť, utíšiť bolesť a zmierniť núdzu. Nie sme, nemusíme byť ponechaní sami na seba. Ani v živote, ani pri smrti. Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
