4. nedeľa po Veľkej noci - Cantate (Spievajte), Efezským 5, 19 - 20
Efezským 5, 19 – 20:
„Hovorte medzi sebou v žalmoch, hymnách a duchovných piesňach, spievajte a plesajte Pánovi srdcom. Dobrorečte stále za všetko Bohu a Otcovi v mene nášho Pána Ježiša Krista.“
Milí bratia a milé sestry!
Nedeľa Cantate – Spievajte, nás nabáda k úsiliu o očistu – o ozdravenie reči. A keď ide o očistu – ozdravenie reči, potom ide aj očistu – ozdravenie myslenia; veď naše slová, hovorené či vyspievané, sú vyjadrenými myšlienkami. Pán Ježiš hovorí (Mt 12, 34): „Z plnosti srdca hovoria ústa“. Pre dávnych Izraelcov nebolo srdce sídlom citu, ako pre nás, ale centrom myslenia. Keď teda Ježiš vraví: „Z plnosti srdca hovoria ústa“, mieni tým: Ak je vaše srdce, to jest tvoja – moja myseľ plná zloby, intríg, zaoberaním sa zlobou iných, ich neúspechmi, krivdami, kauzami, potom hovoríme len o tom. Je to však reč, ktorá nebuduje, neposiľňuje tých, ktorí ju počúvajú.
Božie slovo nás nabáda k celkom inej reči: „Hovorte medzi sebou v žalmoch, hymnách a duchovných piesňach, spievajte a plesajte Pánovi srdcom. Dobrorečte stále za všetko Bohu a Otcovi v mene nášho Pána Ježiša Krista“ (Ef 5, 19n). Nie je to výzva k pokrytectvu, k tomu, aby sme sa nútili do úsmevu, keď je naše srdce smutné, ale aby sme si aj vtedy pripomínali slová žalmov a duchovných piesní. Mnohé z nich sú piesňami – modlitbami ľudí, ktorých život priviedol do ťažkých – zložitých situácií. Vtedy je dobré pripomenúť si slová, napríklad 62. žalmu: „Len v Bohu utíši sa moja duša; od Neho pochádza moja spása. Len On je moja skala, môj hrad“ (v. 2n).
Spomínam si na dve staršie, dnes už nebohé, sestry vo viere, ktoré som navštevoval v domove dôchodcov. Obe boli na lôžku, ich nohy im viac neslúžili. Jedna ma vždy vítala: Ďakujem Bohu za všetko a za všetkých (por. Ef 5,20). Druhá – tiež nevládna, zas často opakovala slová piesne „Co Bůh činí, vše dobré jest“ (Zpěvník evangelický č. 581). Pre mňa boli stretnutia s týmito veriacimi – zdravotne ťažko skúšanými sestrami, ďalším semestrom teológie, lebo prinajmenšom tak obohacujúce ako čerpať múdrosť z kníh alebo z prednášok erudovaných profesorov bolo, keď som smel vidieť, ako konkrétne pomáhajú obstáť ľuďom vo veľkých problémoch Božie pravdy obsiahnuté v duchovných piesňach a žalmoch.
Je však aj ďalšie pole pôsobnosti duchovných piesní. Ak poslúchneme výzvu Božieho slova k spievaniu, k pripomínaniu si slov žalmov a duchovných piesní, môže sa stať, že zaplačeme nad svojím životom, že spoznáme: „Taký hľa som, ja nič nemám, viem, že krv tiekla z Tvojich rán a že ma voláš neváham: Ku Tebe idem, Pane môj!“ (ES 643, 1). Jestvuje aj uzdravujúci smútok a plač. V Biblii nachádzame nie len oslavné spevy a hymny, ale aj žalospevy a kajúce žalmy (6., 32., 38., 51., 102., 130., 143.). Aj z nich sa učme, aj ich slová si pripomínajme. Život totiž ponúka nemálo príležitostí nielen k spevu, ale aj k plaču. I v našom zbore vyprevádzame nielen ľudí okolo 80-tky či po nej, ale stáva sa, že aj oveľa mladších. To sú príležitosti k plaču. Ak plačeme, nech je to však uzdravujúci plač. Plač, ktorý nás nasmeruje k Bohu, nie slzy vedúce k zúfalstvu, do zajatia sebou samým, k prehlbujúcej sa beznádeji.
Život ponúka mnoho príležitostí nielen k spevu, ale aj k plaču. Práve duchovné piesne sú spôsobom, ako sa môžeme vzoprieť tomu, čo je v žití temné. Pripomínanie si slov duchovných piesní a žalmov je spôsobom ako nanovo spoznať, že „len v Bohu utíši sa moja duša; od Neho pochádza moja spása. Len On je moja skala, môj hrad“, pevný bod nášho života aj vtedy, keď sa cez nás valia búrky a prívaly žitia.
Spev je mocný prostriedok na budovanie nášho osobného života viery. Spev je aj mocným prostriedkom na budovanie celej Pánovej cirkvi. To dobre pochopili aj zakladatelia spevokolov. V spevokole, okrem toho, že tam ľudia spievajú, jeho členovia vytvárajú aj spoločenstvo. To je v cirkvi nesmierne potrebné, aby sme neboli iba sólistami, „súkromnými kresťanmi“, ale vytvárali sme spoločenstvo.
Členovia toho či onoho spevokolu vedia, aké dôležité je spievať vo vzájomnom súlade. Akokoľvek veľké, obsažné by boli slová piesní, ktoré členovia spevokolu spievajú, akokoľvek zvučne a s istotou by ich spievali, ak hlasy nie sú v harmónii, ani najkrajšie slová nebudú veľa znamenať. Spev, ktorý nie je zosúladený, stratí svoj náboj, neodovzdá mocné posolstvo. Od spevákov v spevokole a teda môže cirkev čosi podstatné naučiť: Záleží na súlade, na harmónii; evanjelium nie je pre sólistov.
Mladší i starší ľudia, nás veriacich z toho nevynímajúc, sú v pokušení domnievať sa, že ich životná „melódia“ je tá najlepšia, či dokonca jediná správna a keď nás ostatní budú počúvať, všetko bude v poriadku. No evanjelium, ktoré máme my – cirkev, odovzdávať svetu ako zachraňujúcu moc Božiu (por. R 1, 16), ako životne dôležité posolstvo, nie je pre sólistov. Zostane hodnoverné, len keď ho budeme „spievať“ spolu, v harmónii, keď to, že máme rôzne hlasy nepovedie k vzájomnej konkurencii a prekrikovaniu sa, ale z tejto rôznosti hlasov sa zrodí jediný, krásny, mnohotvarý zvuk. – Nie na našu slávu, ale na česť a chválu Boha, ktorý je trojjediný, hovorí rôznymi hlasmi, hlasom Otca, Syna i Ducha Svätého, ale je predsa jednotou v rôznosti.
Duchovné piesne nás vyzývajú k súzvuku, k takej harmónii, aká je medzi osobami Božej Trojice. Aj k tomu, aby táto harmónia, náš súzvuk s Bohom a ľuďmi, pokračoval aj po službách Božích, v bežnom živote.
Premýšľajme preto spolu, i každý za seba: Je naša: tvoja – moja viera sólospev, ktorý nedbá na iných? Alebo sa chceme usilovať súlad, súznenie, o harmóniu? Nič nám k nej nepomôže väčšmi, ako živé povedomie, že sme Kristom milovaní, že Pán Ježiš, ktorý ma miluje, mi vie aj pomôcť, že Mu smiem všetko predložiť, že On vie všetky naše životné situácie zobrať do svojich rúk a aj tie najťažšie premeniť na požehnanie pre nás. K spomínanej harmónii, k tomu, aby sa náš život stal piesňou na Božiu oslavu nám nepomôže nič väčšmi, ako to, že vždy, v každom čase a okamihu smieme pristupovať k Bohu a On nás nepošle preč (por. J 6, 37b; aj dnešné pozvanie k Večeri Pánovej). – Pre svojho Syna a nášho Pána Ježiša Krista. Len Mu – nášmu Pánovi, spievajme srdcom. Nech naše piesne, ani tá, ktorú spievame celým svojím životom, nie sú ledabolo odspievané, ale zanôtené srdcom – pre Ježiša Krista, pre Jeho meno. V mene Ježiš nám Boh ukázal, že sme Mu vzácni, že máme pre Neho hodnotu života Jeho Syna. Preto oslavovanie Pána Boha nie je vecou pocitov. Preto, keď sme Písmom nabádaní dobrorečiť „stále za všetko Bohu a Otcovi v mene nášho Pána Ježiša Krista“, nejde o výzvu, chváliť Boha za to, čo je zlé a bolestné, ale chváliť Ho, že je Bohom, že je naším hradom a pevnou oporou žitia aj v takých situáciách, ktorým nerozumieme.
Pripomínajme si teda slová žalmov a duchovných piesní. Pomáhajú nám nestratiť duchovnú orientáciu ani v temných chvíľach žitia, pripomínajú nám, že Boh je Bohom – že nestratil svoju moc ani v problémoch, ani v smrti. A to je dôvod na oslavu, to je dôvod spievať. Amen.
Literatúra:
Bengt Pleijel: Obrovská moc Božej sily (Tranoscius, Liptovský Mikuláš 1995);
Rev. Dr. Keith Clements: Prosba za jednotu (in: ET – Kostnické jiskry, roč. 86, č. 27/2001);
John R.W. Stott: Výklad epištoly Efežanom (vyd. NÁVRAT, Praha 1992);
Ortwin Schweitzer: Bilbelarbeit (Eph. 5,1-20) in: Bibel aktuell, Arbeitshilfe fuer Bibelkreise, Heft 54; 1.Q/1993;
Josef Veselý: Bible a zpěvník (in: ET – Kostnické jiskry, roč. 88, č.4/2003);
Pavlovy listy do Galacie, Efezu, Filip, Kolos a Tesaloniky (vyd. IBS a Luxpress, Praha 1995);
A. Maillot: heslo: Zpěv (in: Jean Jacques von Allmen a kol. Biblický slovník /Kalich, Praha 1987/);
Štěpán Šoltész: Kristus a rodina (Kalich, Praha 1970).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
