Veľkonočný pondelok, Lukáš 24, 28 – 33
Vtom sa priblížili k mestečku, do ktorého šli, a On sa tváril, že ide ďalej. Ale zdržiavali Ho: Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už nachýlil. Vošiel teda, aby zostal s nimi. A keď stoloval s nimi, vzal chlieb, dobrorečil, lámal a podával im. Tu sa im otvorili oči a poznali Ho. Ale On im zmizol. I povedali si: Či nehorelo v nás srdce, keď nám hovoril cestou a vysvetľoval Písma? A vstali v tú hodinu, vrátili sa do Jeruzalema a našli zhromaždených jedenástich a tých, čo boli s nimi. (Lukáš 24, 28 – 33)
Príbeh Emauských učeníkov je akiste známy všetkým nám. Jeho dramatický priebeh ukazuje, čo sa stane s človekom, keď sa stretne so vzkrieseným Pánom Ježišom Kristom a keď celú jeho bytosť prenikne istota o Jeho vzkriesení. Príbeh sa začína na nule a končí sa na najvyššom možno vrchole duchovného života.
Na začiatku príbehu dvoch emauských učeníkov je ich odchod z Jeruzalema. Bol to pravdepodobne útek z horúcej, nebezpečnej pôdy tohto mesta. Cestou sa rozprávajú o tom, ako ukrižovaním Pána Ježiša stroskotali ich nádeje. Spomínajú aj ženy, ktoré boli v nedeľu ráno pri hrobe a priniesli správu o slovách anjelov, že Pán Ježiš vstal z mŕtvych. Ale o tejto správe žien sa vyjadrujú veľmi pochybovačne. So svojím smútkom a sklamaním sa zveria aj Pocestnému, ktorý sa k ním cestou pridal. S tým všetkým sú ešte stále na bode nula.
Ale potom sa chopí iniciatívy Pocestný a sprevádza ich Svätým písmom. Je to jasne cielené štúdium Biblie, v ktorom im cituje prorocké predpovede o tom, že Mesiáš musel podľa Božieho určenia prejsť cez toto utrpenie, a tak vojsť do svojej slávy. Musia si dokonca vypočuť výčitku Pocestného o pomalosti svojho chápania. Prijímajú jeho vyučovanie, prijímajú aj výčitku, lebo cítia, že ich to všetko nejako oslovuje. Neskôr si spomenuli na tieto chvíle a museli konštatovať, že pri slovách Pocestného horelo v nich srdce. Tým je krásne vyjadrené, ako veľmi zapôsobili na nich jeho slová. Vtedy už nie sú na nule, lebo Pocestný ich vyviedol hodne vyššie.
Tak mocne ich oslovila jeho reč, ale aj pokoj, ktorý z neho žiaril, že chceli čím dlhšie zostať v jeho blízkosti. Keď sa pri príchode do mestečka tváril, že ide ďalej, začali ho zdržiavať: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už nachýlil.“ Hovorí z nich aj dobré srdce: Kam by si šiel proti noci, môžeš prenocovať v našom príbytku. Ale omnoho mocnejším motívom bola zrejme túžba mať ho čím dlhšie pri sebe. Lebo cítili, akou veľkou pomocou, ba uzdravovaním bola pre nich jeho blízkosť. Cítili, že práve jeho prítomnosť, jeho záujem o nich a jeho pochopenie ich situácie je to, čo najviac potrebujú. Keď im už raz bola darovaná takáto pomoc, nechceli sa jej len tak ľahko vzdať. A on zostáva, nedá sa prosiť, vchádza do ich príbytku.
Cení si aj ich ochotu, i keď vo svojom vzkriesenom, oslávenom, duchovnom tele už nocľah nepotrebuje. Ale pozná túžbu ich srdca a rád ju splní. Kedysi bol povedal, že Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu. Vyjadril tým smutnú skúsenosť, že je málo tých, ktorí by po ňom úprimne túžili. Ale v tomto prípade má, kde by sklonil hlavu. Túžiace srdcia učeníkov sú tým miestom, do ktorého rád vstúpi.
To platí aj dnes. Kdekoľvek On aj dnes počuje úprimnú prosbu: „Zostaň s nami“, „Zostaň so mnou“, tam rád vstupuje. Rád vstupuje, rád zostáva a prináša nekonečné bohatstvo, v porovnaní s ktorým nie sú ničím bohatstvá tohto sveta. Len čisté srdce dokáže veci takto hodnotiť.
Vošiel s učeníkmi do domu a iste nemlčal, pokračoval slovami, ktoré vnášali do ich sŕdc pokoj a svetlo. Cítili, že to malé začiatočné svetlo sa stále zväčšuje a silnie. Potom večerali. Akiste to bola veľmi jednoduchá večera. Formálne sú síce pozývajúcimi hostiteľmi tí dvaja, ale naraz sa stáva hostiteľom On. Odlamoval kúsky chleba a podával im ich. Zdanlivo nič zvláštne, niečo celkom všedné. Ale im sa práve v tej chvíli otvárajú oči a poznávajú Ho, svojho Pána, ukrižovaného a vzkrieseného, živého. Ich pochybnosti o jeho vzkriesení sú načisto a natrvalo zaplašené.
Slovami nedokážeme opísať, čo prežívali v tejto chvíli. Skúsme si živo predstaviť, že by sa nám prihodilo to isté – možno pochopíme niečo z toho, čo prežívali oni.
Uvedomujú si, že všetko to, čo im hovoril cestou, boli slová Vzkrieseného. Oni to vtedy ešte nevedeli, ale teraz to pre nich nadobúda ešte väčšiu cenu. Človek môže prijímať požehnanie Vzkrieseného, aj keď si zatiaľ jasne neuvedomuje, že je to dar Vzkrieseného.
Prečo sa im hneď na ceste nepredstavil, že On je vzkriesený Ježiš? Možno úmyselne pripravil pre nich takéto postupné poznávanie, keďže prijať takú veľkú novinu v jednom okamihu nie je jednoduché.
Keď ho poznali, zmocnila sa ich veľmi veľká radosť. On im síce zmizol, ale stopy tohto stretnutia im zostali natrvalo, na celý ďalší život. Odohrala sa s nimi veľmi veľká zmena. Keď odchádzali z Jeruzalema, boli na nule. Teraz sa dostávajú na vysoký vrchol. Čím bola spôsobená táto obrovská zmena? Tým, že sa stretli so vzkrieseným Pánom. Tým, že celú ich bytosť prenikla istota: Pán Ježiš Kristus žije. Dôležité je uvedomiť si, že to nebol azda iba prchavý pocit extázy, ale trvalý stav ich bytosti.
Oni sami sa v dôsledku tohto stretnutia totálne zmenili. Stali sa novými ľuďmi. Zmena neostáva obmedzená iba na oblasť ich myšlienok a citov, ale prejavuje sa veľmi výrazne v praktickom konaní. Dôkazom a prejavom tejto zmeny je, že sa ihneď vrátili do Jeruzalema. Nemohli si nechať túto úžasnú novinu pre seba, veď vedeli, že všetci ju tak veľmi potrebujú. Vracali sa ihneď, lebo boli tak veľmi naplnení radostným vzrušením, že by jednoducho nedokázali spať a čakať do rána. Dokázali sa vracať nocou, hoci to bol nebezpečný čas, dokázali to, veď od veľkej radosti získali smelosť a odvahu. Vracali sa na horúcu pôdu nebezpečného Jeruzalema, ale šli pokojne, nech sa deje čokoľvek. Koho sa zmocní taká veľká radosť, u toho sa všetky predošlé negatívne pocity scvrknú na minimum.
Oni sa v dôsledku stretnutia so vzkrieseným Pánom totálne zmenili. To platí nielen o tých dvoch učeníkoch, ale o všetkých ľuďoch, ktorí sa skutočne stretli a stretnú so vzkrieseným Pánom, s ľuďmi, ktorých bytosť je naplno preniknutá istotou o jeho novom živote. „Ak je niekto v Kristovi, je nové stvorenie. Staré veci sa pominuli, ajhľa, nastali nové.“ Ide o zmenu, ktorá je vysoko pozitívna, vysoko tvorivá, a ktorej dôsledky trvajú celý život.
Uvedieme niektoré biblické príklady ľudí, u ktorých v dôsledku stretnutia so Vzkrieseným nastala trvalá bytostná zmena. Tomášovi bolo darované stretnutie so Vzkrieseným a on v dôsledku toho prešiel od svojej skepsy, pochybností, nevery k najkrajšiemu, vrcholnému vyznaniu Pána Ježiša: „Pán môj a Boh môj“. – Peter, ktorý po zapretí nosil boľavú ranu na duši, sa stretol so Vzkrieseným, prijal od neho odpustenie a bol znova povolaný do apoštolskej služby. – Peter a Ján, súc preniknutí istotou Pánovho nového života, smelo hovorili v chráme o vzkriesení Pána, nedali sa zastrašiť hrozbami synedria, ani zbičovaním. V Skutkoch apoštolov čítame o nich: „Ale neprestali deň po deň učiť v chráme a po domoch a zvestovať evanjelium Krista Ježiša.“ – Diakon Štefan šiel pokojne na smrť ukameňovaním, vyznávajúc: „Ajhľa, vidím nebesá otvorené, a Syna človeka stáť na pravici Božej.“ – Zarytý nepriateľ Pána Ježiša Krista, Saul-Pavel, sa stretol so vzkrieseným a osláveným Pánom, a nastala s ním zvrchovane pozitívna, a to po celý život až do smrti trvajúca zmena.
Tento začínajúci rad by sa dal doplniť mnohými ďalšími. Dôležité je, že tento rad zmenených ľudí nie je ani dnes ukončený a uzavretý. Táto veľká možnosť pozitívnej celoživotnej zmeny sa i dnes ponúka každému, aj nám. Túžime po takej bytostnej zmene, alebo sa jej bojíme? Veľkonočné sviatky sú tu na to, aby nás prenikla istota o novom živote Pána Ježiša, istota o jeho sláve vo večnosti, istota o jeho stálej prítomnosti pri nás, aby v nás vznikla túžba po bytostnej zmene v dôsledku istoty vzkriesenia, po zmene podobnej ako u dvoch emauských učeníkoch, u Tomáša, Petra, Jána, Štefana, Saula-Pavla.
Nie každému je darované priame stretnutie so vzkrieseným Pánom Ježišom. Ale dôležité je, čo On povedal pochybujúcemu Tomášovi: „Blahoslavení, ktorí nevideli a predsa uverili.“ Môžeme urobiť niečo, aby sa taká zmena uskutočnila aj s nami? Ak naozaj po takejto zmene túžime, bude nás to vnútorne poháňať týmto smerom. Môžeme sa sústrediť a živo si predstaviť, ako to prežívali tí spomenutí ľudia, ako im bolo darované vyšvihnúť sa z nuly do veľkej duchovnej výšky. Môžeme sa modliť: „Zostaň s nami“. A toto všetko by sme mali robiť nie iba raz do roka, na veľkonočné sviatky, ale každú nedeľu, keďže je to deň Pánovho vzkriesenia, ako nás na to upozorňuje aj krásny ruský názov nedele, „voskresenie“, vzkriesenie.
Aké zmeny môžeme očakávať? Namiesto egocentrizmu, hriešneho krútenie sa okolo vlastného JA, by sa nás zmocnil teocentrizmus, to znamená, že do stredobodu nášho myslenia, cítenia by sa dostal Pán Boh. – Namiesto egoizmu, sebeckého uprednostňovania seba by sa nás zmocnila solidárnosť a láska voči druhým ľuďom. – Namiesto šialeného zháňania pominuteľných vecí by sme objavili vysokú cenu duchovných a etických hodnôt. – Namiesto zúfalstva v utrpení by sme získali bytostnú istotu, že z rúk Pána Ježiša nás nemôže nikto a nič vytrhnúť. – Namiesto zúfalstva zo smrti by sme získali dôveru, že ani smrť nás nemôže odlúčiť od lásky Božej. – Namiesto zotročenia hriešnymi rozkošami by sa nás zmocnila radosť z čistého srdca. – Každý môže v tomto vyratúvaní pokračovať – stačí si čítať Bibliu, a objavovať v nej veľké množstvo myšlienok, ktoré nám pomôžu neprestajne dopĺňať tento obraz nového, Kristovým vzkriesením zmeneného človeka.
Toto všetko je reálna možnosť, ktorá sa ponúka aj nám. Aj tohtoročné veľkonočné sviatky by sa pre nás mohli stať príležitosťou k prežitiu takejto celoživotnej obnovy. Keby sa tak stalo, uvedomili by sme si nesmiernu cenu veľkonočného posolstva o vzkriesení Pána Ježiša Krista.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
