Veľký piatok, Izaiáš 11, 6 - 7 a Evanjelium podľa Marka 15, 27 - 28
Izaiáš 11, 6 – 7:
„6Vlk bude hosťom u baránka a leopard bude ležať s kozľaťom. Teľa, levíča a kŕmny dobytok budú spolu a malý chlapec ich poženie. 7Krava s medveďom sa budú pásť, ich mladé budú spolu ležať a lev bude žrať slamu ako dobytok“
Evanjelium podľa Marka 15, 27 – 28:
„27Spolu s Ním ukrižovali dvoch lotrov, jedného sprava, druhého zľava. 28[A naplnilo sa Písmo, ktoré hovorí: A počítali Ho medzi zločincov.]“
Milí bratia a milé sestry!
V rozhovoroch s ľudmi sa niekedy stane, že niektorí starší mi povedia: Modlím sa o pokojnú – tichú smrť. Dokonca niekoľkí prezradili, že už majú pripravené aj šaty, v ktorých ich položia do rakvy, napísanú odobierku, prichystané miesto na cintoríne, navrhnuté piesne, ktoré by na ich pohrebe mali zaznieť. Hoci sa s takouto prípravou na odchod z časnosti stretávam skôr výnimočne, nikdy som ju nevnímal ako rezignáciu – únik zo sveta, ale ako vážne počítanie s ľudskou pominuteľnosťou – so smrťou. Popri spomínaných vonkajších prípravách niektorí ľudia vyslovia i želanie – túžbu, aby nezomierali sami, v neznámom cudzom prostredí. Priali by si, aby pri ich skone boli prítomní ich najbližší, tí, ktorí ich milujú a ktorých majú radi oni; aby sa mohli spolu rozlúčiť, aby neodchádzali zo sveta opustení a osamelí. Určite nemožno nič namietať proti takýmto túžbam. Sú prirodzené, ľudské.
Ako inakšie – ako totálne odlišne však zomieral Ježiš... Potupený, zbičovaný, opľutý, nahý, popravený na kríži. Jeho údelom bola smrť, aká patrila v tej dobe len otrokom a politickým vzbúrencom.
Ako inakšie – celkom odlišne od prirodzených ľudských túžob zomieral Ježiš... V akej spoločnosti!... Medzi dvomi lotrami. Poslednú spoločnosť pred smrťou Ježišovi robili dvaja členovia ľudskej spodiny, dva kriminálne živly – odsúdené najpravdepodobnejšie za lúpež či vraždu. Jeden z nich sa Mu dokonca otvorene vysmieva. Teda ani náznak po tichej – pokojnej smrti, po porozumení, po ľudskej blízkosti... Dokonca ani náznak po blízkosti Božej (Mk 15, 34: Ježiš zvolal silným hlasom: Eloi, Eloi, lama sabachtaní? to je v preklade: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?) Svojím spôsobom odchodu zo sveta bol Ježiš započítaný medzi zločincov. Ježiš – nevinný Boží Syn, ktorý kade chodil dobre činil, uzdravoval chorých – všetkých diablom posadnutých (tak zaznamenávajú v Ježišovom najkratšom životopise Pánovo pôsobenie Skutky apoštolov /10, 38nn/) – Ježiš, ktorý s láskou prijímal hriešnikov – tento Ježiš zomiera medzi lotrami. Počítaný je medzi zločincov. Hrozný údel! Nijaká lákavá predstava!...
Avšak v Ježišovom skonávaní medzi lotrami je, bratia a sestry, kus dobrej zvesti – evanjelia. Veď práve tak ako na Vianoce vierou hľadiac na Ježiša v jasličkách, aj pri Jeho bolestivom zomieraní na kríži k nám zaznieva to isté Božie posolstvo. To, že Ježiš končí svoj život v spoločnosti ľudských vyvrheľov, nie je náhodný falošný tón po nádherne znejúcom Glória – po slávospeve anjelov uprostred betlehemských strání. Naopak, sú to posledné takty anjelského spevu z Betlehema, ktoré znejú (podľa nášho prekladu Biblie): „a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“ – no dajú sa preložiť aj: „v ľuďoch zaľúbenie“. Pán Boh má v ľuďoch zaľúbenie. Jasličky v chudobnej maštaľke i drevo kríža – nástroj Ježišovej popravy – vypovedajú o tom istom: Pán Boh má v ľuďoch zaľúbenie! Pán Boh má nás, ľudí, rád!
Akých ľudí má Pán Boh rád? V komže to má Hospodin zaľúbenie? – V hriešnikoch, v ľuďoch zlých, dokonca aj vo vrahoch – v lotroch. Veď lotrovi na kríži Ježiš hovorí: „Dnes budeš so mnou v raji!“ (L 23, 43).
Na mieste zvanom Lebka, kde ustáva život, v chladnom vetre hriechu a smrti – tam sa najvýraznejšie ukazuje, ako nás má Boh rád. Tam, kde sa Boží ľud, Abrahámovi potomkovia, stávajú vrahmi, kde zabíjajú Božieho Syna, tam lotor a vrah vstupuje do raja ako prvý. Prví budú poslednými a poslední prvými (por. Mt 20, 16).
Pre Kristovo vykúpenie a Jeho smrť z lásky k nám, nazývame tento deň Veľkým. No pre nás sa Veľký piatok stane vskutku Veľkým až vtedy, keď ako onen lotor vyznáme, že Ježiš trpí nespravodlivo, zomiera pre naše viny, pre našu zbabelosť, pre našu nedostatočnosť, pre to, že my sme zanedbali konať dobro. Zomiera pre naše hriechy: jednotlivcov i spoločenstva cirkvi. Tento piatok bude pre nás Veľký až potom, keď ako lotor na kríži v pokore a v dôvere Ježiša požiadame: „Pane Ježiši, rozpomeň sa na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“ (L 23, 42). Pane Ježiši, pamätaj na mňa, nech nie som Tebou zabudnutý. A potom sa suché drevo Kristovho kríža – postavené na pustom golgotskom pahorku v chladnom vetre hriechu a smrti – stane kmeňom nebeskej vínnej révy, do ktorej budeme ako kajúci lotor zaštepení. A splní sa Pánovo slovo: „Ja som pravý vínny kmeň a vy ste ratolesti. Kto zostáva vo mne a ja v ňom, ten prináša veľa ovocia“ (J 15, 4 – 5). Onen kajúci lotor bol prvý, kto bol zaštepený do vínneho kmeňa Ježiša Krista.
Pravdepovobne máme iné predstavy o zomieraní a nechceli by sme dokonávať svoj život tak, ako Ježiš. Aj dvanásti učeníci mali úplne iné predstavy o svojom Majstrovi; boli zmätení a sklamaní, keď sa nestal kráľom, ktorý býva v paláci, panovníkom, ktorý premôže a vyženie nepriateľov Božieho ľudu Rimanov. Len jeden učeník – ten lotrovský učeník, ktorý visí po Ježišovom boku na kríži, sklamaný nebol. On patrí k nádhernému posolstvu, k dobrej zvesti – evanjeliu, kde sa z posledného stáva prvý, z vraha biblický svätý (t. j. človek oddelený pre Boha).
Pred niekoľkými rokmi sa v Európe šírila nákaza hospodárskych zvierat. Denne bolo počuť o BSE, slintačke a krívačke. Kosili celé stáda. Farmárom, spôsobovali obrovské škody. Poctivým gazdom to bolo nesmierne ľúto, veď za každým zvieraťom, za každým stádom bolo množstvo vynaloženej práce – námahy i nákladov. Čo by len boli dali, keby mohli svoje stáda zachrániť?
V prenesenom význame sa Pán Ježiš takto – jeden za celé stádo – obetoval. Ako Boží obetný Baránok a zároveň aj ako dobrý pastier, ktorý kladie život za ovce. Ježiš bol počítaný medzi zločincov, aby nás Boh nemusel odsúdiť ako zločincov. Našim ušiam to neznie príjemne. Vidí nás Pán Boh naozaj ako zločincov zasluhujúcich si trest smrti? – Áno, lebo odplata za hriech je smrť (R 6, 23). No Ježiš bol počítaný medzi zločincov, aby nás Pán Boh nemusel ako zločincov odsúdiť. Chceme takéto evanjelium? Evanjelium kde, povedané s Izaiášom, mizne rozdiel medzi leopardom a kozľaťom, kravou a medveďom a kde ich povedie malý chlapec? (Iz 11, 6 – 7). Alebo chceme vidieť seba ako milých, poslušných ľudí, zbožných veriacich? Ježiš povedal: „Blahoslavený, kto by sa nepohoršil na mne“ (L 7, 23).
Spevokol bude dnes spievať pieseň Golgota. V jej prvej časti znie vyznanie: Klince nedržali na kríži Ťa viem, ani ľudská zloba, bol to iba hriech. V ďalšej časti sa vyznanie stáva osobným: „Môj Ťa držal hriech“. Ak by neplatilo, že my sme hriešnici, Pán Ježiš by nemusel byť ukrižovaný.
Chráňme sa pohŕdať evanjeliom. Chráňme sa nemať zaľúbenie v Ježišovom kríži, v tom suchom dreve z nebeskej vinnej révy na pustom golgotskom pahorku v chladnom vetre hriechu a smrti, kde sa z lotra stáva učeník, z vraha omilostené Božie dieťa, z posledného prvý; kde sa právo stretáva s milosťou. Chráňme sa budovať, či zachovávať deliaci múr, ktorý Kristus svojou smrťou odstránil (Ef 2, 14) a ktorý zachovávame vždy, keď odíduc z kostola, možno dokonca po prijatí Večere Pánovej, pokračujeme v starom spôsobe života, vo svojich hnevoch v rodinách, susedstve, keď si navzájom neprajeme, závidíme, nenávidíme a ohovárame sa. Nie, pred Bohom nie sme lepší než onen lotor, nemáme právo obracať sa k nemu pyšne a pohŕdavo chrbtom. Veď či Ježiš nezomieral aj za nás? Či to miesto zvané Lebka nie je aj náš súčasný svet, svet dnešných dní.
Vďaka, že Ježiš je ten istý, včera i dnes i naveky (Žid 13, 8); že On sa aj za nás obetoval. Dvere do raja sú kvôli tejto Kristovej obeti aj nám opäť otvorené. No vždy tu budú aj dvaja lotri – z ktorých jeden sa rúha a druhý v pokání modlí. Je na nás, batia a sestry, či dokážeme ako ten druhý lotor v pokore prosiť: Pane Ježiši, rozpomeň sa na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva. Pane Ježiši, pamätaj na mňa – nech nie som Tebou zabudnutý; nech zmizne rozdiel medzi leopardom a kozľaťom, kravou a medveďom, medzi posledným a prvým. Hoci sa nám veľkopiatočná zvesť môže zdať známa, stará, ba až otrepaná, hoci ju zďaleka nepočujeme po prvýkrát, chceli by sme azda iné evanjelium?
„Blahoslavený, kto by sa nepohoršil na mne“ (Mt 6, 11), kto sa nado mnou neuráža – to zasľubuje náš Pán. Vedieť sa nepohoršovať nad Ježišom, to si možno osvojiť len tak, že budeme Ježiša nasledovať. Vyžaduje si to bytostné obrátenie smeru. Nepohoršovať sa nad Ježišom vie len ten, kto je ochotný vstúpiť do Jeho šľapají. Podstatné je to, že Ježiš mení náš život. Nasledovať Ježiša značí zmeniť spôsob vnímania Boha, blížnych aj seba. Takáto zmena vnímania je zrejmá aj z rozhovoru neveriaceho človeka s mužom, ktorý nedlho predtým odovzdal svoj život Ježišovi:
„Tak ty si sa obrátil ku Kristovi?“ – pýta sa neveriaci.
„Áno“ – pokorne odvetí novoobrátený.
„Tak to musíš o Ňom vedieť veľa vecí. Povedz mi, v ktorej krajine sa narodil?“
„Neviem.“
„Koľko kázní povedal?“
„To tiež neviem.“
„Koľko mal rokov, keď zomrel?“
„Ani to neviem.“
„Teda... vieš toho pramálo, aby si mohol tvrdiť, že si sa obrátil ku Kristovi!“
„Máš pravdu. Hanbím sa, že o Ňom viem tak málo. Avšak čo viem, je toto: Pred tromi rokmi som bol opilec. Mal som plno dlhov. Moja rodina sa rozpadala. Moja žena aj deti sa každý večer báli chvíle, keď dôjdem domov. Ale keď ma Kristus prijal, dal mi silu prestať piť. Už nemám nijaké dlžoby. Naša rodina je šťastná. Moja žena a deti sa nemôžu dočkať, keď večer prídem domov. To všetko pre mňa vykonal Kristus. A to je to, čo o Ňom viem.“
Skutočne poznať Krista znamená byť týmbo poznaním premenený – ako píše apoštol Pavel: „Spolu s Kristom som uikrižovaný a nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus“ (Gal 2, 19b.20). (Voľne podľa: Bruno Ferrero: Dest slov o víře).
V úvode som spomínal ľudí, ktorí vážne počítali so smrťou, s našou pominuteľnosťou. Jedným z nich bol aj môj otec. Dnes sú práve tri roky od jeho „Veľkého piatku“ – od chvíle, keď náhle, pre nás veľmi prekvapovo, dokonal. Udialo sa to v Tichom týždni.
Pamätám si, ako v čase, keď som otca vnímal ako človeka pri sile, on viac krát spomínal, že sa blíži k biblickej hranici (Ž 90, 10) a že ráta s odchodom. Vtedy sa mi to javilo ako predčasné úvahy o pohrebe. S odtupom času to vnímam inak.
Áno, je dôležité nestratiť z pamäti, že aj nás raz čaká pohreb. Buďme vďační, keď mám to naši najbližší pripomenú. Keď v duchu Písma upriamujú našu pozornosť na to, že tu „nemáme trvalého miesta, ale ono budúce hľadáme.“
Ježiš, ktorý bol pri svojom zomieraní počítaný medzi zločincov, aj kajúci lotor nás učia, že dôležitejšie než to, ako budeme zomierať, je kam po smrti pôjdeme. Dnes si propomíname Kristovu obeť. Ak ju vierou prijímame, sú dvere do raja ovorené aj pre nás. Našou úlohou je veriť tomu a pozývať aj ďalších, aby verili, že Kristus nám otvára dvere do Božej blízkosti. Nápis na Pánovom kríži bol vo viacerých rečiach (L 23, 38). To znamená, že spása, ktorú nám, ľuďom, Kristus svojou obeťou získal, patrí celému svetu. Zvestovať ju, je aj našou úlohou. Prosme o múdrosť a moc Ducha Svätého, aby sme ju dokázali napĺňať.
Kiež je prosba: Pane Ježiši, rozpomeň sa na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva, aj našou modlitbou a Kristova za nás sa obetujúca láska aj našou základnou istotou. Amen.
Literatúra:
(zost.) Hebe Kohlbrugge: Boží okno (vyd. Eman, Heršpice 2000);
Bruno Ferrero: Dest slov o víře (vyd. Portál, Praha 2011).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
