Záver letného semestra - kázeň v kaplnke EDS zo sl. Božích pre študentov, 1M 11, 1-9
1. Mojžišova 11, 1 – 9:
„1Vtedy celý svet používal jedinú reč a rovnaké slová. 2Keď sa na východe ľudia pohli, našli rovinu v krajine Šineár a usadili sa tam. 3Povedali si: Poďme, narobme si tehál a dobre ich vypáľme. Tak im tehly slúžili za kameň a asfalt za maltu. 4Potom si povedali: Poďme, vystavme si mesto a vežu, ktorej vrch by siahal po nebesá; tak si urobíme meno, aby sme neboli roztratení po celej zemi. 5Nato zostúpil Hospodin, aby videl mesto i vežu, ktorú stavali ľudskí synovia. 6Hospodin riekol: Je tu jeden ľud a všetci majú jednu reč; a to je len začiatok ich výčinov; teraz im už nič neznemožní vykonať, čo si zaumienia. 7Poďme, zostúpme a zmäťme im tam reč, aby ani jeden nerozumel reči druhého. 8Tak ich Hospodin rozptýlil po celej zemi a prestali stavať mesto. 9Preto ho pomenovali Bábelom, lebo tam Hospodin zmiatol reč celému svetu a odtiaľ ich Hospodin rozptýlil po celej zemi.“
Milí mladí priatelia v Kristovi, bratia a sestry!
V našom živote a svete sú udalosti, ktoré začínajú dobre, ale zďaleka tak dobre nekončia. Študenti, ktorí opakujú ročník, alebo neukončili štúdium, o tom vedia svoje... Aj príbeh o babylonskej veži patrí k udalostiam, ktoré začínajú veľmi sľubne. „Vtedy celý svet používal jedinú reč a rovnaké slová.“ Mať spoločný jazyk, je hodnota veľmi cenná. Nemyslím iba na to, že by nám odpadli starosti s učením sa angličtiny, nemčiny a pod. Biblické rozprávanie o babylonskej veži nie je popisom, ako vznikli rôzne jazyky, ale vysvetlením, prečo si ľudia, ktorí hovoria jednou rečou, nerozumejú. Spoločnú reč neraz nie je ľahké nájsť ani v rodine ani na internáte či v škole, ani v cirkvi. Dokonca ani medzi ľuďmi, ktorí hovoria, „výpravajú“ či „hutoria“ tým istým nárečím.
K spoločnému jazyku v tom pravom slova zmysle totiž patrí blízkosť sŕdc. Ochota počúvať sa, vzájomne si porozumieť, vkladať do slov ten najlepší význam, vysvetľovať si slová druhého z tej najlepšej stránky. Ak toto nefunguje, potom sa môže stať, že s ľuďmi v našej blízkosti sa navzájom staneme cudzí.
V staroveku sa tak veľa necestovalo ako dnes. Pre vtedajších ľudí bolo strašné stretnúť človeka, ktorý síce vyzeral podobne ako oni, ale nedalo sa s ním dohovoriť. My sme na cudzincov zvyknutejší. No pre tých, ktorí v minulosti necestovali a stretávali sa iba s malým okruhom ľudí, bolo krušné stretnúť človeka, ktorému nerozumeli. Preto naši predkovia hovorili Germánom „Nemci“ – sťa by nemí, tí, s ktorými sa nedohovoria. Príbeh o babylonskej veži však nie je popisom, ako vznikli rôzne jazyky, ale vysvetlením, prečo si ľudia, ktorí hovoria jednou rečou, nerozumejú.
Dôvodom je ľudská snaha dosiahnuť nebo.
„Poďme, narobme si tehál a dobre ich vypáľme. Tak im tehly slúžili za kameň a asfalt za maltu. Potom si povedali: Poďme, vystavme si mesto a vežu, ktorej vrch by siahal po nebesá; tak si urobíme meno.“ V jednote je sila. No jestvujú mnohé príklady zjednotenia sa pre nesprávne veci (komunizmus, fašizmus, mafia, chuligáni na štadiónoch...) V Babylone nešlo o napredovanie architektúry a staviteľskej techniky. Snahe oných ľudí treba rozumieť takto: Vybudujme vežu, ktorej vrchol nám bude slúžiť ako nebo. Také veže sa vskutku stavali. Nazývali sa zikkuraty a najslávnejšia z nich stála práve v meste Bábel. Mala 7 poschodí a 91 metrov. Na vrchole týchto stavieb boli umiestňované svätyne, v ktorých sa odohrávali náboženské obrady, v ktorých sa na zemi sprítomňovalo nebo. No príbeh ukazuje, že nijakou ľudskou – ani náboženskou činnosťou sa do neba dostať nedá. Z takých snáh sa Boh vysmeje.
Príznačné je, že stavbe veže predchádza samovrava. Neprebieha tu rozhovor medzi ľuďmi, lebo všetci uvažujú rovnako a nedochádza ani ku komunikácii medzi ľuďmi a Bohom. Nekonzultujú s Ním svoje zámery, ako by On nemal do ich plánov čo povedať... A – až nás zamrazí, v dôsledku toho sa ľuďmi nebaví ani Boh. Aj Hospodin hovorí iba pre seba. Komunikácia vyschla.
A tu spoznávame, že toto nie je iba dávny, ale veľmi súčasný príbeh. Či nie je pre nejedného súdobého človeka typické, že je nezávislý a neovplyvniteľný, t. j., že jedinou a poslednou normou je on sám, jeho vôľa. Načo brať ohľad ma Hospodina čo na druhých ľudí...
No vždy, keď si myslíme, že si vystačíme sami, keď seba dosadzujeme na miesto Božie, stávame sa smiešni v Božích očiach. Na staviteľov, ktorí budujú – podľa nich niečo nebotyčné – si Pán Boh musí zaostriť zrak, musí sa zohnúť, aby si všimol, rozoznal, čo tí červíčkovia stavajú... A oni sa nazdávajú, že to siaha až do neba... Pritom z neba to vôbec nevidno!.... Stačí, že Hospodin ľuďom na Ňom domnelo nezávislým, kúštik pristrihne krídla, a – finito...
Zmätenie reči je v hebrejskej pôvodine uvedené: Prestanú sa počúvať. Hovoria spolu, ale nerozumejú si. Hovoriť spolu a vzájomne si porozumieť, sú je niečo úplne iné.
Bab-ili znamená „brána bohov“. No Biblia tento význam odmieta, používa Bábel – chaos, doslovne Blábolov. V Blábolove sa ľudia nedohovoria. Bábel – Blábolov je viac ako označenie miesta pomenovanie stavu. Stavu, ktorý vzniká tam, kde si chceme vlastným úsilím – bez Boha zriadiť nebo na zemi.
Poučenie plynúce pre nás: Nezúčastňuj sa na pokusoch vlastnou silou sa dostať do neba, zaistiť si budúcnosť bez Boha. Študuj usilovne, ale vedz, že ani červený diplom, ani doktorát, ani miesto v prosperujúcej firme nezaistia budúcnosť ak v nej nerátaš s Bohom. Ak takto – bez Neho staviaš svoju vežu, urýchlene vystúp z tohto podniku. Žiť bez Boha, na vlastnú päsť, nemá budúcnosť. Veľké meno možno dostať totiž len od Boha. Prijať ho od Neho ako dar. Darom Božím, z lásky Kristovej smú byť naše mená zapísané v nebesiach.
V živote sú veci, ktoré začínajú sľubne, ale dobre nekončia. Príbeh o babylonskej veži k nim patrí. Vďaka, že poznáme nielen toto biblické rozprávane, ale že jestvuje aj pokračovanie: Boh sa k nám – k tebe i mne sklonil. Nie, aby sa nám vysmial, čo si tu ty „červíček pidlikáš“ bezo mňa. Sklonil sa k nám v Ježišovi Kristovi, aby sme veriac v Neho prijali ako dar meno Božie dieťa, milovaná Božia dcéra/draho vykúpený Boží syn.
Ježiš bol povolaním tesár. Aj On teda staval a učí nás stavať s lepšími zámermi, než s akými budovali stavitelia babylonskej veže. Tí stavali mesto a vežu, aby si urobili meno. V Kristovom pohľade je mesto symbolom nového spoločenstva, kde si ľudia vzájomne opäť rozumejú. Toto spoločenstvo bolo obnovené zoslaním Ducha Svätého, ktoré sme si pripomínali v uplynulú nedeľu a pondelok. Keď ľudí naplní Svätý Duch, rozumejú si. Jemu – pôsobeniu Božieho Ducha sa chceme otvárať a za to, že nás Ním Boh obdarúva ďakovať slovom i životom. – Aj teraz pri Večeri Pánovej (eucharistia = vďakyvzdanie). Amen.
S použitím viacerých prameňov
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
