Krst a konfirmácia dospelých v NK, L 1, 36 - 38; 1M 27, 15 - 24; J 20, 28 (v kontexte v. 24 - 32)
KÁZEŇ NA SLUŽBÁCH BOŽÍCH S KRSTOM A KONFIRMÁCIOU DOSPELÝCH (Alžbety, Jakuba a Tomáša)
Milí priatelia v Kristovi, bratia a sestry!
V zaplnenej hale sa koná zápas. Nie v hokeji, ale v boxe. Bojujú v ňom dvaja dávni súperi: satan a človek. Je to vyrovnaný boj. No zrazu diabol útočí, zasahuje človeka priamo do stredu tváre, potom nasleduje spodný hák a človek padá na zem. Diabol skáče po ležiacom človeku, zdá sa, že ho roztrhá. Už to nie je šport, ring je plný násilia... Ale čo to?: Pán rozhodca prestáva byť nestranný. Zdvíha človeka, podopiera ho. Tento je opäť v hre a nevídané je to, že rozhodca je s ním. Diabol a zlostí a reve na človeka: „Len počkaj, až zas budeš sám, tak ťa doriadim…” Rozhodca zamietavo ukazuje rukou a vraví: „Ba nie, človek už nikdy nebude sám – iba žeby to sám chcel; inak budeme stále spolu.” (Voľne podľa Svatopluka Karáska)
Milá Alžbeta, milí Tomáš a Jakub, o chvíľu máte byť pokrstení. Krst je uistením: Už nikdy nebudeš sám, bez Božej pomoci, bez Kristovej lásky. Už nikdy. – Iba... iba, keby si to sám chcel.
Počul som, že v niektorých krajinách, keď sa narodí dieťa, nemá meno, ale dostane ho až pri krste – krstné meno.
U nás má človek meno od narodenia. Pri krste dostávame meno „Božie dieťa“, meno „kresťan“ – patriaci Kristovi. Je to najdrahší poklad – tak sme to spievali aj v úvodnej piesni (ES 291, 1). Je vzácnym pokladom veriť, že Pán Boh mi daroval život, že On môj – náš život drží a nesie. Preto nemusíme zúfať, keď prídu ťažké chvíle a keď prídu radostné dni, ďakujeme za ne Bohu, lebo On nás má rád a veľmi Mu na každom z nás záleží. Tešte sa z toho, že sa k vám Pán Boh priznáva. Spolu s vami sme za to vďační.
Meno Alžbeta znamená zasvätená Bohu, pôvodne: Boh je prísaha – teda je verný, spoľahlivý. Alžbeta bola manželkou kňaza Zachariáša. Bola dlho neplodnou, Pán Boh ju obdaril synom – Jánom Krstiteľom. On sa pri nej dokázal ako verný, spoľahlivý.
Milá Alžbeta, ale aj vy ďalší bratia a sestry, prajem vám mnoho takýchto skúseností, že Pán Boh sa pri vás, pri nás dokáže ako verný, spoľahlivý a my Mu dajme svoje srdce – Jemu „zasväťme svoj život, nech sme v akomkoľvek povolaní. Kiež Vy, milá Alžbeta, ani nik z nás nevypadne z Krista do ktorého sme krstom vložení. Krst je uistením: Už nikdy nebudeš sám, bez Božej pomoci, bez Kristovej lásky. Už nikdy. – Iba... iba, keby si to sám chcel/a.
Jakubov či Jákobov je v Biblii viac. Spomeňme aspoň toho, ktorý mal staršieho brata Ézava. Pred staručkým a slepým otcom Izákom sa tento Jákob /iné preklady uvádzajú Jakub/, tváril, že on nie je on, ale prvorodený Ézav. Podvodom, maskovacími manévrami, zahral pred otcom divadlo a uchvátil bratovi požehnanie pre prvorodeného (1. Mojžišova 27. kap.). Mať také požehnanie v tej dobe to znamenalo, že Jákob zdedí viac majetku, bude hlavou rodiny a má aj najväčšiu zodpovednosť za vieru – za duchovný život v rodine. Pomocou zamaskovania sa za Ézava, Jákob podviedol otca. Dokonca klamal, že to Pán Boh mu doprial tak rýchlo uloviť zviera, z mäsa ktorého prináša otcovi chutné jedlo.
Milý Jakub, milí bratia a sestry, toto nie je len príbeh o dvoch bratoch a oklamanom otcovi. Tu ide o dva spôsoby života. Ide o to, či budeme ochotní žiť pravdivo, v spoliehaní sa na Pána Boha, na to, že Pán Ježiš nás má rád takých, akí sme, alebo či budeme nosiť masky. Hrať divadlo pred samými sebou i pred druhými. Nosiť takéto masky je nebezpečné.
Pán Boh nás učí bez masky pre ľuďmi. Bez pretvarovania sa a falošnosti. Samozrejme, nenosiť masku neznamená, že keď mi slina prinesie na jazyk nepekné slovo, musím ho povedať. Nenosiť masku nevylučuje, že sa dokážeme ovládať, že budeme disciplinovaní. Sebaovládanie nie je maska.
Nosíme mnoho masiek, ale nemáme žiadnu tvár. Ovládame rozličné jazyky, avšak nerozumieme si. Žijeme v hojnosti, ale naše srdcia sú prázdne.
Kresťanská viera nie je o zlepšovaní našich „hereckých schopností“, o tom, že dokážeme pred inými lepšie zamaskovať, akí sme. Kresťanstvo je o srdci, ktoré si je ochotné priznať chybu a ktoré dôveruje Ježišovi, že On ho očistí, otvára sa Kristovi a prijíma Jeho lásku. Pán Ježiš našu falošnosť a pretvárku vyniesol na drevo kríža, kde sa za nás z lásky obetoval. Má nás rád. A aj zo zlého vie urobiť dobré. Aj krivým šípom trafí do terča, vie napísať rovné písmená aj do našich krivých riadkov.
Boh zostal aj s Jákobom, hoci tento bol úskočný, ľstivý človek. Boh zmenil jeho srdce. Má moc zmeniť aj naše srdce. Robí to aj cez ľudí, ktorí nás vedú k dobrému, ktorí nás učia a usmerňujú.
Tomáš – pochyboval. Neveril, že Ježiš vstal z mŕtvych. No vo svojich pochybnostiach nešiel preč zo spoločenstva. Zostal v kruhu učeníkov, navzdory sklamaniu a nepochopeniu. Nehral sa na silného, bol čestný. A práve do tohto spoločenstva za Tomášom prichádza Pán Ježiš. Ide za ním tam, kde s Ním Tomáš už nepočítal. Je tu s ním a pre neho osobne, aby s ním hovoril, aby porazil jeho neveru.
On miluje aj pochybujúcich. Nenecháva Tomáša naďalej v pochybnostiach, ale svojím slovom tvorí v Tomášovi vieru. Cirkev je podnes miestom, kde sa s nami stretáva vzkriesený Pán. Tomáš Mu odvetil „Pán môj a Boh môj“. Učeník Tomáš bol prvý, kto o Ježišovi vyznal: „Pán môj a Boh môj.“ Príbeh nás povzbudzuje nezúfať, keď naša viera nie je perfektná. Povzbudzuje byť čestnými a v rozčarovaniach a sklamaniach neopúšťať spoločenstvo. Do tohto spoločenstva – do cirkvi Ježiš za nami prichádza. V ňom nás nanovo stretáva a oslovuje. Dnes aj v krste a Večeri Pánovej.
Nech Mu vtedy, ale aj v okamihoch, keď sa práve nenachádzame v spoločenstve bratov a sestier, z nášho života znie: Pán môj a Boh môj! Amen.
S použitím viacerých prameňov
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
