Večerné služby Božie, utorok po nedeli Rogate, NK, 1. Tesalonickým 5, 17
1. Tesalonickým 5, 17:
„Neprestajne sa modlite!“
Milí bratia a milé sestry!
„Neprestajnesa modlite!“ – Tak sa zdá, že apoštol Pavel to poriadne prehnal. Jeho tvrdenie je viac ako príliš. Vyzerá ako fanatizmus – ako výrok fanatika.
Je tu však problém: Fanatik je človek silne pripútaný k nejakému (napr. náboženskému) stanovisku, zároveň sa však bojí, že by argumenty mohli jeho postoj podkopať – rozbiť. Preto, že žije v strachu, nedokáže reagovať pokojne.
Pavel nebol fanatik, ale človek, ktorý si bol svojím postojom istý. Výzvou: „Neprestajne sa modlite!“ Biblia nechce tvrdiť, že ako kresťania máme bez prerušenia mumlať nejaké modlitebné formulky ako to robia niektoré sekty. (Napr. prívrženci hnutia Hare Kršna – denne aspoň 1728x musia odriekať tzv. mahamantru).
Napomenutím: „Neprestajne sa modlite!“ má Pavel na mysli celkom iné. Poukazuje na príležitosť stáleho rozhovoru s Pánom Bohom, na možnosť žiť v ustavičnom vzťahu dôvery k Bohu. A z tejto vnútornej pripravenosti – z tohto bezprostredného vzťahu s naším Pánom môžeme svojimi perami, ale tiež v tichosti – v našom srdci vysloviť, čo nami hýbe, čo cítime, čím žijeme, čo potrebujeme. Napomenutím „Neprestajne sa modlite! Pavel nepreháňa, nenavádza nás k fanatizmu. Naopak, chce nás uistiť: JE TU NIEKTO, KTO JE OCHOTNÝ A PRIPRAVENÝ STÁLE ŤA POČÚVAŤ, byť pripravený načúvať tvojim túžbam a potrebám.
Keď toto objavíme, je to obrovský dôvod na radosť a zdroj potešenia. MÁME PÁNA, KTORÝ MÁ PERMANENTNÝ ZÁUJEM O NÁŠ ŽIVOT, PÁNA, KTORÝ NIKDY NEMÝ ZAPNUTÝ ODKAZOVAČ, ANI VYPNUTÝ MOBIL. PÁNA, KU KTORÉMU SMIEME ZA KAŽDÝCH OKOLNOSTÍ PRICHÁDZAŤ.
Na úradoch sú bežné stránkové dni a úradné hodiny. Mimo nich prakticky niet šance niečoho sa dovolať, čosi vybaviť. Stále počúvať nás nie sú ochotní ani naši najbližší. Ak nás niečo trápi a v noci prebudí, nie je namieste ísť za svojou kamoškou/známyn.
Avšak „Neprestajne sa modlite!“ – to je veľká príležitosť. To znamená: nemusíte byť bezradní, nemusíte v modlitbe ustať za žiadnych okolností.
Boh sa nás nepýta, či o modlitbe vieme hovoriť, alebo kázať, ale pýta sa, ako využívame ohromnú možnosť (modliť sa), ktorú nám dal. Cíti Boh, ktorý nám ju poskytol, že v našom srdci je pre Neho miesto? Modlitba je zdroj Božej sily, ktorá sa môže uviesť do pohybu. Ak jej niet, je medzi nami málo Božieho života.
Kresťanská viera sa stala lacnou, lebo pričasto žijeme tak, ako keby Božie veci, príležitosti a zdroje, ktoré nám Pán Boh poskytuje, nemali pre nás cenu.
Iste, „Neprestajne sa modlite!“ neznamená, že sa treba len modliť a všetko ostatné už pôjde samo – všetko sa automaticky zmení na lepšie.
Či už modlitby zmenia našu situáciu alebo nie, jedno je isté: MODLITBY VŽDY MENIA NÁS!
Modliť sa znamená žiť vieru – žiť v prítomnosti Božej. V mnohom ohľade platí, koľko modlitby, toľko viery. (Teológ Emil Brunner povedal): „Keby sme sa vedeli skutočne modliť, museli by sa diať ohromné veci“ a že „To v kresťanstve tak biedne stojí a dopadá, pochádza z toho, že dnes tak málo ľudí skutočne vie, čo je modlitba.“
Mnohí sa modlitby boja. Prečo? Lebo v modlitbe sme pred Pánom Bohom sami. Modlitba je chvíľou, keď máme byť tými, kým sme. Skutočná modlitba je okamihom najväčšej pravdivosti, keď sa nič nepredstiera, neospravedlňuje, nič na sebe nevylepšuje. – Keď nemôžeme „nahodiť fasádu“, len robiť dojem, lebo pred Pánom Bohom sme sami a On 100%-ne pozná nielen náš život, ale aj naše slová, aj naše myšlienky. Preto, lebo nám chýba odvaha dať si od Pána Boha povedať pravdu o nás – o sebe, sa len málo z ľudí štatisticky sa hlásiacich ku kresťanstvu skutočne modlí. Bráni im v tom strach, že spoznajú seba takých, akí sú, akých nás vidí Pán Boh. Práve v modlitbe sa však môžeme nielen stať tými, kým sme, ale tiež takými, akými nás Pán Boh chce mať: ľuďmi dôvery a oddanosti, bez všetkých trápnych kozmetických úprav na duši, v robení ktorých - vo vzťahu k Bohu i ľuďom – sme, priznajme si, majstrami.
Ak je modlitba vyjadrením vzťahu k Bohu, odpoveďou na Jeho oslovenie, potom modlitby nemajú kresťanský život zdobiť, ale stavať. Veď práve v modlitbe sa snažíme Bohu porozumieť, pýtať sa Ho na životné cesty, po ktorých nás chce viesť, po ktorých máme kráčať. Nemusíme pritom nič predstierať. Smieme dať najavo svoju radosť i vďačnosť, no práve tak všetky naše obavy, úzkosti, pochybnosti, bolesti a sklamania.
V jednej súťaži speváckych talentov vznikla pieseň: Kým vieš snívať, tak máš nádej. Nie je to celkom tak, hoci neopovrhujeme túžbou mať sny, vízie, prahnúť po dobrých veciach. Predsa platí: Kým sa smieš a vieš modliť, tak máš nádej. – Kým veríš, tak máš nádej. Iba snívať nestačí. Veď modliť sa znamená nadviazať na to, čo pre nás Boh urobil v Ježišovi Kristovi a oprieť o to svoju nádej a dôveru. A to je základ, na ktorom sa oddá stavať život. Amen.
S použitím viacerých prameňov
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
