1. nedeľa po Veľkej noci, 1. Korintským 15, 50 – 58; Vzkriesenie - zdroj našej sily a nádeje už v tomto živote
1. Korintským 15, 50 – 58:
„50To však tvrdím, bratia, že telo a krv nemôžu dosiahnuť dedičstvo kráľovstva Božieho, ani porušiteľnosť nezdedí neporušiteľnosť. 51Ajhľa, poviem vám tajomstvo: všetci neumrieme, ale všetci sa premeníme, 52razom, ihneď, len čo zaznie hlas poslednej trúby. Lebo zaznie trúba a mŕtvi budú vzkriesení neporušiteľní a my sa premeníme. 53Veď porušiteľné telo musí obliecť neporušiteľnosť a smrteľné musí obliecť nesmrteľnosť. 54Až porušiteľné oblečie neporušiteľnosť a smrteľné nesmrteľnosť, vtedy sa splní slovo, ktoré je napísané: Pohltená je smrť vo víťazstve. 55Kde je, ó smrť, tvoje víťazstvo? Kde je, ó smrť, osteň tvoj? 56Ostňom smrti je však hriech a silou hriechu je zákon. 57Ale vďaka Bohu, ktorý nám dal víťazstvo v našom Pánovi Ježišovi Kristovi! 58A tak, bratia moji milovaní, buďte pevní, neklátiví, rozhojňujte sa stále v diele Pánovom, vediac, že vaša námaha nie je márna v Pánovi.“
Milí bratia a milé sestry!
Pri pohrebných rozlúčkach s niekým, kto nám bol veľmi blízky, prestáva byť smrť iba vzdialenou teóriou. Čo príde po smrti?, pýtame sa. Túto otázku dokážeme zodpovedať iba zlomkovite. Smrť totiž poznáme len z jednej strany. Sami sme ňou neprešli. Musíme žiť iba s náznakmi, lebo naša skúsenosť nesiaha poza časný život. To, čo príde po smrti, preto nedokážeme detailne vystihnúť.
Vzkriesenie – je odpoveďou našej viery na smrť. Je to odpoveď, ktorú nám dal Pán Boh vzkriesením svojho Syna. Aj keď vzkriesením Ježiša nám Boh poprial nahliadnuť za horizont tohto života, predsa to, čo príde po smrti je a zostáva pre nás tajomstvom. Niečím, čo nevieme pochopiť, a ak, tak iba fragmentárne. So vzkriesením majú ťažkosti aj kresťania. Nielen dnes, ale už v ranej cirkvi. V cirkevnom zbore v Korinte boli ľudia, ktorí zastávali mienku, že smrťou všetko končí. Preto Pavel venuje vo svojom 1. liste Korintským téme vzkriesenia celú dlhú 15. kapitolu. Pokúša sa v nej priblížiť vieru vo vzkriesenie všetkým pochybovačom. Pomocou obrazov sa usiluje priblížiť tajomstvu toho, čo príde po smrti. Používa napr. obraz, kde za zvuku poslednej trúby vstávajú mŕtvi z otvorených hrobov. Je to obraz plný sily, nádeje a útechy. Pretlmočený bol aj do hudby. Pod č. 691 máme v našom ES pieseň „Precitnite! Z veže znie hlas“. Spája sa s obrazom otvorených hrobov, s nádejou na opätovné stretnutie s tými, s ktorými sme sa museli tu, v časnosti, rozlúčiť. Stretnúť sa s ľuďmi, ktorí boli súčasťou nášho života a náš kontakt s nimi prerušila smrť, je veľmi silný obraz. Predsa prichádzame k hraniciam našej predstavivosti.
Podľa biblického svedectva život po vzkriesení nebude predĺžením doterajšieho života. Nastane niečo úplne nové. Dokonalá premena. Nový život a nesmrteľnosť nám Boh oblečie ako nové šaty.
Pavel nerozvíja tento obraz ďalej.
Nám sa možno vybavia jasné farby obrazov znázorňujúcich vzkriesenie, šaty zo svetla, jas, v ktorom prežívame radosť a ľahkosť, jas, v ktorom je nám odňaté všetko ťažké, čím je poznačený pozemský život – úzkosť nášho srdca, naše slzy, zranenia duše. Predsa cítime, ako rýchlo prídeme na hranice našej predstavivosti. Chýbajú nám slová. Úplnú premenu si nedokážeme predstaviť, lebo prekračuje horizont našej skúsenosti. A možno nám je vzdialená aj preto, že radi zostávame pri tom, čo nám je blízke, čo nám je milé a vzácne.
Bohom zasľúbenú premenu vo vzkriesení približuje nasledovný príbeh:
Jeden dobrý človek mal súcit s odpornými húsenicami. Tie sa celé hodiny namáhavo plazili, aby si našli niečo na jedenie. Vlastne iné ich ani nezaujímalo. O slnko, dúhu či spev slávika sa nestarali. Onen človek im vravel: Keby ste vedeli, čo z vás raz bude, že sa premeníte na motýle – žili by ste inak. Radostnejšie, s väčšou dôverou, nádejou a menšou mrzutosťou. Pochopili by ste, že život je viac ako jedenie a smrť nie je to konečné. No húsenice na to nedbali. Nepočúvali ho. Tomu krásnemu budúcemu, tomu „motýliemu“, neboli húseničie bytosti prístupné. Človek sa pokúšal nájsť príklady, pripodobniť budúci život tomu, čomu by rozumeli. Povedal im: Nový život bude ako veľké pole plné kapusty. Húsenice so svojím obmedzeným horizontom mysleli len na nekonečné žranie. Človeku došlo, že nepoužil správne prirovnanie. Začal znovu: Kukla, nie je to posledné, premeníte sa, cez noc dostanete krídla, ktoré sa budú lesknúť ako zlato. No húsenice mu odvetili: Daj nám s tým pokoj. Blúzniš. Akurát nás zdržiavaš od žrania. A vysmiali ho.
Možno sa aj apoštol Pavel v Korinte cítil ako onen človek. To motýlie sa nedá vyjadriť v reči húseníc. Ani to budúce, totálne nové, Bohom zasľúbené, sa nedá preložiť do našej ľudskej reči. Ako by len sa mohlo podariť, aby vzkriesenie, nový život, ktorý nám Boh chce darovať nezostal iba útechou na život po smrti, ale nádejou, posilňujúcim výhľadom už tu, v tomto časnom živote? Už dnes. Ako inak by sme mohli žiť! Radostnejšie, s väčšou dôverou, nádejou a menšou mrzutosťou. Tak, ako to prial dobrý človek húseniciam, tak to praje Pavel nám.
Túto nádej nám chce dať Pán – nielen v pohľade na smrť, ale aj vtedy, keď je náš život ohrozený inými krízami: smútkom, bolesťou, strácaním radosti a zmyslu, strachom, neistotou. Vtedy je blahodarné pripomínať si, že vzkriesenie je zdrojom sily a nádeje – pre mňa, pre vás aj pre ďalších. Keď sa nakopia problémy, keď presahujú sily a možnosti, ktoré máme, keď nevidno nikde pevninu iba rozbúrené more života – vtedy potrebujeme vedieť, že vzkriesenie je zdrojom sily a nádeje nielen v pohľade na smrť, ale aj v tomto živote. Nádej, ktorú nám chce Pán Boh darovať nemá zostal iba útechou na život po smrti, ale posilňujúcim výhľadom už tomto živote. To je evanjelium pre ubitých životom, pre tých, ktorí stroskotali vo vzťahoch, ktorí stratili pevnú zem pod nohami, ktorí zápasia s ťažkými chorobami, neprávosťou, ktorých ochromuje utrpenie.
V zbore, kde som predtým pôsobil, som mal možnosť navštevovať väznených. Niektorí sa otvorili Božiemu pôsobeniu a tak aj v prostredí väznice sme sa mohli tešiť z krstu, konfirmácie, či prijatia do cirkvi. Väznení sú si vo všeličom podobní. Nosia rovnaký sivý mundúr, aj košele rovnakej – bledomodrej farby. Mnohí mávajú problémy s chrupom, lebo za mrežami sa im dostane menej ovocia a zeleniny – menej vitamínov, ktoré obsahujú – ako na slobode. Spomínam si na jedného z muža, ktorého som z milosti Božej smel vo väzení prijať do našej cirkvi. Po čase som ho – bol už na slobode – stretol na misijnej konferencii. Nespoznal som ho. Vyzeral úplne inak ako vo väznici. Bol oblečený v peknom obleku, mal ošetrený chrup. Uvedomil som si, že to, že tento človek uveril vo vzkrieseného Krista, sa mu stalo zdrojom nádeje už v tomto živote a spôsobilo to premenu vnútra, ktorá sa následne prejavila aj navonok. Pre mňa toto stretnutie znamenalo posilnenie vo viere
Keď nás premení posolstvo, že vzkriesenie je zdrojom sily a nádeje už v tomto svete, budeme ním môcť posilňovať ďalších. Smrť, ani ďalšie život ohrozujúce sily, nemajú posledné slovo. To je posolstvom vzkriesenia Ježiša Krista.
Preto Pavel odvážne a radostne vyznáva: „Kde je, ó smrť, tvoje víťazstvo? Kde je, ó smrť, osteň tvoj?“ Ježišovo vzkriesenie – Jeho víťazstvo nad smrťou znamená, že On je víťazom aj nad tým, čo ohrozuje náš život, naše vzťahy, čo nás vedie do slepých uličiek. Z toho všetkého ukazuje svetlo Kristovho vzkriesenia východisko, cestu, na ktorej sme nesení mocou nášho vzkrieseného Pána a Jeho lásky k nám. Ježišovo vzkriesenie je zdrojom aj našej sily a nádeje.
Na záver dlhej 15. kap. 1. listu Korintským Pavel píše: „A tak, bratia moji milovaní, buďte pevní, neklátiví, rozhojňujte sa stále v diele Pánovom, vediac, že vaša námaha nie je márna v Pánovi.“ Je to povzbudenia i napomenutie vytrvať vo viera rásť v tom, čo Pán Ježiš Kristus začal, teda vytrvať v nádeji nechať ju rásť a šíriť ju ďalej – tak by sme mohli pretlmočiť Pavlove slová.
Na jednom plagáte boli zobrazené dve ruky zložené do šálky. Ruky boli naplnené zeminou z ktorej klíčila malá rastlinka chránená obomi rukami. To je výstižný obraz viery vo vzkrieseného Krista: chrániť krehkú rastlinku nádeje – pred nečasom, páľavou, pred pažravými húsenicami, ktoré sa nádeji vedia len vysmiať. Chrániť a uchovať nádej. Nielen ako útechu na život po smrti, ale ako posilňujúci výhľadom už tomto živote. Chrániť a uchovať nádej, aby mohla rásť, zrieť vyrásť v život dávajúcu rastlinu pre nás aj ďalších. Rastlinu dávajúcu silu a nádej. Už tu, dnes, v našom svete. Uprostred života. Aj potom, keď sa priblíži čas nášho odchodu z časnosti. Amen.
S použitím viacerých prameňov
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
