3. nedeľa po Svätej Trojici, Lukáš 15, 1 - 7
Lukáš 15, 1 – 7:
„1I približovali sa k Nemu samí publikáni a hriešnici, aby Ho počúvali. 2Ale farizeji a zákonníci reptali a hovorili: Tento hriešnikov prijíma a jedáva s nimi. 3Vtedy povedal im toto podobenstvo: 4Keby niekto z vás mal sto oviec a stratil by jednu z nich, či nenechá deväťdesiatdeväť na pustatine a nejde za stratenou, kým ju nenájde? 5A keď ju nájde, položí si ju s radosťou na plecia; 6potom, príduc domov, zvolá si priateľov a susedov a povie im: Radujte sa so mnou, lebo som si našiel stratenú ovcu. 7Hovorím vám: taká bude radosť v nebi nad jedným hriešnikom, ktorý činí pokánie, ako nad deväťdesiatdeväť spravodlivými, ktorí nepotrebujú pokánie.“
Milí bratia a milé sestry!
Viete, kde sa nachádzajú najstaršie kresby s motívom dobrého Pastiera? – V rímskych katakombách.
Úplne prvý obraz dobrého Pastiera však pochádza od Pána Ježiša Krista. Namaľoval ho slovami v podobenstve, ktoré sme práve počuli, ale aj vo svojom živote postojmi k hriešnym ľuďom, ktorých spoločnosti sa nebránil. Stretával ich na počas svojich ciest, nemal problém stolovať s nimi, čím im prejavil priateľstvo.
Fakt, že Ježiš jedával s hriešnikmi vnímali najzbožnejší Jeho doby – farizeji a zákonníci – ako Ježišov súhlas s nemorálnym konaním previnilých ľudí. Motív Ježiša bol však radikálne iný. Tým, že neobišiel ani ľudí, ktorých poklesky boli známe dosvedčoval, že Boží domov sa otvára pre každého. Nie iba pre tých, ktorí roky vo viere poslúchajú Pána Boha, ale aj pre tých, ktorí vo svojom žití poblúdili, hlboko klesli, vzdialili sa od Hospodina. Aj im Ježiš tlmočí Božie pozvanie. Slovami o pokání Ježiš rozptyľuje pochybnosti, že by stolovaním s hriešnikmi podporoval – schvaľoval ich hriech. Jeho spoločenstvo s nimi nie je oslavou poblúdilosti, stratenosti, ale pripomenutím možnosti nájdenia, návratu, obrátenia.
Pán Ježiš cítil zodpovednosť za ľudí, za ich spásu, duchovnú orientáciu. Vo verši 4-tom („Keby niekto z vás mal sto oviec a stratil by jednu z nich, či nenechá deväťdesiatdeväť na pustatine a nejde za stratenou, kým ju nenájde?“) formuluje otázku tak, že sa ňou domáha súhlasu. Aj nám chce zdôrazniť, že to, čo koná dobrý Pastier by predsa robili – mali robiť všetci. Sme predsa strážcami svojich bratov (por. 1M 4, 9). Krásne to vystihol Karol Kuzmány (ES č. 549, 5): „Ak sám z toho radosť máš, že ťa viera osvietila, čo sa o to nestaráš, aby aj iným žiarila? Aby v temnom mámení už viacej neblúdili.“
Táto zodpovednosť je v podobenstve vylíčená až prekvapivo. Ovcu stratil pastier. V podobných situáciách zvykneme používať iný slovník. Napr. Ušiel mi vlak (nie: Ja som ho zmeškal; ale ON mi ušiel...) Stratilo sa mi pero (nie: Ja som si ho kamsi zašantročil, ale ONO si dovolilo stratiť sa mi...) Rozbil sa mi hrnček (Nie: Ja som ho zle držal, pustil, ale ON mi spadol).
Pri nepríjemných veciach hovorievame: to nie my, to sa..., za to môžu ony... Keď sa zatúla zviera, javí sa celkom logické povedať: Ovca sa mi odtúlala – (potvora jedna!) Je to jej chyba. Jej zavinenie vyzerá ešte logickejšie, ako keď sa stratí neživý predmet (pero).
No Pán Ježiš berie naše viny na seba. Hoci o stratenie sa pričinila ovca, je to – zdá sa – vecou Ježišovej cti, zodpovednosti, šľachetnosti Jeho srdca povedať: Stratil som ovcu. Som zodpovedný za sto oviec, no jednu som stratil. Ježiš nás tým učí, že sme zodpovední nie len za vlastnú spásu, ale aj za blížnych. Ak by nám bolo jedno, že iní duchovne hynú, hlavne, že my nie, potom by sme zostali na úrovni farizejov.
Bohu ide o každého. Ježiš nechce, aby niekto chýbal v Božom ovčinci – v Božom dome. Nepovie: Mám 99 spravodlivých, bez jedného hriešnika sa zaobídem. Toto pochopíme, v hĺbke srdca tomu porozumieme iba vtedy, keď spoznáme: Ja som tá stratená ovca. Uvažujme, každý vo svojej mysli: Koľko krát som sa v živote Hospodinovi stratil, vzdialil sa od Jeho zelených pastiev, od Jeho osviežujúcich vôd (Ž 23, 2), a predsa, On ma vždy hľadal, našiel, priviedol späť.
Ak máš dojem, že nie, On ťa aj dnešnou zvesťou svojho slova volá k sebe, pozýva do svojej blízkosti. Nemohli by sme podľahnúť väčšiemu bludu, hrubšiemu omylu, ako si myslieť, že nepotrebujeme zmenu zmýšľania (pokánie), že nepotrebujeme dobrého Pastiera.
Ježišovi záleží na každučkom človeku, nik Mu nie je ľahostajný a tak to má byť aj pri nás. Kde sa tak deje, prichádza radosť. V druhej časti podobenstva (L 15, 5nn) je motív radosti silne podčiarknutý: „A keď ju nájde, položí si ju s radosťou na plecia; potom, príduc domov, zvolá si priateľov a susedov a povie im: Radujte sa so mnou, lebo som si našiel stratenú ovcu. Hovorím vám: taká bude radosť v nebi nad jedným hriešnikom, ktorý činí pokánie.“ Pastier hľadá stratenú ovečku a keď ju nájde, nevynadá je: Ty mizerná, hriešna ovca, vylučujem – exkomunikujem ťa zo svojho stáda, ale privádza ju späť. Pritom stratená ovca nie je nijaký „mimoriadny jedinec“, skôr horší –ktorému pripadá Božia pastva málo svieža, ujde z bezpečia stáda inam.
Pastier neľutuje žiadnu námahu, aby stratenú ovcu našiel. Ostatne, podľa toho sa dobrý Pastier pozná. Nie podľa titulov pred či za menom, ani podľa počtu publikácií. Ježiš nenapísal nič (a ak aj, tak iba na netrvácny materiál – do na zem /do piesku?/ J 8, 6). Dobrý Pastier nie je rozpoznateľný podľa toho, aké má kontakty doma či v zahraničí, ani podľa toho, či sa stretáva s mocnými tohto sveta. Dobrého Pastiera spoznáme podľa toho, že hľadá stratené ovce.
Pritom záchranná akcia nekončí nájdením strateného. Stratenú ovcu treba dostať späť k ostatným. To chce ešte poriadnu námahu. Stratení neraz spanikária. Stratené ovce nie sú schopné vlastného pohybu. Preto pastier berie ovečku na plecia a možno ju takto nesie hodný kus. Záchrana nekončí nájdením – poukázaním na chyby – hriech stratených bytostí. Treba ich priviesť späť do stáda. Nech sa už ovca stratila akokoľvek, sama si neporadí. Vari aj my máme skúsenosť, že poukázať iným na Boha je neraz jednoduchšie, ako priviesť ich do cirkvi, aby našli spoločenstvo, ktoré ich podrží. V ktorom jedni nesú bremená druhých, v ktorom je smútok polovičný a radosť znásobená.
V nebi nevládne pošmúrna atmosféra, ale radosť. Nebo je veselé miesto plné nefalšovanej radosti. Najväčšia radosť je tam z toho keď je nájdený a do spoločenstva Božích detí privedený človek, ktorý sa Bohu stratil – odcudzil. Aj cirkev je spoločenstvom omilostených hriešnikov.
Smieme a máme sa radovať, že sme dobrým Pastierom boli nájdení a prinesení domov. Len si neskĺznime k tomu, aby sme sa nad iných povyšovali. Naším cieľom nie je presviedčať blížnych o ich hriešnosti, ale nasmerovať ich k dobrému Pastierovi, aby mohli aj cez svedectvo nášho žitia poznať, že môžu žiť inak než v hriechu, že u Ježiša môže každý nájsť svoj domov.
Každý kostol, každá modlitebňa či zborová sieň, v ktorých sa ako Boží ľud schádzame, tu nie sú bez účelu, ale preto, že sa tam v zvesti evanjelia s nami stretáva Boh, ktorý k sebe volá všetkých. Všetkým chce dať Boží domov, Božiu rodinu. A nájsť domov, rodinu Božích detí, to potrebuje každý. Ježiš nám do nich otvára dvere. A to je dôvod na radosť. Amen.
Literatúra:
Jiří Mrázek: Lukášovská podobenství (vyd. Mlýn, Jihlava 2007);
Jan J. Široký: K hříšnému člověku se obrátil (vyd. Zdeněk Susa, Středokluky 2009);
A. Faudenom: Počuli sme slovo Pánovo (Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, Rím 1979);
Dr. V. Hájek: /výklad 10. 4./ in: Na každý den 1962 (Kalich, Praha 1961);
Lýdie a Jan Mamulovci: /výklad 20. 6./ in: Na každý den 2010 (Kalich, Praha 2009).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
