4. nedeľa po Svätej Trojici, Príslovia 16, 9
Myseľ človeka si premyslí cestu, ale Hospodin riadi jeho krok. (Príslovia 16, 9)
Táto krátka veta bola napísaná na základe dlhej skúsenosti. Nie je to skúsenosť iba jedného človeka, ale mnohých ľudí. Vidno to z toho, že v rozličných obmenách nachádzame túto myšlienku aj na iných miestach Písma svätého.
Z akej skúsenosti vyrástla táto veta? Po prejdení dlhého úseku života človek zastáva a pozerá sa naspäť. Svoje dávne sny o živote, svoje plány, porovnáva s tým, ako jeho život prebiehal v skutočnosti. Vidí, že vo viacerých ohľadoch šiel život celkom inou cestou, než ako si to sám premyslel a naprogramoval.
Ako mysliaca bytosť kladie si človek otázku, prečo je to tak. Treba azda všetky takéto zmeny odvodiť len od vonkajších okolností, ktoré nie sú v moci človeka? Na prvý pohľad sa zdá, že je to celkom rozumné vysvetlenie. Ale človek, ktorý napísal tieto slová, nechápal život ako chaotickú súhru náhod. Bol to človek, ktorý bol presvedčený, že pôvodcom tohto veľkolepého sveta je Boh. Ba viac: jeho viera obsahovala presvedčenie, že Boh zasahuje aj do životov jednotlivých ľudí.
Preto v našom texte nenapísal: Myseľ človeka si premyslí cestu, a potom prídu vonkajšie neočakávané okolnosti, ktoré úplne zmenia jeho plány, ale napísal: „Myseľ človeka si premyslí cestu, ale Hospodin riadi jeho krok.“ Je celkom možné, že mu trvalo dlho, kým sa dopracoval k tomuto presvedčeniu. Akiste vyskúšal rozličné iné hypotézy na vysvetlenie priebehu svojho života. Ale nakoniec zakotvil pri tejto vete ako pri definitívnom poznaní: „Myseľ človeka si premyslí cestu, ale Hospodin riadi jeho krok.“ Je to teda plod dlhej životnej skúsenosti, plod zrelého myslenia, plod zrelej viery.
Do úvah tohto človeka sa bez ťažkostí môžeme zapojiť aj my so svojím životom. Každý z nás si vo svojej mladosti snoval plány o svojom živote, a aj teraz ešte vždy rozmýšľame o svojej budúcnosti. Ale ako často sa stávalo a stáva, že nám tieto plány nevyšli! Ako často sa náš život uberal a uberá po celkom iných cestách, než ako sme si to naplánovali! Neraz sme zažili hlboké vnútorné sklamanie z toho, že náš život neprebieha tak, ako sme si to predstavovali. Ak neostaneme stáť pri tomto pocite sklamania, a pýtame sa, aký je zmysel týchto odchýlok našej životnej cesty, možno po určitom čase prídeme k záveru: Boh múdro riadi môj život, Boh to premyslel omnoho lepšie, než ako som si to vysníval ja.
K takémuto poznaniu je dlhá cesta, a je dosť ľudí, ktorí tento stupeň poznania vo svojom živote nikdy nedosiahnu. Ale kto ho dosiahne, ten môže sám za seba povedať hlboké slová nášho textu: „Myseľ človeka si premyslí cestu, ale Hospodin riadi jeho krok.“
Toto je vysoký stupeň náboženského poznania, náboženského pochopenia, ale nie posledný. Kto získa istotu, že Boh zasahuje do ľudského života, kto po dlhom odstupe a zrelom rozmýšľaní pochopí, že zasahuje múdro, ten zatúži po tom, aby nielen občas žil pod dojmom Božieho vedenia, ale chce, aby mohol mať stálu, ustavičnú istotu, že Boh vedie jeho život.
Ak porovnáme dva spôsoby života: na jednej strane život, v ktorom niet tejto istoty, a na druhej strane život, v ktorom má človek stálu istotu, že je pod Božím vedením, musíme si všimnúť ohromný rozdiel. Kto žije s presvedčením, že Boh vedie jeho život, ten získa vysoký stupeň vnútornej istoty, pokoja, vyrovnanosti.
Kto sa začne vážne zapodievať myšlienkou, že Boh vedie ľudský život, že Boh vedie jeho život, ten veľmi rýchlo dospeje k otázkam: Ako Boh vedie ľudský život? Akým spôsobom zasahuje do ľudského života? Životná skúsenosť ľudí v Biblii, aj životná skúsenosť mnohých iných, dáva na to mnoho odpovedí.
Už sme si všimli, že Pán Boh zasahuje do ľudského života prostredníctvom udalostí a životných zvratov, ktoré si človek nenaplánoval, ktoré prichádzajú celkom nečakane. Môžu to byť zásahy príjemné aj nepríjemné. Spočiatku ich môže človek chápať ako anonymné, nečakané šťastie alebo ako nečakané údery zlého osudu, ale neskôr môže prísť k presvedčeniu, že tieto nové prvky do jeho života vniesol Boh.
Ale takéto životné udalosti, životné zvraty nie sú jediným spôsobom Božieho vedenia ľudského života. Pán Boh má k dispozícii mnoho iných prostriedkov. Niektoré z nich prebiehajú mimo ľudského vedomia, iné prechádzajú cez vedomie človeka. Boh nás napríklad môže viesť prostredníctvom hlasu svedomia. Vzbudzuje v nás nespokojnosť s tým, ako žijeme, nespokojnosť s niektorými činmi, ktoré sme urobili, nespokojnosť, že sme zanedbali niečo, čo sme mali urobiť. Ak hlas svedomia berieme vážne, musíme opraviť, zmeniť smer svojho života,
a práve tým sa dosahuje niečo z Božieho vedenia nášho života.
Pán Boh vedie náš život prostredníctvom svojho slova. Biblia by mala sprevádzať veriaceho kresťana po celý život. Ako často sa pri jej čítaní stretneme so slovami, ktoré musíme chápať ako kritické slová adresované práve nám! Ak prijímame kritiku takých slov, ak pod ich vplyvom zmeníme smer svojho života, tak Boh práve vtedy prostredníctvom svojho slova vedie, upravuje náš život.
Niekedy nás jednoducho donúti zmeniť životný smer. O takýto zásah šlo napríklad vtedy, keď si do svojej zvláštnej služby povolal niektorých prorokov, ktorí sa spočiatku vzpierali, a potom predsa prorockú službu verne konali. O to isté šlo, keď oslávený Kristus zasiahol do životného smeru takého Saula – Pavla. Ale možno aj my sami – v menších, menej dramatických rozmeroch – nájdeme prvky takého Božieho donucovania vo svojom vlastnom živote.
Niekedy zasahuje prostredníctvom utrpenia, ktoré vloží do nášho života. Existuje určité poznanie životnej múdrosti, existuje určitý vysoký stupeň viery, ktorý možno dosiahnuť len v utrpení. Toto je veľmi tvrdá veta, ale potvrdzuje ju duchovná skúsenosť nejedného z biblických postáv, ako aj skúsenosť iných ľudí. A tak sa utrpenie môže stať v určitom zmysle vysokou školou viery v Pána Boha. Ak človek v utrpení získa nové poznanie a novú silu viery, môžeme povedať, že Boh aj prostredníctvom utrpenia vedie ľudský život.
Nie každé utrpenie má tento zmysel, a nie každé utrpenie sa stáva takou školou. Nie každý kresťan vie svoje utrpenie využiť týmto spôsobom. Ale príklady mnohých ukazujú, že je možné pochopiť a využiť utrpenie ako Boží riadiaci zásah do ľudského života.
K týmto a mnohým iným spôsobom Božieho vedenia ľudského života môže človek zaujať rozličné stanovisko. Môže byť napríklad úplne slepý voči Božiemu vedeniu a zasahovaniu do vlastného života, keď ho nevníma, neberie na vedomie. Je mnoho ľudí, ktorí nevedia alebo nepripustia, žeby také zásahy boli možné.
Inou možnosťou je postoj vzdoru. Človek vie alebo tuší, že Boh zasahuje alebo chce zasiahnuť do jeho života, ale sa stavia na odpor tomuto zasahovaniu. Pán Boh napríklad dal Jonášovi príkaz ísť do mesta Ninive. To bol jeden z mnohých aktov Božieho vedenia Jonášovho života. Ale Jonáš utiekol opačným smerom. Postavil sa na odpor Božiemu vedeniu. Ľudí, ktorí sa takto stavajú na odpor Božiemu vedeniu, je mnoho, a určite aj v našom živote sa nachádzajú situácie, keď sme voči Božiemu vedeniu nášho života zaujali stanovisko vzdoru. Po mnohých trpkých skúsenostiach človek zistí, že nemá zmyslu stavať sa Bohu na odpor, a podrobí sa pod Božie vedenie. Tak sa stalo v Jonášovom živote. V takom istom zmysle hovorí napríklad oslávený Kristus Saulovi-Pavlovi: „Ťažko sa ti bude vzpierať ostňu.“ Ak však človek zotrvá vo svojom vzdore proti Božiemu vedeniu a nedá sa poučiť ani údermi, ktoré Boh vkladá do jeho života, končí sa to spravidla tragicky. Dobre si nám treba zapamätať: Natrvalo vzdorovať Božiemu vedeniu – to nemôže viesť k ničomu dobrému, to môže viesť len k tragickému koncu.
Ten ďalší a jedine správny postoj je: Prijať Božie vedenie. Nie sa mu azda iba podrobiť ako zlej, nevyhnutnej nutnosti, ale prijať ho s plným pochopením a radosťou. Uvedomiť si, že iba pod Božím vedením môže náš život nadobudnúť správny smer. Nielen pasívne čakať na usmerňujúce Božie zásahy, ale túžiť po nich, uchádzať sa o ne, prosiť o ne. Treba nám prosiť Pána Boha o Jeho stále vedenie, aby sme tak získali pocit a vedomie pevnej istoty.
Božie vedenie potrebujeme stále, ale sú situácie, keď ho potrebujeme veľmi naliehavo. Tak je to napríklad vtedy, keď stojíme pred ťažkým rozhodnutím, a nevieme, ako sa máme rozhodnúť. Vtedy musíme veľmi intenzívne prosiť Pána Boha, aby nám ukázal, aké sú dôsledky jednotlivých rozhodnutí, ktoré máme pred sebou, aby sme sa vedeli vybrať tú správnu možnosť. Pán Boh môže na našu prosbu odpovedať tak, že osvieti náš rozum, alebo nám môže dať iným spôsobom svoj pokyn. Keď človek vie, keď má istotu, ako sa rozhodnúť, urobí to rád, pokojne, odhodlane, i keby to malo byť spojené s rizikom a obeťami.
Naliehavo potrebujeme Božie vedenie vtedy, keď sa nachádzame v ťažkej situácii a nechápeme jej zmysel. Vtedy prosíme Pána Boha, aby nám čím skôr alebo po určitom odstupe času daroval schopnosť pochopiť, prečo nás viedol aj cez ťažké úseky. Ale i keby sme mali žiť za dlhý čas bez poznania zmyslu svojej ťažkej situácie, treba zvládnuť aj túto ťažkú skúšku s vierou, s presvedčením, že čo Boh s nami robí, to má dobrý zmysel.
Najplnším spôsobom sa nám Pán Boh predstavil vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi. Aj pokiaľ ide o Božie vedenie ľudského života, priniesol nám Pán Ježiš Kristus dôležité posolstvo. Na sebe ukázal, ako vyzerá život, ktorý sa nachádza v plnej miere pod Božím vedením. On žil neprestajne s istotou, že ho vedie a sprevádza Jeho nebeský Otec. Z toho pochádzal jeho pokoj a jeho zázračná istota o tom, čo treba robiť v každej situácii. Jeho príklad by nás mal priťahovať, aby Božie vedenie hralo aj v našom živote vždy väčšiu a väčšiu úlohu.
Ježiš Kristus je nielen príklad toho, ako vyzerá ľudský život pod Božím vedením. On sám chce hrať vedúcu úlohu v našom živote. Preto povedal o sebe, že on je Dobrý pastier, ktorý svoje ovce aj chráni aj im ukazuje cestu. Stal sa vodcom pre mnohých ľudí v dňoch svojho pozemského pôsobenia. Ale aj potom, cez ďalšie stáročia, až podnes, hral a hrá pre mnohých úlohu vodcu, ktorý človeka usmerňuje, ukazuje mu cestu. Koľko je tých, ktorí v dôsledku toho, že jeho prijali za svojho najvyššieho vodcu, ostali ochránení pred rozličnými falošnými vodcami, ktorí sa ustavične usilujú zmocniť sa človeka.
Mali by sme sa začítať do knihy svojho vlastného života a hľadať vo svojom živote stopy Božieho vedenia a zasahovania. Čím viac týchto stôp nájdeme, tým istejšími sa budeme cítiť. Mali by sme si položiť aj otázku, v čom všetkom sme sa Božiemu vedeniu stavali na odpor, a uvedomiť si zlé následky, ku ktorým nás to viedlo. Mali by sme sa usilovať prijať Božie vedenie s plným pochopením, prosiť Pána Boha, aby sme jeho riadiace zásahy čím viac a čím častejšie cítili vo svojom živote. Mali by sme mať každý deň pred očami život Ježišov a učiť sa od neho. Naším cieľom by malo byť, aby sa Ježiš Kristus stal stálym vodcom nášho života. Keby sme skúsili, koľko krásy, svetla, pokoja, radosti by pod Božím vedením vošlo do nášho života, už nikdy by sme nechceli viesť svoj život na vlastnú päsť. Život pod Božím vedením by sa nám stal jedinou možnou formou života.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
