4. nedeľa po Svätej Trojici, Žalm 42+43
Ako jeleň dychtí po vodných bystrinách, tak dychtí moja duša po Tebe, ó Bože! Duša mi žízni po Bohu, po živom Bohu, kedy pôjdem a uzriem Božiu tvár? Slzy sú mojím chlebom vo dne v noci, keď mi neprestajne hovoria: Kde je tvoj Boh? Na to chcem spomínať a vyliať svoje srdce, že do Božieho domu v zástupe som chodieval za hlasitého plesania a vďaky so svätiacim davom. Prečo si skleslá, duša moja, a zmietaš sa vo mne? Očakávaj Boha, lebo ešte ďakovať budem Jemu, spaseniu svojej tváre, svojmu Bohu.
Moja duša je skleslá vo mne, preto sa rozpomínam na Teba z krajiny Jordánu a Hermónu, z vrchu Micár. Hlbina hlbine sa ozýva na hukot Tvojich vodopádov; prevalili sa cezo mňa všetky Tvoje príboje a vlny. Hospodin svoju milosť vo dne posiela, v noci je pri mne Jeho pesnička, modlitba k Bohu môjho života. Hovorím Bohu, svojej skale: Prečo si zabudol na mňa? Prečo mám chodiť v smútku, utláčaný nepriateľom? Za smrteľných múk v mojich kostiach tupia ma moji protivníci a neprestajne mi hovoria: Kde je tvoj Boh? Prečo si skleslá, duša moja, a zmietaš sa vo mne? Očakávaj na Boha, lebo ešte ďakovať budem Jemu, spaseniu svojej tváre, svojmu Bohu! (Žalm 42+43)
Prisúď mi právo, Bože, a zasaď sa o môj spor proti neláskavému národu, osloboď ma od muža ľstivého a zvráteného! Lebo Ty, Bože môj, si mojím útočiskom; prečo si ma zavrhol? Prečo mám chodiť v smútku, utláčaný nepriateľom? Ó, zošli svoje svetlo a svoju pravdu! Ony nech ma vedú a privedú na Tvoj svätý vrch a ku Tvojim príbytkom, aby som pristúpil k Božiemu oltáru a k Bohu svojho radostného plesania a na harfe Ťa oslavoval, Bože, Bože môj! Prečo si skleslá, duša moja, a zmietaš sa vo mne? Očakávaj Boha, lebo ešte ďakovať budem Jemu, spaseniu svojej tváre, svojmu Bohu!
---------------------------------
Žalm 42 a 43 tvoria jeden celok. Vidno to z refrénu, ktorý sa objavuje v oboch žalmoch. Tieto dva žalmy vnímame ako jeden žalm. Veľkou témou žalmu je smäd po živom Bohu. Smäd je nepríjemný, ale je životne dôležitý. Nedá nám pokoja, kým nenájdeme vodu. Bez smädu, bez vody by sme zahynuli, a to v krátkom čase. Múdry je Stvoriteľ, ktorý nás smädom núti hľadať vodu. Nejde o nič menej ako o záchranu života. Nedostatok vody, kdekoľvek sa vyskytne, je vážnym problémom.
Vysmädnutý jeleň, ktorý behá od potoka k potoku a všade nájde vyschnuté korytá, je obrazom túžby vystupňovanej do krajnosti. „Ako jeleň dychtí po vodných bystrinách, tak dychtí moja duša po Tebe, ó Bože!“
Jestvuje teda nielen smäd po vode, ale aj smäd po Bohu. Smäd po vode funguje bezchybne, ale ako je to so smädom po Bohu? So smädom po Bohu niečo nie je v poriadku. Boha – povedané objektívne – potrebujeme síce všetci, bez výnimky. Ale koľko je tých, čo by úprimne mohli zopakovať slová žalmu: „Ako jeleň dychtí po vodných bystrinách, tak dychtí moja duša po Tebe, ó Bože!“? Mnohým sa priamo zdá, že Boh je zbytočný, že celkom dobre vystačia bez neho, ba mnohým táto téma nepríde ani len na myseľ, je celkom mimo ich zorného poľa.
Je Boh naozaj zbytočný? Vystačíme celkom dobre aj bez neho? Je Boh naozaj téma, na ktorú niet času? Pre ktorú v systéme nášho života nemáme zmysluplné miesto? Je to len doznievajúca téma predošlých storočí?, keď ešte nebolo toľko poznania a toľko techniky, ako máme my dnes? Je to iba téma pre zaostalejších, ktorá tým pokročilejším nemá čo povedať? Je život bez azda Boha plnší, bohatší, pokojnejší ako život s Bohom?
Keby sme si Pána Boha predstavili v ľudskej podobe, musel by pokrúcať hlavou nad toľkou hlúposťou, tuposťou a zaslepenosťou tých, ktorí ho chcú vylúčiť zo všetkého ľudského myslenia, ktorí ho chcú vylúčiť zo svojho myslenia. Veď práve On nám dal mozog, aký nikde inde nenájdeme, aby sme pochopili, že bez Neho, bez Stvoriteľa, nemôžeme žiť ani sekundu. On je pôvodcom a darcom všetkého, čo sme a čo máme. On je pôvodcom úžasného, tak presne nastaveného poriadku na Zemi, v slnečnej sústave, vo vesmíre. On je pôvodcom podmienok, ktoré život umožňujú, bez ktorých by život vôbec nebol možný. On je pôvodcom aj konzumných hodnôt, kvôli ktorým na neho, darcu, toľkí ľudia celkom zabúdajú. To všetko On dáva všetkým, aj tým, ktorí smäd po Ňom nikdy necítili. „On dáva vychádzať slnku na zlých aj na dobrých a zosiela dážď na spravodlivých aj na nespravodlivých.“ Kto si myslí, že žije a môže žiť bez Boha, ten sa oddáva fatálnemu sebaklamu.
Smäd po Bohu, o ktorom sa hovorí v žalme, je viac ako iba túžba po Tvorcovi a Udržiavateľovi nášho biologického života. Človek nie je iba biologický tvor, ale ďaleko viac. Dá sa síce žiť aj tým najnižším, najprimitívnejším spôsobom, spôsobom konzumným. Ale to uspokojí len tých, ktorých myslenie je veľmi obmedzené, ktorým doteraz ešte nedošlo, že Boh vystrojil človeka osobitnou dôstojnosťou, že stvoril človeka na svoj obraz, že človeku je adresovaná Ježišova výzva: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec nebeský.“
Bez Pána Boha nevieme, kto a čo vlastne sme. Bez Boha môžeme síce mať a máme záplavu poznatkov o človeku, ale nepoznáme identitu človeka, nepoznáme svoju identitu. Je mučivé vedieť, že sme a nevedieť, kto sme. Čo je človek? – s touto otázkou sa filozofi trápia od pradávna, a nielen oni, ale rovnako i každý iný premýšľajúci človek. Bez viery v Boha sa na túto otázku nedá nájsť uspokojivá odpoveď. Bez Boha nevieme, kde sa máme zaradiť v rámci nekonečného priestoru, v rámci nekonečného času. Bez Boha nevieme, odkiaľ sme vlastne na túto zem prišli, nevieme, kam, k akému cieľu sa uberáme alebo sme vedení. Bez Boha nevieme, aký je zmysel tých desaťročí, čo tu prežívame. Ak nepoznáme pôvod, cieľ, zámer, zmysel svojho jestvovania, ako môžeme dať svojmu životu správnu koncepciu a svojim rozhodnutiam správne smerovanie? Len vo vzťahu k Bohu môže človek pochopiť seba samého. Bez Boha by sme boli náhodné, nesystémové bytosti, bytosti bez pôvodu, bytosti bez cieľa, bytosti bez zmyslu, bytosti, o ktorých je celkom jedno, či sú a či nie sú. Ale to je hrozná, neznesiteľná predstava. Človek, ktorý chce o sebe vedieť to najpodstatnejšie, ktorý chce získať poznanie, ktoré mu pomáha žiť, taký človek si osvojuje slová nášho žalmu, a to nie s chladným, teoretickým odstupom, ale s vášňou vysmädnutého človeka, ktorý čo túži po živej vode pravého poznania: „Ako jeleň dychtí po vodných bystrinách, tak dychtí moja duša po Tebe, ó Bože.“
Bez Boha nevie človek, čo je pravé šťastie. Sú zemské radosti rozličného druhu, ktoré mnohí ľudia nazývajú šťastím. Také šťastie sa stáva predmetom veľkej túžby, predmetom závisti. Ale vždy je v ňom primiešaná kvapka, ba mnoho kvapiek blenu. Kto vie myslieť, ten vie o hraniciach, o obmedzenosti takéhoto šťastia. Také šťastie môže trvať krátko, môže trvať dlho, ale vždy sa skončí. Práve toho konca sa človek veľmi bojí.
Okrem toho hlodá v človeku tušenie, či mučivý pocit, že takéto šťastie je veľmi povrchné, že zatiaľ čo sa človek z neho teší a v ňom sa rozplýva, existuje šťastie vysokého rangu, o ktorom on nevie, ktoré mu uniká. Koho sa zmocní takéto tušenie, takéto otázky, ten sa nemôže ubrániť dojmu, že i pri svojom hoci veľkom zemskom šťastí je veľmi naivný. Naivita znamená nevedieť niečo, nepoznať niečo veľmi podstatné, čo sa nás bytostne týka. Kto sa dopracuje až po takéto poznanie, ten je zrelý na to, aby si osvojil a ako svoje povedal slová nášho žalmu: „Ako jeleň dychtí po vodných bystrinách, tak dychtí moja duša po Tebe, ó Bože.“ Lebo len Boh nám môže darovať šťastie, ktoré je skutočné, šťastie, ktoré sa týka celej našej bytosti – aj jej najhlbších hĺbok – a zároveň šťastie, ktoré trvá, ktoré sa neminie. Všetky biblické vety, ktoré sa začínajú slovom „blahoslavený...“, hovoria o takom dokonalom šťastí.
Bez Boha nevie človek, čo si má myslieť o svojom trápení. Aj z hlbín svojho utrpenia napísal autor tento skvelý žalm – dá sa to vyčítať z niektorých náznakov. Je ďaleko od domova, možno vo vyhnanstve. Zrejme ho trápila aj ťažká choroba. Ohrozovalo ho nepriateľstvo iných, upieralo sa mu právo. Vlny utrpenia prichádzajú ako jedna záplava za druhou. Ľudia trpiaci aj v dnešnej dobe sa do tohto obrazu ľahko zaradia. Ľahko dokážu sledovať chod jeho myšlienok a vztiahnuť ich na svoje ťažkosti.
Čo ho veľmi trápi, je jeho samota. Nemá nikoho, kto by sa ho zastal, s kým by sa mohol porozprávať o svojich ťažkostiach. Veľká samota v utrpení – to to sa znáša ťažko. Človek môže byť v utrpení sám, i keď má ľudí okolo seba. Prekonať bolestný pocit samoty mu môže pomôcť len Ten, kto jeho, trpiaceho, pochopí v hĺbke jeho duše. Jedine Pán Boh nás môže pochopiť takto dokonale. Človek, ktorý túži po takom pochopení, po takom prekonaní svojej samoty, ten ako svoje opakuje slová: „Ako jeleň dychtí po vodných bystrinách, tak dychtí moja duša po Tebe, ó Bože.“
Dokonca Ježiš Kristus, Syn Boží, pri vstupe do svojho utrpenia prekonával samotu a opustenosť istotou blízkosti nebeského Otca. Vidno to z jeho slov, ktoré povedal učeníkom: „Ajhľa, prichádza hodina a už prišla, že sa rozpŕchnete každý svojou stranou a mňa necháte samého. Ale nie som sám, lebo Otec je so mnou.“
Trpiaci človek, i keď sa rúca obraz života a sveta, ktorý mal doteraz, potrebuje istotu, že je tu niekto, kto ten jeho život drží pokope a nedá mu zrútiť sa. Len Ten, kto má totálne poznanie, totálnu moc a totálnu lásku, môže to urobiť. Túžba po takomto Bohu je vyjadrená vo vášnivých slovách: „Ako jeleň dychtí po vodných bystrinách, tak dychtí moja duša po Tebe, ó Bože.“
Z tej iste knihy, v ktorej je takto vyjadrený smäd po živom Bohu, prichádza odpoveď, odpoveď, ktorá má na sebe pečať pravdy, ktorá k nám prichádza z večnosti: Sú to Ježišove slová: „Moje ovce počúvajú môj hlas, aj ja ich poznám a ony ma nasledujú. Ja im dávam večný život, a nezahynú naveky, a nikto mi ich nevytrhne z ruky.“
Keď máme všetko toto na mysli, môžeme porovnať dva štýly života: život bez Boha a život s Bohom. Bez Boha chýba životu niečo podstatné, životne dôležité. Ako keď biologickému životu chýba voda. Následky v oboch prípadoch sú katastrofálne. Preto Boh vložil do nášho organizmu ako ochranné opatrenie smäd po vode, a ten smäd funguje. Vložil aj smäd, túžbu po Ňom, po živom Bohu, ale tá túžba je zrejme hriechom veľmi utlmená. Kto necíti smäd po Bohu, mal by si uvedomiť, že mu chýba niečo dôležité, že jeho duchovná celistvosť je veľmi ohrozená. Tento žalm môže veľmi pomôcť pri úvahách o otázke smädu, túžby po Bohu.
Osobný zápas o istotu Božej prítomnosti býva dramatický. V prečítanom žalme sa to dá jasne sledovať. Proti túžbe po Bohu, proti viere v Boha stojí výsmech tých, ktorí neveria. Autor žalmu veľmi trpí, keď sa mu druhí vysmievajú, že mu ten jeho Boh vôbec nepomáha. „Slzy sú mojím chlebom vo dne v noci, keď mi neprestajne hovoria: Kde je tvoj Boh?“ To je jedna z tvrdých skúseností človeka, ktorý zápasí o vieru a jej udržanie. Tak sa vysmievali z Ježiša, keď visel na kríži: „Dúfal v Boha, nech ho teraz vyslobodí, ak chce; veď hovoril: Syn Boží som!“ Takýto výsmech zo strany neveriacich nachádza spojenca vo vnútri trpiaceho človeka, v jeho pochybnostiach. Vo viacerých žalmoch sa opakuje otázka adresovaná Pánu Bohu, prečo tak dlho mlčí, prečo neodpovedá. Sám Pán Ježiš sa na kríži modlil slovami 22. žalmu: „Bože môj, Božej môj, prečo si ma opustil?“
Cez také chvíle bolestných otázok všetci prechádzame. Treba ich pretrpieť, netreba sa vzdať. Takéto pocity sa môžu viackrát opakovať. Ten, kto vytrvá a nevzdá sa, sa cez ne dostane k istote. V žalme sa tri razy opakuje dialóg človeka so svojou dušou, so sebou samým: „Prečo si skleslá, duša moja, a zmietaš sa vo mne? Očakávaj Boha, lebo ešte ďakovať budem Jemu, spaseniu svojej tváre, svojmu Bohu.“ To má byť model našich vnútorných zápasov. Cez túžbu po Bohu, cez otázky a pochybnosti, cez spomienky na doby pevnej viery – dostať sa k trvalej, stabilnej istote, že Pán Boh o nás vie, že sa nás za žiadnych okolností nevzdáva, že nás i napriek utrpeniu a ťažkostiam spoľahlivo vedie ku konečnému cieľu – to je duchovná cesta, ktorej sa z týchto dvoch žalmov môže každý naučiť.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
