11. nedeľa po Svätej Trojici, Lukáš 18, 9 - 14
„A proti tým, ktorí sa spoliehali na seba, že sú spravodliví, a iných za nič nemali, povedal toto podobenstvo: Dvaja mužovia vstúpili do chrámu, aby sa modlili; jeden farizej a druhý publikán. Farizej si zastal a takto sa modlil v sebe: Bože, ďakujem Ti, že nie som ako ostatní ľudia, vydierači, nespravodliví, cudzoložníci, alebo ako aj tento publikán. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám. Publikán však stál zďaleka a ani oči nechcel pozdvihnúť k nebu, ale bil sa v prsia a hovoril: Bože, buď milostivý mne hriešnemu! Hovorím vám: Tento odišiel do svojho domu ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“ (Lukáš 18, 9 - 14)
Milí bratia, milé sestry,
schopnosť robiť dobrý dojem, vyzerať, pôsobiť čo najlepšie, mať dobrú povesť, dobré PR (pí ár) sa dnes stáva nevyhnutnou súčasťou spoločnosti, ak sa má udržať na trhu, ak má uspieť.
Tento tlak sa zo sveta obchodu prenáša aj do bežných životných súvislostí.
Ľudia sú totiž rôzni a radi sa porovnávajú.
Každý však hľadá v podstate to isté – prijatie, uznanie – pocit, že je dôležitý, že práve na ňom niekomu naozaj záleží.
Preto, aby sa táto túžba naplnila, je ochotný urobiť čokoľvek.
Jeden je schopný žiť v súlade s danými pravidlami, princípmi, poslúchať autority a spĺňať očakávania.
Ale druhý je pre rovnaký pocit akceptovania ochotný robiť presný opak – vyčnievať, pútať pozornosť tým, že hranice a pravidlá nedodržiava. Zo zásady.
Jedni aj druhí majú však pre svoje správanie tú istú motiváciu: chcú byť akceptovaní.
Prečítané podobenstvo je modelovou situáciou. Ježiš v ňom vykresľuje dva typy ľudí - spôsobom, ktorý je pre poslucháčov zrozumiteľný. Aby sme správne pochopili jeho význam, musíme čosi vedieť o tom, ako mohli Ježišov obraz dekódovať pôvodní poslucháči.
Farizeji boli v Ježišovej dobe považovaní za serióznych, zbožných, príkladných ľudí. Podľa svedectva evanjelií prejavovali svoju zbožnosť aj na verejnosti - zrejme na to mali dobré dôvody. Boli tými, ktorí mali viesť ľudí k Bohu.
Na publikánov – colníkov, vyberačov daní v rímskym provinciách si naopak každý poriadny človek dal radšej pozor, od nich si držal odstup.
V Ježišovom príbehu sa obaja farizej a colník prichádzajú do chrámu modliť. Jeden aj druhý kdesi v hĺbke svojej duše cíti, že nezáleží na tom, ako ich prijímajú alebo neprijímajú ľudia. Potrebujú byť prijatí Bohom.
Hľadajú vnútornú istotu, stabilitu, ktorá by sa v nich stala pevnosťou vo všetkých vonkajších ohrozeniach a krízach.
Farizejova reč obsahuje vďaku za to, čo má, referuje o poctivom plnení povinností. To by Ježiš mohol len oceniť – keby / – keby spoza slov vzornej modlitby neprečnievala sebaistota a znevažovanie colníka.
To je pre Ježiša neakceptovateľné.
Samoľúbosť a samospravodlivosť, obdiv samého seba a potreba robiť okolo seba dojem spravodlivého je, bratia a sestry, stále nástrojom pokorenia a ubíjania dôstojnosti tých, ktorí sú z rozličných dôvodov znepokojení a neistí.
Boha neočaria modlitby, v ktorých Ho človek viackrát osloví, chváli Ho za to, že má, čo potrebuje, a pekne poďakuje za milosť, v ktorej môže viesť život ako sa na kresťana patrí... On totiž dovidí na naše pohnútky.
Colník naopak cíti v chráme bázeň. Tuší, že nemá morálne právo, aby vôbec k Bohu prišiel, no o prijatie predsa len zápasí.
Jeho modlitba nemá koncepciu. Dáva ňou najavo len: „Bože, zlyhal som. Sklamal – ľudí aj Teba. Čakám teraz, čo mi na toto všetko povieš.
Viem, že mi nepomôže, ak sa budem biť, trestať sám, pomôže mi len Tvoje odpustenie. Tomu, čo mám, chýba základ, podstata, zmysel.“ K Bohu prichádza s poctivým priznaním. Vie, že spôsoby, ktoré používa, neboli v poriadku. Celý jeho život nie je v poriadku.
Ale teraz vkladá všetku svoju nádej do toho, že Boh je jediný, kto ho z tejto úzkosti môže vyviesť, kto môže jeho rozmýšľanie, jeho plány do budúcnosti zmeniť. Colník vie, že zhromažďovanie peňazí bolo len náplasťou na prázdno v duši. Je mu tiež jasné, že ľudia ako farizej mu zmenu nedoprajú. Vysmejú sa mu, budú ním pohŕdať.
No colníkovi už na mienke farizeja nezáleží.
Teraz stojí pred Bohom a hovorí to, čo prežíva: Bože, buď milostivý mne hriešnemu.
Aj apoštol Pavel v epištolickom texte vyznáva: „Vôľu k dobrému mám, ale nemám sily, aby som to vykonal. Nečiním totiž dobré, čo chcem, ale činím zlé, čo nechcem.“
Tento zákon, neschopnosť robiť dobré je v nás, bratia a sestry, zakorenený rovnako hlboko ako túžba po spravodlivosti, čistote a bezpodmienečnom prijatí. A pre každého z nás prídu v živote situácie, v ktorých budeme môcť sami pred sebou, len v intimite pred
Bohom nazrieť na svoj život. Ak budeme úprimní, príjemný zážitok to veru nebude. Pre nikoho z nás.
Záleží však na tom, čo s týmto poznaním urobíme ďalej. Farizej sa skutočnému stretnutiu s Bohom aj samým sebou vyhne – pred Bohom sa len ubezpečuje o svojej pravde, presviedča Boha o správnosti svojej viery...
No v colníkovi sa hýbe viac - možno všetko. A Ježiš to v závere vyhodnotí: Tento odišiel do svojho domu ospravedlnený, nie tamten. Aj úvodneé slová naznačovali: A proti tým, ktorí sa spoliehali na seba, že sú spravodliví, a iných za nič nemali, povedal toto podobenstvo...
Pred Bohom sme na tom všetci rovnako. Pred ľuďmi môžeme chcieť súperiť, môžeme si konkurovať – ale aj tak záleží iba na tom, ako sa k nášmu životu vyjadrí Boh.
Akí k Nemu teda prichádzame? Ako zaobchádzame s človekom? Čo im dávame najavo svojím slovom, ale aj gestom, pohľadom, či tónom v rozhovore?
Ak máme mať ako ľudia - ako kresťania svojim rodinám, spoločnosti, tomuto svetu čo odovzdať, určite to bude úcta a ochota nechať človeku čas a priestor, aby sa prejavil.
Keď medzi ľuďmi, ktorí sú odsúvaní, stroskotaní, zranení, a áno, aj bezbožní, myslíme pred Bohom len na vďačnosť za privilégium, že sme spasení, niečo zásadné v nás nie je v poriadku. Ježiš to jasne hovorí. Modlitby, ktoré začínajú a končia len v sústredenosti na samého seba, sú nanič. Rovnako márnou sa môže stať akákoľvek kresťansky vyzerajúca aktivita, obeť, ak chce byť iba ocenenou zásluhou. Tieto motivácie dobrých skutkov ďaleko nevedú – a ak vytúžené uznanie nepríde včas, človek sa stáva tvrdým.
Ako jednotlivci – ale aj ako spoločenstvo cirkvi by sme si mali dať záležať na tom, čo a ako okolo seba šírime.
Sme postavení pred nové úlohy rýchlo sa meniaceho sveta, pred ľudí v neistote, nedôvere, pochybnostiach o sebe samých. Sme postavení pred ľudí, ktorých choroba, rasa, vek, pohlavie alebo sexuálna orientácia odsúva na okraj záujmu a kladie nad ich možnosti, schopnosti a spôsob života bolestivé otázniky. Ľudia, ku ktorým by nás Boh rád poslal však majú zo stretnutí s predstaviteľmi farizejov toľko zlých skúseností, že už od veriacich – možno ani od Boha NIČ neočakávajú.
Niet divu, že sa nám chce z Božej blízkosti a od takýchto poverení radšej utiecť. NO je to – tak ako pre colníka – príležitosť zastať a priznať naše rezervy, našu bezmocnosť. Tak ako ceolník môžeme v chráme len čakať na milosť – aj za ľudí, ktorým nevieme pomôcť.
Namysleným sebaistým farizejom a pokrytcom každej doby vyjadruje Ježiš v svedectvách evanjelistov viacnásobné BEDA.
V podobenstve tvrdí, že ospravedlnený odišiel colník - nie ten, čo je v chráme ako doma, ten, čo sa vie nahlas modliť a s Bohom vyjednávať... ospravedlnený odišiel človek so spornou minulosťou.
Pre nový začiatok stačí Bohu čistý úmysel, skutočná pokora – odvaha pozrieť sa na svoj život reálne. On vidí, či to, čo je na nás vidieť zvonka, súhlasí s naším vnútrom, alebo svoju vieru, dobročinnosť a lásku iba predstierame, len hráme.
Boh - aj ľudia okolo nás by viac ako všetky vonkajšie prejavy zbožnosti ocenili, keby sme o sebe vedeli dať pravdivý obraz a nerobili sa lepšími ako sme.
Nech je naša hodnota, prijatie u Boha zrejmé nielen na modlitbách a pôstoch, ale
na tom, ako používame svoju moc, na čo vynakladáme svoje prostriedky, čas, svoje aktivity.
Ak sa o prijatie u Boha budeme uchádzať úprimne a pravidelne, má náš život, naše vzťahy, rodiny a aj táto cirkev nádej, že bude spieť k životu v radosti a slobode. Amen.
Bože náš,
uznávame, že sa mi od seba nie sme schopní zmien.
Čakáme na to, kým sa zmenia iní ľudia alebo okolnosti okolo nás - ale ak sa tak aj deje, pôvody aj dôvody týchto zmien spochybňujeme.
Odpusť, že sa staviame na miesta sudcov predtým, ako sa človek prejaví. Odpusť nám našu pýchu, keď dávame inému pocítiť, ak ho vnímame menej zdatného a šikovného, lebo tak dokazujeme svoje obavy o samých seba... Odpusť nám, že často dávame najavo čosi celkom iné ako to, čo je v nás, lebo
nie sme schopní riešiť konflikty. Buď nemáme dosť argumentov alebo sa obávame, že by sme narušili obraz, ktorý sme si o sebe vytvorili.
Prosíme, aby nám na tom, čo si o nás myslíš Ty, záležalo viac ako na ľudských mienkach a posudkoch, no aby sme Tvoje ospravedlnenie a prijatie vedeli aj premeniť na ozajstnú živú, tvorivú, nesebeckú vieru, ktorá prinesie úžitok.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
