4. nedeľa po Svätej Trojici, 1. Mojžišova 50, 15 - 21
Milí bratia, milé sestry,
stará neodpustená vina býva pre človeka veľmi ťažkým bremenom. Znemožní radosť, narúša pokoj.
Naše životné príbehy sú pravdepodobne menej dramatické ako Jozefov – ale s nevysporiadanými vzťahmi sa aj my zvykneme trápiť celé roky. Žiarlivosť, hnev, otvorená či skrytá agresivita otravuje naše najdôležitejšie väzby v rodine.
Súrodenci sú totiž tí prví, s ktorými súperíme, porovnávame sa. Oni najlepšie poznajú naše víťazstvá i pády, sú im známe naše potreby a motivácie – a preto majú na nás väčší vplyv, ako nám je príjemné...
A ak sa vyskytne konflikt, ktorý sa nerieši, prichádza k bolestivému odcudzeniu, odlúčeniu a žiaľu. Nezhody medzi súrodencami spôsobujú trápenie aj rodičom. Väčšinou totiž nemôžu
zasiahnuť – iba čakať, ako sa situácia vyvinie a dúfať v dobrý koniec.
Je smutné, keď obe strany trvajú na svojej pravde, vlastných zásadách a princípoch – až dovtedy, kým sa čas príležitostí k zmiereniu neskončí.
Podľa nášho prečítaného biblického textu / k takémuto koncu prichádza – V Jozefových bratoch vyvolá smrť otca Jákoba STRACH. JE to úplne pochopiteľné, logické.
Cítia, že to, čo pokladali za uzavreté, uzavreté nie je (asi nebude). Smrť otca ich znovu konfrontuje s tým, čo Jozefovi spôsobili. A z toho majú hrôzu.
Jozefov príbeh opisuje prvá kniha Mojžišova v 13 kapitolách – pripomenieme si ho len v krátkosti.
Jozef, najmladší syn Jákoba má zvláštne sny. Rozpráva o nich a tak vzbudzuje v bratoch žiarlivosť, ktorá stále rastie. Jedného dňa využijú príležitosť a v prostredí, kde majú nad ním moc, ho najprv hodia do prázdnej cisterny a potom predajú midjánskym kupcom. Tak sa Jozef dostáva do Egypta. Otec Jákob prijíma
od synov informáciu a krvavé rúchu ako dôkaz, že Jozefa roztrhala divá zver.
Jozefov život sa zdá byť v troskách – no v Egypte ho čakajú celkom nové výzvy. Faraónov dvoran Pótifar si ho ako šikovného otroka obľúbi, zveruje mu správu nad svojím majetkom. Pekná Jozefova postava zláka Pótifarovu ženu a keď ju odmietne, žena ho krivo obviní, takže sa Jozef dostáva do väzenia.
Aj tam je však Boh s ním. Schopnosť interpretovať sny ho privedie k faraónovi a celú krajinu zachráni pred hrozbou hladu. Znova je povýšený, stáva sa významným človekom, zabezpečuje – uskladňuje úrodu pre neúrodné roky.
V čase, keď je Egypt zásobárňou obilia pre všetky okolité krajiny, sa Jozef v pozícii, v ktorej pomáha, stretáva s bratmi, neskôr aj s otcom.
Ani dojatie stretnutia po rokoch // však starú vinu neodstránilo. V bratoch po Jákobovej smrti rezonuje zas.
Otec Jákob bol pre bratov, ktorí sa stále cítili vinní, ochranou pred možným Jozefovým hnevom. Ale teraz sa môže všetko úplne zvrátiť.
Jozefovi bratia majú výčitky: ožíva v nich celý príbeh - s plášťom, cisternou, karavánou, peniazmi, ktoré za brata zinkasovali, klamstvo, otcov horký žiaľ nad stratou milovaného dieťaťa.
Aj my, bratia a sestry, sme niekedy majstri v tom, že na prejavy svojej moci - prevahy, ktorá inému ublíži, rýchlo zabúdame. Fandíme si, že staré rany prikryje množstvo nových vzťahov / a zahojí ich čas.
Toto však nie je cesta k pokoju. Spomienky a pocity sa aj môžu vynoriť aj po veľmi dlhom čase. Od konfliktov nemá zmysel unikať, nestačí, ak samých seba, a aj celé svoje okolie
zvládneme presvedčiť o tom, že je všetko v poriadku.
Bratia sa na stretnutie s Jozefom po otcovej smrti pripravujú – zase klamstvom – tvordia, že si otec pred smrťou prial, aby im odpustil. To, že by sa to naozaj bolo staqlo, je veľmi málo pravdepodobné, veď Jákob a Jozef považovali vec za vyriešenú!
Bratia ale doteraz odpustenie neprijali.
Jozef je však omnoho ďalej ako oni. Nepotrebuje, aby sa mu klaňali, nemá záujem ich trestať. Pri stretnutí plače. Ale už nie sú slzy ľútosti a sklamania, bezradnosti, len
smútku, že mu nedôverujú.
Ešte im nestihol povedať, že všetko, čo bolo, malo svoj zmysel. Boh bol s ním všade – cestou do Egypta, na trhu s otrokmi, vo väzení. Prežil množstvo zvratov – okúsil výšky i hĺbky, ale aj v nich mohol rásť.
Boh mu dal úlohy v úplne inom prostredí. Oddelil ho od žiarlivých bratov. Cudzí spoluzajatci i bezbožný faraón vedeli jeho dar vykladania snov oceniť viac ako jeho vlastná rodina.
Jozef musel prejsť mnohým pokorením, zniesť slabosť, hnev a pomstu tých, ktorí si nevedeli poradiť sami so sebou, ale vo všetkom vďaka Božiemu vedeniu a sile ustál. Tieto udalosti v ňom vyformovali veľké srdce, čistý charakter.
Preto bratom hovorí: nebojte sa. Či ja tu stojím namiesto Boha? Vy ste pravda,
zamýšľali proti mne zlé, ale Boh to obrátil na dobré.
Človek, ktorý neoplakáva sám seba ani vtedy, ak je ukrivdený, ale prijíma nové poverenia v nových podmienkach, je slobodný od súdov. Nepotrebuje sa hrať na Boha. Dokáže byť veľkorysý. Vie, na čo má možnosti a moc – nie nato, aby trestal a súdil – ale aby pomáhal. Jozef je rád, že môže svojej rodine pomôcť.
Biblické slovo nás bratia a sestry často vedie k tomu, aby sme sa vzdali súdov, a netrestali ani samých seba – ale pokúsili sa hľadať, vidieť a oceňovať milosť, prijatie Boha a ľudí.
Jozef to zvládol. Jasne však hovorí, že to je výsledok Božieho vplyvu. Boh to obrátil na dobré. Pomohol mu – často neuveriteľnými radikálnymi zásahmi do okolností, ktoré vyzerali nemeniteľné. On ho oslobodil – nielen z egyptského otroctva, väzenia, ale aj zo vzťahovačnosti a trpkosti obete násilia vlastných bratov. Bohu totiž ani sebaistota mocných nezabráni v sledovaní vyššieho cieľa – a Jozef to teraz z odstupu vidí.
Bratia a sestry,
v celom príbehu Jozefa v Egypte sa Boh spomína len okrajovo. Na celej zložitej ceste prekonávania hraníc medzi kultúrami a rozdielnymi životnými podmienkami, ktorú Jozef prekonal, je zdanlivo ponechaný sám na seba.
Až na konci je jasné, že to bol Boh, ktorý Mu pomáhal nachádzať cestu zo zajatia vonkajších udalostí – i zajatia vlastného hnevu.
O Božej moci, vedení a nakoniec aj odpustení máme my kresťania plné ústa – ale často sú to iba slová. Omnoho vyšší účinok by malo - na nás aj naše okolie – aby sme o Bohu menej hovorili a viac konali, čo by si prial – v nás aj okolo nás.
Jozef je vďačný, že má bratov, že žijú a sú s ním, že im môže pomôcť. Ak hovorí: „Vy ste síce zamýšľali proti mne zlé“, dáva najavo, že vinu nebagatelizuje, ale hovorí o nej bez horkosti a výčitiek. Toto je signál, že to odpustenie prežil – že ho neprijíma a neudeľuje lacno.
To, že Jozefa predali bratia za 20 strieborných, uväznili len preto, že nechcel zhrešiť – a po rokoch ubezpečenie bratov o tom, že sa nemusia báť, lebo im odpúšťa, sa nápadne podobá črtám Ježišovho príbehu.
Aj Jeho zrada za 30 strieborných, obžaloba a zúrivosť sklamaných, že sa nechce ujať kráľovstva na zemi a potom na kríži modlitba: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia“, pred nás stavia zrkadlo rovnako naliehavo ako Jozefov príbeh.
Akí teda sme? Kde všade sa snažíme konať z pozície mocných to, na čo nemáme právo, z čoho nemôžeme mať radosť, čo nás aj po rokoch môže likvidovať, kým sa k tomu znovu nevrátime?
Boha vždy naša vina trápi. Je Otcom, ktorý by bol rád, keby sme si vedeli odpustiť, no netají, že cesta k odpusteniu stojí veľa pokory, obetí a sĺz.
Časť Jozefovho príbehu svedčí o tom, že pokora, obete aj slzy nie sú len prejavmi nepohody, ale aj vďačnosti a hlboko prežitého šťastia.
Vedieť pomenovať zlo a postaviť sa mu je jednou z najťažších úloh, pred ktoré sme
postavení. Ako kresťania, ako ľudia. Zvládneme ju? Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
