Žalm 62, 2
Len v Bohu utíši sa moja duša; od Neho pochádza moja spása. (Žalm 62, 2)
Tieto slová a celý žalm nám treba chápať ako zápis jednej veľkej životnej skúsenosti. Napísal ich človek, ktorý zrejme prechádzal cez veľké ťažkosti.
Zo žalmu sa nedozvedáme, akého druhu ťažkosti to boli, či to bola ťažká choroba, alebo smrť blízkeho človeka, či to bolo ohrozenie nepriateľmi, alebo veľké sklamanie. Na jednej strane by sme boli radi, keby sme životný príbeh tohto človeka poznali podrobnejšie, na druhej strane je z určitého hľadiska dobre, že sa tu hovorí takto všeobecne, lebo práve to nám umožňuje, aby sme do prečítaných slov a do celého žalmu dosadili samých seba. Veď práve to je poslanie aj tohto žalmu: chce nám pomôcť zvládnuť naše osobné životné ťažkosti, problémy, bremená.
Z formulácie prečítanej vety: „Len v Bohu utíši sa moja duša; od neho pochádza moja spása“ vyplýva, že tento človek najprv hľadal riešenie svojich problémov na rozličných iných miestach, rozličnými inými spôsobmi. V pokračovaní žalmu je do ostrého kontrastu postavená iba samotná ľudská pomoc a všelijaké praktiky na jednej strane, a Božia pomoc na druhej strane. Po dlhom blúdení, po mnohých márnych pokusoch našiel nakoniec pomoc u Pána Boha, a svoju skúsenosť zapísal citovanými stručnými slovami.
Tak sa to neraz odohráva aj v našich životných príbehoch. Aj my vo svojich problémoch a ťažkostiach hľadáme pomoc najprv u seba, potom u druhých – a to je celkom v poriadku. Veď si navzájom máme pomáhať v ťažkostiach, ako o tom hovorí apoštol: „Jedni neste bremená druhých, a tak plňte Kristov zákon.“ Ale skúsenosť ukazuje, že tieto riešenia – i keď v rozličných ohľadoch pomôžu, často nie sú definitívne, že sa vždy vynorí nový a nový problém. V nejednom prípade je jasné, že existujú také stránky našich problémov a ťažkostí, ktoré sa ľudskou múdrosťou a mocou jednoducho nedajú zvládnuť.
V takých prípadoch sa veriaci človek obracia s úpenlivou prosbou na Pána Boha. Šťastný je človek, ktorý pri hľadaní riešenia svojich problémov neostane stáť na polceste, ale kto, podobne ako autor žalmu, objaví vlastnou skúsenosťou veľkú pravdu: „Len v Bohu utíši sa moja duša; od neho pochádza moja spása.“
Pri chorobách, najmä ťažkých, hľadáme lekársku pomoc, a sme veľmi vďační lekárskej vede, vďační lekárom a zdravotným sestrám, ktorí k svojej práci pristupujú ako odborníci a súčasne ako citliví ľudia.
Ale choroba je taký zásah do ľudského života, že postihnutý človek potrebuje v nej okrem lekárskej pomoci aj duchovné zakotvenie. Lebo citový a myšlienkový svet človeka, ktorý sa nachádza v ťažkej chorobe, sa podobá rozbúrenému moru. Kto cez to prešiel alebo prechádza, vie veľmi dobre, o čo tu ide. Človek vtedy hľadá pevný bod, ktorého by sa mohol zachytiť, i keď sa rúca jedna životná istota za druhou.
Možno najprv hľadá riešenie vo filozofickom uvažovaní, v psychologickej pomoci, v psychofarmakách a a podobne. I ak v tom nájde čiastočnú alebo dočasnú úľavu, definitívne utíšenie mu to nemôže poskytnúť. Pomôcť môže len úplné vloženie sa do Božích rúk, totálna dôvera, že Pán Boh sa nás za žiadnych okolností nevzdá a že nás cez všetky búrky nášho života privedie ku konečnému cieľu. Kto po mnohých peripetiách hľadania a sklamania nakoniec objaví Pána Boha a jeho absolútnu lásku, ten môže potvrdiť skúsenosť autora žalmu: „Len v Bohu utíši sa moja duša; od neho pochádza moja spása.“
Smrť blízkeho človeka, s ktorým nás spájali putá čistej lásky, patrí medzi najťažšie situácie v živote. Aj v tomto položení prichádzajú do úvahy rozličné druhy ľudskej pomoci. Sústrasť, ktorú nám vyjadria druhí ľudia, nás chce ubezpečiť, že vo svojom smútku nie sme opustení – a má to nepochybne svoj význam. Alebo si pripomíname, že smrť je priamo prírodná zákonitosť a že sa jej nikto nemôže vyhnúť. To je síce pravda, ale veľké potešenie v tom nie je. Pravdou je aj to, že čas postupne zmierňuje ostrosť bolesti a že aj smútok nakoniec zovšednie, ale ani v tom nie je veľká útecha.
Skutočné potešenie môže pochádzať len z pevnej viery, že Pán Boh je suverénnym Pánom aj nad smrťou, že vzkriesenie Ježiša Krista je zárukou aj nášho vzkriesenia, nášho prechodu do nového života. Kto pri poslednej rozlúčke odovzdáva svoju milovanú bytosť v tichej modlitbe do rúk milosrdného Ježiša Krista, ten získa pokoj, pokoj, ktorý nám ponúka Pán Ježiš. Slová nášho žalmu sa pre takého človeka stanú jeho vlastnými slovami: „Len v Bohu utíši sa moja duša; od neho pochádza moja spása."
Toto všetko platí nielen pri rozlúčke s našimi blízkymi, ale aj vtedy, keď myslíme na svoju vlastnú smrť, a keď raz budeme cítiť, že sa približuje naša posledná hodina. Vtedy sa nám hodnoty tohto sveta stávajú minulosťou, a nemôžu nás už tak veľmi osloviť. Ako keď turista vo vysokých horách dosiahne horský hrebeň na konci doliny: lúči sa s jednou dolinou a pred očami sa mu otvára panoráma novej doliny. Ibaže pri smrti ide o kvalitatívne niečo celkom nové. Keď sa musíme rozlúčiť s množstvom hodnôt, ktoré boli náplňou nášho života a na ktoré sme sa spoliehali, a keď vstupujeme do celkom novej sféry, nechceli by sme tam predsa vstúpiť s prázdnymi rukami. Komu je už v tomto časnom živote Pán Boh, Pán Ježiš Kristus najvyšším pokladom, ten nevstupuje tam s prázdnymi rukami, ale s Božím pokojom, krásnym vyjadrením ktorého sú slová nášho žalmu: „Len v Bohu utíši sa moja duša; od neho pochádza moja spása.“
Hriech a pocit viny – to je tiež problém, s ktorým si sami nemôžeme poradiť. Za dlhý čas môže byť tento pocit utlmený, a predsa ho nosíme schovaný hlboko v duši. Nik nemôže vedieť, kedy sa prebudí. Ale keď sa pocit viny prebudí, nedá nám pokoja. Človek robí vtedy rozličné pokusy, aby ho umlčal, utíšil, odročil. Azda sa to na krátky čas môže aj podariť, ale potom sa pocit viny objavuje s ešte väčšou silou. Ak je možné treba vtedy odčiniť to zlé, čo sme urobili – ako urobil Zacheus z Jericha pri stretnutí s Ježišom, a vykonať to, čo sme zanedbali. Ale okrem toho skutočným riešením problému viny je: prijať odpustenie. Odpustiť môžu tí, ktorým sme ukrivdili. Odpustiť môže Ten, ktorému sme zodpovední za celý svoj život.
V jednom žalme – žalm 32 – je vyjadrená skúsenosť človeka, ktorý po márnych svojpomocných pokusoch o umlčanie svojej viny našiel upokojenie vo vyznaní hriechov a v odpustení, ktoré prijal od Pána Boha. Oddá sa citovať slová, ktorými vyjadril svoju skúsenosť: „Blahoslavený, komu je odpustený priestupok a hriech prikrytý! Blahoslavený človek, ktorému Hospodin nepočíta vinu, a v jeho duchu nieto ľsti! Keď som mlčal, práchniveli mi kosti počas môjho ustavičného stonania, lebo dňom i nocou ťažko doliehala na mňa Tvoja ruka, životná sila sa mi obrátila na letnú vyprahnutosť. Vtedy som Ti vyznal svoj hriech a nezastrel som svoju vinu. Riekol som: Vyznám Hospodinovi svoje priestupky! A Ty si odpustil vinu môjho hriechu. Preto nech sa Ti modlí každý zbožný v čase, keď Ťa možno nájsť.“ – Kto po dlhom duševnom trápení nájde nakoniec takýmto spôsobom odpustenie u Pána Boha, o tom takisto v plnom zmysle platia slová nášho žalmu: „Len v Bohu utíši sa moja duša; od neho pochádza moja spása.“
Človeka trápia aj filozofické otázky, napríklad otázky tohto typu: Kto som ja? Aký je zmysel môjho bytia v takom veľkom vesmíre, že jeho hranice ani nepoznáme? Čo má byť obsahom môjho života, aby to bol obsah, ktorý zodpovedá môjmu určeniu? Ktoré sú najvyššie hodnoty v živote? Neupínam svoju pozornosť na vedľajšie hodnoty a neunikajú mi tie hlavné? Je vesmír anonymný? Je človek hodnotovo to najvyššie, čo vôbec poznáme? Je človek mierou všetkých vecí? Alebo jestvuje niekto absolútny, kto stojí nad tým všetkým, kto to má všetko vo svojich rukách a všetkému určuje smer?
Od nepamäti sa s týmito otázkami zapodieva filozofia, a tá navrhla mnoho odpovedí. Každý si niečo z nich vyberá a cez ne pozerá na svet i na svoj vlastný život. Teoreticky je ťažké rozhodnúť o správnosti jednej či druhej odpovede. Pri ich hodnotení nám môže pomôcť kritérium, ako nám jednotlivé odpovede pomáhajú zvládnuť najťažšie otázky života. Kresťanská odpoveď na tieto otázky nám je známa: Vesmír nie je anonymný, ale je to dielo Najvyššieho Stvoriteľa. My poznáme zlomok jeho diela, On pozná všetko. Človek nie je náhodný produkt náhodnej zhody okolností, ale zámerné, premyslené dielo Stvoriteľa. Stvoriteľ nie je neosobná sila, ale osobný, ba presnejšie: nadosobný Pán neba i zeme. My všetci sme, každý osobitne, v jeho evidencii. On má záujem na tom, aby sme sa, každý jeden, vyvíjali a kráčali smerom k cieľu, ktorý nám on stanovil. Poslal nám svojho Syna Ježiša Krista, aby nás zastavil v našom blúdení a priviedol nás na správnu cestu. Čím viac sa zaradíme do Božích zámerov a prispôsobíme jeho plánom s nami, tým viac pokoja budeme nosiť vo svojich srdciach. Vzpierať sa jeho zámerom – to nemôže viesť k ničomu dobrému. Kto si však osvojí uvedený pohľad – aj vo svojej mysli aj v živote – ten potvrdí slová nášho žalmu: „Len v Bohu utíši sa moja duša; od neho pochádza moja spása.“
Všimli sme si niekoľko situácií, v ktorých sa uplatňujú citované slová žalmu. Tých situácií v ľudskom živote je omnoho viac. Aj spomenuté, aj mnohé ďalšie môžu sa objaviť aj v našich životoch. Preto by sme Žalm 62. mali zaradiť do svojej duchovnej železnej zásoby; čítať si ho, meditovať o ňom, aby sme sa naučili v každej veľkej núdzi hľadať pomoc u samého Pána Boha a aby sme cestu k Nemu mohli ukázať aj iným. Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
