Marek 3, 31 – 35
Tu prišla Jeho matka a Jeho bratia; zostali vonku a poslali po Neho. Zástup, ktorý sedel okolo Neho, Mu povedal: Ajhľa, Tvoja matka a bratia i sestry sú vonku a hľadajú Ťa. A On im odpovedal: Kto je moja matka a moji bratia? A poobzerajúc sa po tých, čo sedeli okolo Neho, povedal: Ajhľa, moja matka a moji bratia! Lebo kto činí vôľu Božiu, ten mi je bratom aj sestrou aj matkou. (Marek 3, 31 – 35)
––––––––––––
V tomto odseku sa spomínajú dva druhy príbuzenstva: pokrvné príbuzenstvo a duchovné príbuzenstvo. Pán Ježiš má okolo seba mnoho ľudí a vyučuje ich Božím pravdám. Prichádzajú jeho matka, jeho bratia a sestry, a k Ježišovi sa dostáva odkaz, že ho čakajú a chcú sa s ním stretnúť. Ježišova odpoveď na tento odkaz je veľmi zvláštna, a núti nás zamyslieť sa.
Pre jeho odpovede v rozhovoroch ako aj pri príležitostiach, ako je táto, je typické, že neodpovedá len jednoducho v rámci otázky, ktorá mu bola predložená, ale hneď v prvých slovách odpovede preberá iniciatívu On, a celú problematiku prevádza na omnoho vyššiu rovinu.
Tu sme svedkami takého istého postupu. Neodpovedá jednoducho: prídem, nech trocha počkajú, alebo: teraz nemôžem prísť, ale v jeho odpovedi, a to iba v niekoľkých slovách, je obsiahnuté celé veľké učenie o duchovnom príbuzenstve. „A on im odpovedal: Kto je moja matka a moji bratia? A poobzerajúc sa po tých, čo sedeli okolo neho, povedal: Ajhľa, moja matka a moji bratia. Lebo kto činí vôľu Božiu, ten mi je bratom aj sestrou aj matkou.“
Tieto jeho slová nás nútia zamyslieť sa nad pokrvným príbuzenstvom, nad duchovným príbuzenstvom a nad ich vzájomným vzťahom.
Táto odpoveď zdanlivo vyznieva tak, akoby Pán Ježiš bol podceňoval význam pokrvného príbuzenstva. No tieto slová nesmieme chápať izolovane, ale treba ich vidieť v súvislosti s inými slovami a postojmi Pána Ježiša k tejto téme. Pán Ježiš bral vážne aj rodinné príbuzenstvo. Zastal sa napríklad rodičov, ktorých deti hľadali spôsob, ako obísť prikázanie o úcte a láske k rodičom, o starostlivosti o nich. Keď bol na kríži, postaral sa o svoju matku, zveriac ju do opatery svojho učeníka. To nám jasne ukazuje, že bral veľmi vážne prikázanie „Cti si otca a matku“.
Ale na druhej strane musíme povedať, že tento druh príbuzenstva nepokladal za najvyšší, nezabsolútňoval ho. Vedel, že človek, ktorý sa priveľmi upína na pokrvné príbuzenstvo, sa môže dostať do vnútorných napätí a konfliktov.
Ide napríklad o situáciu, že niektorý člen rodiny sa rozhodne nasledovať Ježiša Krista, ale jeho príbuzní – môže to byť otec, matka, manžel, manželka, deti a podobne – s tým nesúhlasia. Otázka je, ako sa taký človek rozhodne, čomu dá prednosť: či bude verne nasledovať Ježiša Krista napriek nesúhlasu a protestom svojich príbuzných, alebo či bude na mienku svojich príbuzných viazaný tak silne, že sa rozíde s Ježišom Kristom, len aby si nepohneval svojich blízkych.
Pre takýto prípad dáva Pán Ježiš jednoznačný návod: Človek sa má rozhodnúť pre nasledovanie Ježiša Krista, pre prijatie jeho zvesti a jeho životného programu, a to i za cenu toho, že sa jeho príbuzní budú na neho hnevať, alebo ho možno aj vylúčia spomedzi seba. Povedané inými slovami: Pánu Ježišovi Kristovi a duchovnému príbuzenstvu má človek dať za všetkých okolností prednosť pred pokrvným príbuzenstvom.
To neznamená, žeby taký človek mal zanevrieť na tých členov rodiny, ktorí s ním nesúhlasia a s ktorými on v tejto zásadnej veci nesúhlasí. Naopak, má ich milovať i naďalej, preukazovať im lásku a starostlivosť, veď práve nasledovanie Pána Ježiša ho k tomu vedie. Ale i pri všetkej svojej láske musí mať toľko vnútornej sily, že pri svojom jednoznačnom vzťahu k Pánu Ježišovi zostane, vytrvá, a to i napriek napätiu so svojimi príbuznými.
V našom texte Pán Ježiš naznačuje, že tí, ktorí sa rozhodli nasledovať ho, začínajú tvoriť novú rodinu, príbuzenstvo nového druhu, i keď pokrvne nie sú si navzájom príbuzní. Existuje teda duchovné príbuzenstvo nasledovníkov Ježiša Krista.
Táto skutočnosť nie nám je neznáma, ale v živote cirkevných zborov sa ani zďaleka neuplatňuje v takom rozsahu a hĺbke, ako by sa mala. S mnohými členmi cirkevného zboru, s ktorými chodíme do kostola, na biblické hodiny, na štúdium Biblie, na stretnutia mládeže, dorastu, do spevokolu a tak ďalej, sme si naozaj takí blízki, akoby sme patrili do spoločnej rodiny. Sme vďační Pánu Bohu za všetky prejavy duchovného príbuzenstva aj v našom zbore. Ale keď porozmýšľame o otázke, kde všade by sa táto príbuznosť mohla a mala ešte uplatňovať, ľahko nám napadne, koľko nedostatkov v tejto veci medzi nami ešte existuje. Nemali by sme ostať iba pri ich konštatovaní, ale mali by sme urobiť čím skôr konkrétne kroky na utváranie a pestovanie ďalších spojív.
Keď hovoríme o duchovnom príbuzenstve, nesmieme upadnúť do sebaklamu. Podobné tesné vzťahy existujú totiž aj medzi ľuďmi v rozličných spolkoch a záujmových zoskupeniach mimo cirkvi. Duchovné príbuzenstvo nasledovníkov Ježiša Krista musí teda mať nejakú osobitnú, a to podstatnú charakteristickú črtu. Nie je ťažké objaviť ju, pretože ju formuluje sám Pán Ježiš v našom texte: „Kto činí vôľu Božiu, ten mi je bratom aj sestrou aj matkou.“ Konať Božiu vôľu, od rána do večera a od večera do rána žiť podľa Božej vôle – toto je charakteristická črta duchovného príbuzenstva, o ktorom hovorí Pán Ježiš Kristus. Bez tohto podstatného znaku by duchovné príbuzenstvo bolo iba spoločenskou záležitosťou a nič viac.
Toto pokušenie skĺznutia sa do iba spoločenského zoskupenia vždy hrozí duchovnému spoločenstvu, a mali by sme sa mať pred ním na pozore. O duchovnom príbuzenstve môžeme hovoriť len pri spoločenstve, ktoré je charakterizované životom podľa Božej vôle, praktickým stálym nasledovaním Ježiša Krista. V každom kresťanskom spoločenstve mali by si jeho členovia klásť často otázku: Máme ten podstatný znak duchovného príbuzenstva? A každý by mal celým svojím správaním, celým životným postojom, svojimi slovami, svojou účasťou na spoločenstve prispievať k tomu, aby toto spoločenstvo bolo skutočne duchovným príbuzenstvom, aké mal na mysli Pán Ježiš Kristus.
Aj tu platí známa ekumenická zásada: Čím bližšie budeme k Pánu Ježišovi, tým bližšie budeme aj k sebe navzájom, tým väčšiu súdržnosť a opravdivosť bude mať naše duchovné príbuzenstvo.
Vraciame sa ešte k vzťahu medzi pokrvným príbuzenstvom a duchovným príbuzenstvom. Všimli sme si už prípady, v ktorých tieto dva typy príbuzenstva stoja akoby proti sebe, keď človek v záujme duchovného príbuzenstva nesmie sa dať viazať mienkou ľudí v pokrvnom príbuzenstve. Ale okrem tohto vzťahu, ktorý nie je práve najpríjemnejší, môže existovať aj iný vzťah medzi týmito dvoma typmi príbuzenstva. Môže sa stať – a malo by to vždy alebo čím častejšie tak byť –, že tieto dve príbuzenstvá nebudú proti sebe, ale že sa budú navzájom prenikať. Ide konkrétne o to, že by bolo ideálne, keby pokrvné, rodinné spoločenstvo bolo preniknuté a charakterizované zásadami duchovného príbuzenstva. Existujú také rodiny, v ktorých pokrvné príbuzenstvo a duchovné príbuzenstvo splývajú v jedno. Sú to šťastné rodiny, lebo v nich vládne Duch Pána Ježiša Krista, v nich vládne Kristov pokoj. Takáto forma života je veľkou možnosťou pre každú kresťanskú rodinu.
Ale existujú aj také, z formálneho hľadiska kresťanské rodiny, ktoré sú ďaleko od tohto ideálu. Význam Pána Ježiša Krista je v tom, že prišiel nie azda iba opísať skutočnosť, aká existuje, ale že postavil pred nás ako cieľ niečo úplne nové, čo nás má ťahať dopredu. Aj prečítaný text nám treba chápať ako takúto veľkú ponuku. Pán Ježiš nám nielen stavia pred oči tento pekný cieľ, ale ponúka nám aj silu a neprestajné vedenie, aby sme sa k tomuto cieľu mohli dopracovať. Duchovné príbuzenstvo v cirkvi, duchovné príbuzenstvo v rodine – to je pre nás veľká možnosť, veľká ponuka, veľká úloha. – Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
