10. ned. po Sv. Trojici, Jeremiáš 7, 1 – 11
Toto je slovo, ktoré zaznelo Jeremiášovi od Hospodina: Postav sa do brány domu Hospodinovho a hlásaj tam toto slovo: Čujte slovo Hospodinovo, všetci Júdejci, ktorí prechádzate týmito bránami klaňať sa Hospodinovi. Takto vraví Hospodin, Boh Izraela: Napravte svoje cesty a činy a dovolím vám bývať na tomto mieste. Nespoliehajte sa na takéto klamlivé slová: Chrám Hospodinov, chrám Hospodinov, chrám Hospodinov je toto! Ak naozaj napravíte svoje cesty a činy, ak si naozaj budete navzájom prisluhovať právo, ak nebudete utláčať cudzincov, siroty a vdovy, ani nevinnú krv prelievať na tomto mieste, ani za inými bohmi chodiť na vlastnú škodu, dovolím vám bývať na tomto mieste, v krajine, ktorú som dal vašim otcom od vekov až na veky. Ale vy sa spoliehate na klamlivé slová, ktoré neosožia. Či budete kradnúť, vraždiť, cudzoložiť, krivo prisahať, kadiť Baalovi a chodiť za inými bohmi, ktorých ste nepoznali, a potom prídete a postavíte sa predo mňa v tomto dome, ktorý nesie moje meno, a poviete: Sme chránení! a potom ďalej páchať chcete tieto ohavnosti? Či tento dom, ktorý nesie moje meno, je vo vašich očiach pelešou lotrovskou? Ja sám som to videl - znie výrok Hospodinov. (Jeremiáš 7, 1 – 11)
Dnešná nedeľa obracia náš pohľad do dávnej minulosti, do roku 70 po Kristu. V tom čase prebiehala v Palestíne vojna medzi Židmi, ktorí sa vzbúrili proti výčinom rímskej nadvlády, a medzi okupačnou rímskou armádou. Podrobné informácie o týchto udalostiach zapísal židovský historik Jozefus Flavius v knihe Židovská vojna. Možno sa tam dočítať o otrasných podrobnostiach života v obliehanom Jeruzaleme. Vojna sa skončila porážkou Židov, zničením mesta Jeruzalem a zničením chrámu. Vojnové udalosti priniesli nesmierne utrpenie mnohým jednotlivcom. Okrem nepredstaviteľného osobného utrpenia si treba uvedomiť, že zničenie chrámu bolo pre Židov obrovskou náboženskou a národnou katastrofou. Len múr nárekov pripomína dodnes tento veľkolepý stredobod židovského náboženského života. V 10. nedeľu po Sv. Trojici si aj my, kresťania, pripomíname zničenie jeruzalemského chrámu v prvom storočí.
Okolo šesť a pol storočia predtým, roku 586 pred Kristom, odohrala sa na tom istom mieste iná obrovská tragédia: Babylonský kráľ Nebukadnecar dobyl Jeruzalem, deportoval desaťtisíce Židov do Babylónie, zničil mesto, zničil jeruzalemských chrám. Aj v tomto prípade šlo o nesmierne osobné utrpenie a súčasne o náboženskú a národnú katastrofu.
Obe tieto udalosti majú už po vonkajšej stránke niektoré spoločné črty. I v jednom i druhom prípade šlo o jeruzalemský chrám. V prvom prípade to bol chrám, ktorý postavil kráľ Šalamún, v druhom prípade chrám, ktorý začal veľkolepým spôsobom renovovať Herodes. Práce na tejto obnove trvali desaťročia a boli dokončené iba niekoľko rokov pred zničením chrámu.
Podobné črty sa dajú sledovať pri udalostiach, s ktorými bolo spojené zničenie chrámu i v jednom i druhom prípade. Utrpenie zasiahnutého obyvateľstva bolo neopísateľné. V oboch prípadoch by sa dali analyzovať politické a vojnové pomery, ktoré nakoniec viedli k zničeniu mesta a zničeniu chrámu, a našli by sme pritom rozličné podobnosti..
Ale viac ako podobnosť v týchto vonkajších okolnostiach nás zaujíma podobnosť vo varovných posolstvách, ktoré týmto katastrofám predchádzali. Dnes, na týchto službách Božích, už odzneli obe tieto posolstvá a varovania. Ako kázňový text sme čítali Jeremiášove kritické slová o chráme, ktoré boli povedané niekedy na konci siedmeho alebo na začiatku šiesteho storočia pred Kristom, teda niekoľko rokov pred zničením Šalamúnovho chrámu Babylončanmi. Jeremiáš zdôrazňoval svojim poslucháčom: Ak neurobíte radikálne pokánie, tento dom bude zničený. V evanjeliu, ktoré odznelo spred oltára (Lukáš 19, 41 – 48), sa hovorí o tom, ako Pán Ježiš plače nad Jeruzalemom a vyháňa z chrámu predavačov obetných zvierat a peňazomencov. Učeníci upozorňovali Ježiša na krásu jeruzalemského chrámu a chceli vzbudiť aj jeho obdiv. Ale on im povedal: „Či vidíte všetko toto? Veru vám hovorím, že nezostane tu kameň na kameni, ktorý by nebol zborený.“ Okolo 40 rokov po týchto slovách sa predpovedaná katastrofa stala skutočnosťou.
Podľa posolstva aj Jeremiášovho aj Ježišovho tým katastrofám by sa bolo dalo predísť, ale len za predpokladu, že by sa bol radikálne k lepšiemu zmenil spôsob života, a to nielen u niekoľkých jednotlivcov, ale u veľkej, u prevažnej väčšiny národa, a hlavne že by sa bol radikálne k lepšiemu zmenil osobný život národných a náboženských vodcov, a že by sa vo vedení národného a náboženského spoločenstva začali na celej čiare nekompromisne uplatňovať právo, spravodlivosť, pravda, láska, a to, čo my dnes vyjadrujeme pojmom „ľudské práva“.
Ale tieto varovania a výzvy ostali bez odozvy. Jeremiáš sa sťažuje, že jeho slová nik neberie vážne, ba že ho pre jeho predpovede prenasledujú a chcú ho zabiť. V dnešnom evanjeliu je vyjadrená podobná skúsenosť Pána Ježiša. Hovorí, že všetky tie hrôzy sa uskutočnia, pretože mesto, to znamená obyvatelia mesta a celé vtedajšie židovské spoločenstvo „nepoznalo čas svojho navštívenia“. Pod tým „navštívením“ treba rozumieť celé Ježišovo pôsobenie, jeho reči, zvesť, konanie. Ale tí, ktorým toto posolstvo bolo určené, ho „nepoznali“, to znamená: neboli ochotní vážne sa zamyslieť nad ním, neboli ochotní prijať ho a podľa neho zmeniť, transformovať svoj život.
Zatiaľ čo obe spomenuté udalosti patria minulosti, i keď si ich treba pripomínať, tie spomenuté dva biblické texty obsahujú posolstvo, ktoré si zachováva trvalú platnosť pre všetky doby. Chceli by sme si sprítomniť obsah týchto posolstiev.
Aj Pán Ježiš, aj Jeremiáš hovoria svoje varovné posolstvo o zničení chrámu len s veľkou bolesťou. Jeremiáš, vedený Hospodinovým vnuknutím, hovorí, že ten nádherný chrám bude zničený, ak národ neurobí radikálne pokánie. Ale na viacerých miestach knihy Jeremiáš prorok priznáva, že mu ide puknúť srdce od bolesti nad tým, čo z Hospodinovho poverenia musí predpovedať. Veď on bol súčasťou toho národa, a katastrofu, ktorú predpovedal, pociťoval aj ako svoju osobnú katastrofu, a uvedomoval si ju tak ostro ako nikto iný. O Pánu Ježišovi platí to isté. O jeho citovom živote sa v evanjeliách nehovorí mnoho, ale keď pozerá na mesto Jeruzalem a na chrám a vie, čo sa s mestom a chrámom stane – keďže národ odmietol prijať jeho výzvu na pokánie – vtedy Pán Ježiš plače. Aj Jeremiášove slová o tom, že mu od žiaľu ide puknúť srdce, aj Ježišov plač sú pôsobivým svedectvom o ich láske k chrámu.
Z tohto smútku a plaču vidno, že vedeli o veľkom význame a poslaní chrámu v Jeruzaleme, či už toho prvého, či druhého. V chráme mohli a mali ľudia zvlášť intenzívnym spôsobom prežívať prítomnosť Hospodina. Pán Ježiš povedal, že chrám má byť domom modlitby pre všetky národy. To aj nám dáva príležitosť zamyslieť sa nad významom našich chrámov. Ony sú vyhradeným miestom na počúvanie Božieho slova, na prežívanie spoločenstva s Ježišom Kristom pri sviatosti Večere Pánovej, na vzdávanie chvály a oslavy Pánu Bohu, na ďakovné a prosebné modlitby.
Prečo má byť zničené také sväté a potrebné miesto? Prečo bol zničený chrám Šalamúnov? Prečo bol zničený chrám renovovaný za Herodesa? Prečo sa to stalo? Veď predpísané obrady – prinášanie obetí a všetko ostatné – prebiehalo perfektne podľa predpisov. Prorok prináša odpoveď na túto otázku vo svojej kritickej reči o chráme, keď naznačuje, že Pán Boh pozerá nie na vonkajší priebeh bohoslužby, na nadšené slávnosti, na výzdobu a honosnosť, ale si všíma srdcia ľudí a správanie ľudí, ktorí sa na bohoslužbe zúčastňujú. A bohoslužbu hodnotí nie podľa jej vonkajšej krásy, ale podľa toho, či človeka, ktorý sa na nej zúčastňuje, bohoslužba očisťuje od zlého myslenia, zlých skutkov a zlého správania, či robí z človeka nového človeka, ktorý uplatňuje spravodlivosť, lásku, milosrdenstvo, ohľaduplnosť. Podľa tohto hodnotí Pán Boh cenu bohoslužby. Ak sa bohoslužba koná hoci s najparádnejším vonkajším vystrojením, ale ľudia odchádzajú z nej nezmenení, nemá taká bohoslužba cenu. A na druhej strane: keby sa bohoslužba konala hoci v najskromnejších pomeroch, ale ľudia by sa cez ňu menili k lepšiemu, taká bohoslužba je milá Bohu. Toto platí nielen o bohoslužbe v chráme a chrámoch, ale platí to o všetkých prejavoch náboženského života, aj v malých spoločenstvách, aj u jednotlivcov.
Jeremiášove slová o chráme sú veľmi aktuálne aj pre naše chrámy a naše bohoslužby, verejné i súkromné. Počujme ešte raz niečo z týchto slov: „Či budete kradnúť, vraždiť, cudzoložiť, krivo prisahať, kadiť Baalovi a chodiť za inými bohmi, ktorých ste nepoznali, a potom prídete a postavíte sa predo mňa v tomto dome, ktorý nesie moje meno, a poviete: Sme chránení! a potom ďalej páchať chcete tieto ohavnosti? Či tento dom, ktorý nesie moje meno, je vo vašich očiach pelešou lotrovskou?“ Prorok to vykresľuje veľmi drasticky. Chce povedať toto: Ľudia sa vonku dopúšťajú hrubých hriechov proti Desatoru, potom pribehnú do chrámu, aby dostali odpustenie – rovnako ako zbojníci utekajú do svojej skrýše, do peleše lotrovskej, aby sa skryli pred hroziacim nebezpečenstvom – a z chrámu sa vracajú rovno do starého, zaužívaného, nezmeneného, hriešneho spôsobu života. Je to veľmi hrubá urážka Pána Boha. Prorok to vyjadril tak pôsobivo, že by sme sa tie slová mali naučiť a častejšie si ich opakovať. Pán Ježiš nadväzuje na tieto Jeremiášove slová, keď vyháňa z chrámu predavačov obetných zvierat a peňazomencov, a používa výrazy, ktoré odzneli v Jeremiášovej reči o chráme. Vidíme z toho, že Pán Ježiš poznal Jeremiášovu reč o chráme, ktorá je dnes naším kázňovým textom, že si osvojil jej kritiku a nadviazal na ňu. Doma by sme si mohli prečítať iný šokujúci text podobného obsahu z prvej kapitoly prorockej knihy Izaiáš.
Biblické texty, ktoré máme dnes pred očami, nám treba chápať ako Božie posolstvo, ktorým nás chce Pán Boh dnes osloviť. Dajú sa z nich odvodiť otázky na našu adresu: Sú tvoj náboženský život a tvoj každodenný život vo vzájomnom súlade, alebo sú to dve odlišné, či dokonca protikladné oblasti bez vzájomného prepojenia? Tvoja účasť na službách Božích ovplyvňuje podstatným spôsobom tvoje každodenné správanie, alebo na ňom nevidno nijaké stopy toho, že chodíš do kostola? Dokážeš cez týždeň prestupovať Božie prikázania aj skrytým, aj krikľavým spôsobom, a dokážeš potom v nedeľu prísť do kostola a zúčastniť sa na službách Božích s nevinnou a pobožnou tvárou? Odpustenie, ktoré prijímaš pri spovedi a Večeri Pánovej, je pre teba silou k vážnej náprave života, alebo rýchlo naň zabudneš a ono nezanechá na tvojom myslení a správaní nijaké stopy?
Ak takýto rozpor objavíme u seba, mali by sme vážne brať aj plač Pána Ježiša nad Jeruzalemom, lebo je to zároveň jeho plač nad nami, a mali by sme vážne brať aj varovanie proroka Jeremiáša. Nedeľa pokánia by sa mala stať jedným z nových začiatkov v našom živote, a to s dôsledkami, ktoré bude vidno aj navonok. O pomoc pritom prosíme Pána Boha. Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
