8. nedeľa po Sv. Trojici, Matúš 10, 32 – 33
Ježiš Kristus hovorí: „Ktokoľvek vyzná ma pred ľuďmi, toho vyznám aj ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach. Kto by ma však zaprel pred ľuďmi, toho zapriem aj ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach.“ (Matúš 10, 32 – 33)
Pán Ježiš dobre vedel, že pre jeho nasledovníkov prídu doby a situácie, v ktorých nebude ľahké priznať sa k nemu. Vedel, že to bude spojené s rozličnými rizikami, nepríjemnosťami, výsmechom, prenasledovaním. Evanjeliá hovoria, že také situácie existovali už v dobe Ježišovho pozemského života. Tak v 7. kapitole Evanjelia podľa Jána je pozoruhodná poznámka, že ľudia v Jeruzaleme si o Ježišovi hovorili len potajomky, lebo sa báli, že verejné hovorenie o ňom by malo pre nich nepríjemné následky. zo strany židovských náboženských úradov. Podobne v 9. kapitole Evanjelia podľa Jána čítame o rozhodnutí židovskej náboženskej vrchnosti, že ten, kto by hovoril o Ježišovi ako o Mesiášovi, bude vylúčený zo synagogálneho, to znamená z náboženského a súčasne občianskeho spoločenstva. Z pašiového príbehu všetci vieme, že v dobe Ježišovho procesu pred ukrižovaním Peter zo strachu zaprel svoju príslušnosť k Ježišovi. Odvtedy sa v rozličných obmenách mnohokrát opakovali podobné situácie. Stredná a staršie generácia pozná podobné hrozby a ich účinky z nie tak dávnej doby agresívneho ateizujúceho nátlaku.
Pán Ježiš vedel, že pre jeho nasledovníkov aj v jeho dobe, aj v neskorších časoch to bude znamenať veľké pokušenie, aby sa so svojou vierou v neho utiahli do svojho vnútra, aby o svojom vzťahu k nemu nehovorili. Ale on nechcel mať mlčiacich nasledovníkov. Chcel mať ako nasledovníkov ľudí, ktorí otvoreným priznaním sa k nemu budú odovzdávať ďalej evanjelium, ktoré on priniesol na našu Zem.
V tomto kontexte nám treba chápať jeho slová, ktoré sme prečítali ako text kázne. Tieto slová, ak ich človek pochopí vážne, obsahujú nielen výzvu, ale ponúkajú aj pomoc a silu na prekonanie pokušenia, ktoré ho chce priviesť k zamlčaniu jeho príslušnosti k Ježišovi. Tieto slová by sme sa mali naučiť naspamäť a častejšie si ich opakovať, aby sa tak pre nás stalo prirodzenou a samozrejmou vecou, že sa k svojej viere v Pána Ježiša priznáme bez hanby a strachu.
Priznať sa k Ježišovi Kristovi – to sa môže diať rozličným spôsobom. Teraz si chceme všimnúť jednu skupinu novozmluvných miest, na ktorých sa nachádzajú krátke svedectvá o Pánu Ježišovi, svedectvá vyjadrené prakticky jednou vetou. Sú to svedectvá, ktoré príslušní ľudia povedali na základe svojej skúsenosti s Pánom Ježišom.
Tieto výroky si všímame už preto, aby sa ony stali svedectvom aj pre nás, aby sme si uvedomili, čo Pán Ježiš môže i pre nás znamenať. Všímame si ich preto, aby sme si uvedomili, aké požehnanie môžeme aj my prijať od Pána Ježiša, a aké skúsenosti s ním môžeme aj my mať. Všímame si ich preto, aby sme si spomenuli a objavili, aké skúsenosti s Pánom Ježišom sa už vyskytli v našom osobnom živote – lebo pozornosti človeka to môže niekedy uniknúť. Všímame si ich predovšetkým preto, aby sme si uvedomili, že je aj našou možnosťou a povinnosťou pridať sa medzi ľudí, ktorí sa nehanbili a nebáli priznať sa k Pánu Ježišovi. Podobnými krátkymi vetami môžeme aj my formulovať svoje skúsenosti s Pánom Ježišom, a takéto krátke vety, krátke svedectvá môžeme aj my povedať druhým ľuďom, aby sme ich tak upozornili na to, čo Pán Ježiš môže znamenať aj pre nich. Všimnime si teda niektoré krátke novozmluvné svedectvá o Pánu Ježišovi.
Pekným príkladom smelej otvorenosti je postoj apoštola Pavla, ktorý pred svojou cestou do Ríma, hlavného mesta obrovskej Rímskej ríše, napísal: „Nehanbím sa za evanjelium Kristovo, lebo mocou Božou je ono na spasenie každému veriacemu.“ To by mal byť postoj nielen apoštola, ale postoj každého, kto sa pokladá za nasledovníka Pána Ježiša Krista.
Žena Samaritánka prišla po rozhovore s Pánom Ježišom do svojho mesta a povedala ľuďom: „Všetko mi povedal, čo som robila.“ To bolo celé jej svedectvo. Vyjadrila ním poznanie, že keď sa Pán Ježiš stretne s človekom, Pán Ježiš pozná všetko, aj to, o čom si človek myslel, že ostáva jeho skrytým tajomstvom. V týchto slovách je povedané ešte niečo, totiž to, že Pán Ježiš na jej život pozrel síce pravdivo, že poznal všetko a vedel všetko, že poznal aj nepríjemné a boľavé body jej života, ale že tento jeho pohľad bol súčasne naplnený milosrdenstvom a láskou. Bol by ju mohol odsúdiť, ale on jej otvoril možnosť nového začiatku, nového života. – To pritiahlo k Ježišovi mnohých ľudí z toho mesta, a toto stretnutie, ako sami dosvedčili, sa stalo pre nich požehnaním. Stačilo krátke svedectvo ženy, a ľudia prišli k Pánu Ježišovi. Dnes platí to isté – aj dnes môžu mať naše krátke svedectvá o Pánu Ježišovi takýto požehnaný účinok na ľudí.
V prvej kapitole Jánovho evanjelia je iné krátke svedectvo. Filip hovorí Natanaelovi: Našli sme toho, o ktorom písal Mojžiš v zákone a proroci. Na základe osobnej skúsenosti s Pánom Ježišom prišiel Filip k presvedčeniu, že Ježiš je Mesiáš, príchod ktorého od stáročí predpovedali proroci. Také veľké poznanie si nechcel nechať pre seba, preto hovorí Natanaelovi toto krátke, ale obsahovo veľmi bohaté svedectvo. – Natanael po krátkych pochybnostiach, ktoré boli prekonané stretnutím s Pánom Ježišom, hovorí vyznanie: „Ty si Syn Boží, ty si kráľ izraelský.“ Keby Filip bol mlčal, možno by sa Natanael nikdy nebol dostal k poznaniu, že Ježiš z Nazareta je Mesiáš, ktorého národ od stáročí očakával. Kedykoľvek sa aj nás nanovo zmocní presvedčenie a istota o tom, že Pán Ježiš Kristus má rozhodujúci význam pre náš život, nemali by sme si takéto poznanie nechať len pre seba, ale mali by sme ho povedať aj druhým, lebo druhí ľudia takisto naliehavo potrebujú jeho pomoc.
Raz, keď Pán Ježiš vyučoval zástupy, poslali členovia synedria, najvyššej židovskej rady, chrámových zriadencov, aby Ježiša zatkli a priviedli k nim. Títo ľudia šli, započúvali sa do Ježišových slov, a ani sa len nepokúsili zlapať ho. Keď sa vrátili, pýtali sa ich ich šéfovia, prečo ho nepriviedli. Vtedy im sluhovia povedali krátke svedectvo o Ježišovi: „Nikdy človek nehovoril tak, ako hovorí tento.“ Farizeji a zákonníci im akiste povedali, že ide o nebezpečného človeka. Oni šli s týmto predsudkom vykonať poverenie, ale keď prišli k Pánu Ježišovi, urobili si na základe slov, ktoré počuli od neho, svoj vlastný úsudok o ňom. A ten sa úplne odlišoval od toho, čo im povedali ich predstavení. Toto svoje nové poznanie sa neboja povedať ani tým, ktorí ich poslali zlapať Ježiša – Ježišove slová museli na nich zrejme zapôsobiť veľmi silne.
V spomenutých desaťročiach cielenej ateizácie boli generáciám vštepované predsudky o Ježišovi – úplne prekrútené informácie. Tieto predsudky u mnohých ešte stále pretrvávajú. Keď sa takíto ľudia dostanú k skutočnému Ježišovi, zažijú podobné prekvapenie ako tí sluhovia vrchných kňazov a farizejov. „Nikdy človek nehovoril tak, ako hovorí tento.“ Ľudia, ktorí po dlhom čase objavili skutočného Ježiša, mali by, hoci len jednou vetou, vedieť povedať druhým, čo sú ešte ďaleko od Pána Ježiša, aký význam má Pán Ježiš pre ľudský život.
V Novej zmluve sú aj ďalšie podobné svedectvá o Pánu Ježišovi. Kedykoľvek sa s takým svedectvom stretneme, mali by sme rozmýšľať, k čomu všetkému nás také svedectvo vedie a zaväzuje. Treba si nám uvedomiť: Kto našiel pri Pánu Ježišovi odpustenie hriechov, mal by to povedať druhým, ktorí túžia po odpustení hriechov. Kto našiel v Pánu Ježišovi vodcu pre svoj život, mal by to povedať druhým, ktorí tiež nechcú donekonečna chaoticky blúdiť životom. Kto našiel v Pánu Ježišovi pomoc v každodennom zápase o mravnú výšku, mal by to povedať druhým, ktorí potrebujú takú istú pomoc a ktorí po nej túžia. Kto našiel pri Pánu Ježišovi pokoj srdca, mal by to povedať druhým, ktorí sú zmietaní strachom a nepokojom, a túžia po pokoji. Kto našiel pri Pánu Ježišovi lásku, kto sa teší z toho, že ho Pán Ježiš miluje, mal by to povedať druhým, ktorí tiež túžia po opravdivej a čistej láske. Kto našiel pri Pánu Ježišovi potešenie vo veľkom smútku, mal by to povedať druhým, ktorí sa nachádzajú vo veľkom smútku a potrebujú účinné potešenie. Kto našiel pri Pánu Ježišovi odvahu k pravde a poctivosti, mal by to povedať druhým, ktorí tiež túžia po čistom živote.
Bolo by nezodpovedné a nemilosrdné nájsť darované riešenie základných životných otázok a problémov, a nechať si to len pre seba, keď dobre vieme, že to aj druhí naliehavo potrebujú. Kto sa hanbí alebo bojí priznať sa k Pánu Ježišovi, ten tým dáva najavo, že ešte ani zďaleka nepoznal a neskúsil, čo Pán Ježiš znamená pre ľudský život. To je pre takého človeka vážne varovanie, že je ešte iba na samom začiatku cesty, a to bez ohľadu na to, koľko rokov sa už pokladá za kresťana. Kto skutočne pocítil, aký dobrý je Pán Ježiš Kristus, a aký nesmierny prínos on znamená pre náš život, ten sa už nebude hanbiť za neho a za jeho evanjelium, lebo bude presvedčený, že evanjelium Ježiša Krista je mocou Božou na spasenie pre každého, kto verí.
Priznať sa k Pánu Ježišovi – to má veľký význam pre ľudí, ktorým takto prinášame posolstvo evanjelia. Ale priznať sa alebo zaprieť ho – to má zároveň vážne následky pre človeka, ktorý ho vyznáva alebo zapiera. Prečítané Ježišove slová poukazujú hlavne na túto stránku postoja k nemu. Čítame ich znova: „Ktokoľvek vyzná ma pred ľuďmi, toho vyznám aj ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach. Kto by ma však zaprel pred ľuďmi, toho zapriem aj ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach.“ Od toho, aký postoj zaujíma človek k Pánu Ježišovi teraz, bude závisieť postoj Ježiša k nemu na súde, na ktorom sa bude rozhodovať o údele človeka vo večnosti. Pri povrchnom pohľade by sa to dalo chápať ako taxatívne stanovená odmena alebo trest. Ale v skutočnosti je spojitosť medzi postojom človeka k Ježišovi v časnosti na jednej strane a medzi následkom tohto postoja pre človeka vo večnosti na druhej strane omnoho hlbšia, podstatnejšia. Kto prijme ponuku spoločenstva s Ježišom už v tomto živote, a toto spoločenstvo pestuje okrem iného aj priznávaním sa k Ježišovi, tomu je ako pokračovanie z milosti ponúknuté pokračovanie tohto spoločenstva vo večnosti. Kto zo strachu alebo akýchkoľvek iných dôvodov zamlčuje svoju príslušnosť k Ježišovi, ten tým dáva najavo, že mu Ježiš nestojí za to, aby kvôli nemu riskoval, že sa dostane do nepríjemností rozličného druhu. Taký človek by sa nemal čudovať, že mu bude vo večnosti odopreté spoločenstvo s Ježišom. Pred sebou máme teda dve alternatívy: Na jednej strane tá dobrá: Ježiš ma vyzná pred svojím nebeským Otcom a prijme ma do večného spoločenstva so sebou. Na druhej strane tá zlá: Ježiš ma zaprie pred svojím nebeským Otcom a odmietne ma prijať do večného spoločenstva so sebou. Tieto dve alternatívy hovoria o najvyššej záležitosti nášho života, nad ktorú pre nás už nič závažnejšie nejestvuje. Kto si túto absolútnu vážnosť uvedomí, bude vedieť, ako sa má rozhodnúť, keď pôjde o problém, či sa má smelo priznať k Pánu Ježišovi Kristovi. Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
