9. nedeľa. po Sv. Trojici, Marek 4, 26 – 29
Potom hovoril: Tak je to s kráľovstvom Božím, ako keď človek zaseje zrno do zeme; v noci spí, vo dne vstáva, a zrno klíči a rastie, ani sám nevie ako. Lebo zem sama od seba prináša úrodu; najprv byľ, potom klas a potom plno zrna v klase. A keď úroda dozrie, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva. (Marek 4, 26 – 29)
Z času na čas si v kázňach pripomíname fascinujúci jav, ktorý spočíva v tom, že cez asfalt alebo cez betón neraz vyrastá tráva alebo kvet. Je celkom oprávnené, že sa aj opakovane vraciame k tomuto javu, a to pre jeho dôležité symbolické posolstvo. Človek by síce mohol mať dojem, že asfalt či betón načisto ubije všetok život, ktorý sa nachádza pod ním, ale pohľad na rastlinu, ktorá sa dvíha cez túto mŕtvu hmotu, nás presviedča o opaku. Keď kráčam po Legionárskej ulici na električku, neviem odtrhnúť oči od dlhánskeho radu rastlín, listov, drobných kvetov, ktoré vyrastajú tam, kde sa múr spája s asfaltovým chodníkom. Akoby sa nám tieto rastlinky chceli prihovoriť: Milí ľudia, tu sme. Ani tou vrstvou asfaltu sa vám nepodarilo udusiť všetok život. Lebo život je mocnejší ako vy. Aspoň občas by sme sa mali započúvať do tejto vysoko symbolickej reči o sile života.
Život, ktorý aj takto dokazuje svoju silu, nie je anonymný jav, nie je náhodným výsledkom náhodného, chaotického vývoja, ale je realizovaním vopred premysleného, vysoko inteligentne koncipovaného cieľa. Život má svojho Pôvodcu, ktorý to všetko premyslel a stále premýšľa, ktorý to všetko stvoril a stále tvorí. Preto keď vidíme, ako sa prejavuje sila života, nemali by sme v myšlienkach zastať iba pri tom, čo máme práve pred očami, ale vždy by sme mali myslieť aj na Stvoriteľa. To on stvoril a stále tvorí taký život, ktorý sa uplatňuje a stále presadzuje i napriek všetkým prekážkam.
Platí to nielen o biologickom živote v prírode, ale aj o duchovnom živote v človeku a spoločnosti. Pán Boh stvoril a vložil do prírody nielen semená rastlín a ostatného biologického života, ale On posiela nám, ľudskej spoločnosti, aj semeno svojho slova, ktoré je zárodkom Božieho kráľovstva. V dobe Starej zmluvy prinášali toto semeno proroci. V jedinečnom zmysle ho priniesol Pán Ježiš Kristus. Toto slovo Božie sa dodnes rozličnými formami zvestuje a človek si ho môže aj súkromne čítať v Biblii, ktorá je dnes v našej spoločnosti prístupná každému.
Cieľom semena, ktorým je Božie slovo, je úplne zmeniť človeka, zmeniť ho k lepšiemu, zmeniť jeho myslenie, priviesť ho k celkom novým spôsobom správania. Cieľom tohto slova je celkom zmeniť vzťahy medzi ľuďmi, vzťahy v spoločnosti, aby to bola spoločnosť spravodlivá, aby sa riadila zákonmi lásky. Tento cieľ, teda stav, v ktorom jednotlivec a spoločnosť s pochopením a ochotou prijme Božiu vôľu za svoju normu, za svoje pravidlo, sa nazýva Božie kráľovstvo. Kvôli tomuto cieľu sa dodnes zvestuje to isté Božie slovo. Prečítaný odsek z Evanjelia podľa Marka je podobenstvo o kráľovstve Božom. O tomto konečnom cieli, o kráľovstve Božom, hovoria aj mnohé ďalšie podobenstvá Pána Ježiša.
Tak ako sú rastliny neraz prikryté ťažkou vrstvou asfaltu či betónu, tak sa neraz vodí aj Božiemu slovu: keď sa proti Božiemu slovu postaví vnútorný odpor poslucháčov a vonkajšie násilie, nepochopenie alebo hrubé zneužívanie. Koľkokrát už v minulosti a prítomnosti sa slovo Božie dostalo a dostáva pod tento brzdiaci tlak a útoky! Koľkokrát v takých situáciách boli srdcia veriacich naplnené úzkosťou a obavami o to, aký bude ďalej osud Božieho slova, či azda nenastal čas, že sa slovo Božie navždy odmlčí. Kto by mohol popierať, že aj dnes sú naše srdcia naplnené takýmito obavami?
Ale skúsenosť nám ukazuje, že slovo Božie si napriek všetkým týmto, neraz veľmi ostrým a zákerným útokom dodnes zachovalo svoju životnú silu. Vždy znova a znova ukazuje Božie slovo nové znaky života – ako tie kvety, ktoré cez asfalt a na posmech asfaltu rastú a kvitnú. Doteraz sa nenašla sila, ktorej by sa definitívne podarilo zlikvidovať Božie slovo, a sme pevne presvedčení, že ani dnes, ani v budúcnosti sa taká sila nenájde, lebo taká sila neexistuje! Keď sme naplnení obavami o to, aký bude v budúcnosti osud Božieho slova, mali by sme vždy myslieť na to, že doteraz zlyhali a stroskotali všetky pokusy, ktoré chceli Božie slovo definitívne umlčať, mali by sme myslieť na kvety, ktoré so vzdorovitou silou a sebavedomým úsmevom dvíhajú svoje krásne hlávky z asfaltu.
Porozumieť nejaký jav znamená porozumieť jeho príčiny. Preto si aj tu kladieme otázku: Ako je to, že sa doteraz žiadnej sile nepodarilo zlikvidovať Božie slovo? Odpoveď nebudeme môcť hľadať v psychologických alebo spoločenských zákonitostiach, ale v niečom omnoho podstatnejšom. Nad týmto slovom drží ochrannú ruku niekto, kto je mocnejší ako všetci jeho protivníci. Pán Boh je pre nás jediným možným vysvetlením tejto záhadnej skutočnosti, že Božie slovo napriek všetkým zúrivým útokom trvá a rastie.
Tento Boh je pre nás základom dôvery aj v tých situáciách, v ktorých by sa nám mohlo zdať, že pôsobenie Božieho slova sa chýli ku koncu. Je síce pravda, že pôsobenie Božieho slova môže byť na nejaký čas spomalené, je síce pravda, že časť Božieho slova môže vyjsť nazmar, ako povedal Pán Ježiš v inom podobenstve, ale Božie slovo natrvalo umlčať nie je možné.
Prečítané podobenstvo o zrne, ktoré rastie samo, chce v nás vzbudiť dôveru v Pána Boha, dôveru, že on sa postará o účinné pôsobenie svojho slova napriek všetkým prekážkam. Pán Ježiš v prečítanom podobenstve majstrovským spôsobom upozorňuje na skutočnosť, na ktorú často zabúdame, že totiž pri pestovaní obilia a všetkého ostatného človek síce robí kus práce, práce, pri ktorej sa aj poriadne zapotí, ale to hlavné, samotný proces rastu, nie je dielo človeka, ale dielo toho, ktorý stvoril život a ktorý vložil do života všetky tie úžas vzbudzujúce biologické zákonitosti. Často zabúdame na to, že tajomstvo života poznáme len v určitej obmedzenej miere a že už vôbec nie sme pánmi života. Preto je veľmi prospešné a zdravé zamyslieť sa trocha dlhšie nad týmto Ježišovým podobenstvom, aby sme si to jasne a dôrazne uvedomili. Započúvajme sa ešte raz do tých jednoduchých a v tejto jednoduchosti geniálnych slov: „S kráľovstvom Božím je to tak ako keď človek zaseje zrno do zeme. V noci spí, vo dne vstáva a zrno klíči a rastie, ani sám nevie ako. Lebo zem sama od seba prináša úrodu, najprv byľ, potom klas a potom plno zrna v klase."
Toto podobenstvo zdôrazňuje obe veci: aj prácu človeka aj Božie požehnanie. Obe veci treba zdôrazňovať aj pri práci na poli, aj v duchovnej oblasti. Nás teraz zaujíma predovšetkým tá duchovná oblasť. Práca človeka pri rozširovaní Božieho slova je potrebná. Túto spoluprácu na kráľovstve Božom Pán Boh od človeka požaduje. Preto si povolával do svojej služby prorokov a apoštolov. Preto si dodnes aj pri všetkých zmenách vonkajších podmienok nachádza ľudí, ktorí cítia v sebe vnútorné povolanie hovoriť Božie slovo. Preto každému z nás dáva úlohu, aby sme, hoci aj v celkom malej miere, šírili okolo seba Božie slovo. Preto upozorňuje rodičov na ich zodpovednosť, aby do duší svojich detí vkladali Božie slovo.
Keď vezmeme do úvahy skutočnosť, že mnoho Božieho slova vyjde nazmar, je potrebné, aby čím viac tohto slova odznievalo medzi ľuďmi. Tak postupuje Pán Boh aj v prírode: v prírode vychádza mnoho semena nazmar, ale Pán Boh to tak zariadil a stále to tak riadi, že aj pri veľkých stratách je semena toľko, že život v prírode je zaistený. Tak treba, aby si aj v duchovnej oblasti uvedomili mnohí svoju zodpovednosť za šírenie Božieho slova, aby aj pri mnohých stratách bolo dosť toho slova, ktoré prinesie úrodu.
Toto je teda jedna veľmi dôležitá vec, ktorú prečítané podobenstvo zdôrazňuje cirkvi a každému jednotlivcovi v nej: vynaložiť čím viac úsilia na šírenie Božieho slova. Treba, aby sme sa v rozhovoroch, keď príde reč na túto tému, nehanbili priznať sa k tomu, že veríme v Pána Boha, že veríme v Ježiša Krista. Súčasne je potrebné, aby sme vedeli povedať, prečo veríme, aby sme vedeli povedať niečo o tom, aký ohromný prínos a obohatenie znamená evanjelium pre život.
Druhá vec, ktorú zdôrazňuje podobenstvo, je, aby sme sa priveľmi netrápili o osud Božieho slova. Ak si splníme ako treba svoju úlohu, všetko ostatné je v Božích rukách. Keď napríklad vyjde nové vydanie Biblie, nevedia vydavatelia, aké bude jej duchovné pôsobenie. Ani nemusia vedieť, lebo tento nástroj berie do svojich rúk Duch Svätý a prostredníctvom neho pôsobí v mnohých ľuďoch. Keď farár povie kázeň, nemôže vedieť, aké bude jej pôsobenie v živote poslucháčov. Ani to nemusí vedieť. Svätý Duch používa jeho slová ako nástroj, pomocou ktorého koná v ľuďoch svoje dielo. Keď deťom vkladáme do duše slovo Božie, keď v rozhovore povieme niečo o viere v Pána Boha, o evanjeliu, tiež treba nechať na Pána Boha, ako s týmto slovom ďalej naloží. Je to presne tak ako s tým gazdom v podobenstve: „zaseje zrno do zeme, v noci spí, vo dne vstáva, a zrno klíči a rastie, ani sám nevie ako.“
Posolstvo podobenstva pre nás dnešných kresťanov je teda toto: Kresťania, konajte svoju povinnosť, rozsievajte v čím hojnejšej miere Božie slovo, a toto slovo bude klíčiť a rásť, že ani sami nebudete vedieť ako.
Treba sa nám naučiť počítať s Pánom Bohom omnoho viac ako doteraz. Treba si nám uvedomiť, že Pán Boh je živý, mocný, neustále aktívny, že stále pracuje. Pán Ježiš musel svojim učeníkom viackrát vyčítať, že príliš málo počítali s Pánom Bohom. Napríklad keď ich pri búrke na jazere karhal, že majú príliš majú vieru. A ako je to s nami? Aj nám by musel vyčítať, že príliš málo počítame s Pánom Bohom. Za mnoho dní by sme sa mali vracať k tomuto podobenstvu o zrne, ktoré rastie samo, aby celú našu bytosť prenikla istota, že Pán Boh stále pracuje a že on sa určite postará o svoje dielo. Túto istotu potrebujeme aj vo svojom osobnom živote, a potrebujeme ju aj pri pohľade na cirkev. Keby sa nás zmocnila istota, že Pán Boh stále pracuje, keby sme s ním začali vážne počítať, musel by sa nám celkom automaticky objaviť na tvári trvalý, pokojný úsmev.
I keď sme presvedčení o tom, že Božie slovo si v rámci dejín, v rámci spoločnosti vždy nájde svoje spôsoby uplatnenia, nemôžeme zatvárať oči pred tým, koľko škody pre jednotlivcov a pre celé skupiny vznikne z toho, ak sa slovo Božie ustavične ubíja a umlčuje. Ak sa život v niektorej oblasti prírody ustavične ubíja, vznikne tam púšť. Stačí si všimnúť oblasti zamorené otravnými splodinami priemyslu, aby sme si s hrôzou uvedomili túto tragédiu. To platí aj v duchovnej oblasti. Ak sa duchovný život v niektorom človeku alebo v mnohých ľuďoch systematicky ubíja, vznikne v ich srdci púšť. Dnes je mnoho ľudí, ktorí žijú v duchovnej púšti, mnoho ľudí, ktorých život sa stal vnútorne chudobným, či priamo prázdnym. Je mnoho ľudí, ktorí vedome alebo aj neuvedomene túžia po duchovnej oáze, aby mohli uhasiť svoj smäd a nájsť novú silu k životu. Len s veľkým smútkom môžeme myslieť na túto tragédiu mnohých dnešných ľudí. V tejto situácii by každý z nás mal byť pripravený ukázať ľuďom cestu k Ježišovi Kristovi, lebo on je oázou, ktorá aj dnes môže napojiť hoci aj masy vysmädnutých ľudí. Ktokoľvek z nich nájde cestu k Ježišovi Kristovi, ktokoľvek z nich si s radostným prekvapením uvedomí, že Ježiš Kristus je jedinečnou oázou, ten je vždy novým dôkazom toho, že slovo Božie aj cez asfalt a betón, ba aj vo vyprahnutej púšti kriesi nový duchovný život. Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
