V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Kázne

3. ned. po Sv. Trojici, Rímskym 8, 35 – 39

Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Súženie alebo úzkosť, prenasledovanie alebo hlad, nahota, nebezpečenstvo alebo meč? Ako je napísané: Pre teba nás usmrcujú deň čo deň, pokladajú nás za ovce na zabitie. Toto všetko však víťazne prekonávame skrze toho, ktorý si nás zamiloval. Som totiž presvedčený, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomné, ani budúce veci, ani mocnosti, ani to, čo je vysoko, ani to, čo je hlboko, ani nijaké iné stvorenie nebude nás môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi. (Rímskym 8, 35 – 39)

Strach je všadeprítomný. Každá ľudská bytosť je ním poznačená. Niekto svoj strach skrýva, dusí ho v sebe, nikomu sa s ním neprizná, iný o svojom strachu hovorí, pod jeho tlakom vzdychá a plače. Strach ostáva strachom, či je utajený, či priznaný.
Strach nie je vždy rovnako mocný, jeho úroveň klesá alebo sa dvíha. Niekedy je prudký, a vtedy nedovolí človeku ani poriadne myslieť ani spať, inokedy je mierny, inokedy naň človek celkom zabudne. Ale zabudnutie nie je koniec strachu. Zo skúsenosti vieme, že sa objaví znova. I keď teda máme obdobia, v ktorých strach tak prudko necítime, alebo naň celkom zabudneme, tak predsa ostáva v platnosti, čo sme povedali, že strach je všadeprítomný.
Predmetom strachu môžu byť najrozličnejšie veci, ktoré sa nás nejako týkajú. Bojíme sa o svoj telesný organizmus, aby sme neochoreli, aby sme neutrpeli úraz,
aby sme nestratili niektorú dôležitú životnú funkciu svojho tela, aby sme netrpeli nedostatok, aby sme mali všetko potrebné k životu,. Bojíme sa o svoje postavenie v práci a spoločnosti, aby nás iní uznávali, prijímali, neodmietali. Bojíme sa o svojich blízkych ľudí, aby sa im nestalo niečo zlé, aby nevykonali niečo nerozumné, aby nás nesklamali, aby nás neopustili. Bojíme sa budúcnosti, bojíme sa osudu, bojíme sa smrti.
Neraz sa stáva, že máme pocit strachu, úzkosti, a ani nevieme, čoho sa bojíme. To je ešte horšie ako strach, pri ktorom si jeho predmet jasne uvedomujeme. Lebo keď vieme, čoho alebo o čo sa bojíme, dá sa proti tomu aspoň niečo robiť, ale čo môžeme robiť, keď ani nevieme, čoho sa bojíme?
Keďže sa strach vyskytuje vo veľmi rozličných formách, vedie nás to k otázke, či pri strachu ide o veľké množstvo rozličných, medzi sebou nesúvisiacich vecí, alebo či všetky tieto formy strachu majú niečo spoločné. Nie je ťažké objaviť spoločný bod, spoločný prvok všetkých foriem strachu. Tento spoločný prvok je hlavným charakteristickým znakom našich strachov. Človek má strach zo zániku, z nebytia. Pri všetkých uvedených a mnohých ďalších prejavoch strachu má človek temné obavy, že by mohlo byť stratené, zničené, odňaté niečo z toho, čo patrí k jeho JA. Práve z tohto má človek panický strach. So svojím JA spája človek totiž nielen svoje telo, svoj psychický život, ale aj svojich blízkych ľudí, svoj majetok, svoje spoločenské postavenie, a tak ďalej. Bolo by veľmi zaujímavé zamyslieť sa nad tým, čo všetko započítavame do svojho JA. Keby sme si to všetko podrobne uvedomili, vedeli by sme lepšie rozumieť aj svojmu strachu. Opakujeme: Každý strach je strach z toho, že stratíme niečo zo svojho JA a že sa zase o krok priblížime k priepasti, ktorá sa nazýva ničota, nebytie. Tento hlboký motív strachu si uvedomujeme veľmi zriedka, ale musíme ho brať vážne, lebo bez neho by sme nepochopili, kde sa berie ten hlboký, nepríjemný zážitok hrôzy. Hĺbky, hlboké vrstvy svojej vlastnej bytosti poznáme veľmi málo, ale treba nám predpokladať, že tento strach zo zániku, ničoty, nebytia je jeden prvok nášho podvedomia.
Strach je nepríjemný pocit a treba sa s ním nejako vyrovnávať. Aby sme sa mohli so strachom vyrovnať, musíme ho vedieť najprv správne hodnotiť. Prvá vec, ktorú si pri hodnotení strachu uvedomujeme, je, že existuje strach užitočný a strach škodlivý. Užitočný strach nás upozorňuje, kde je náš život ohrozený, kde sa treba mať na pozore, kde sa treba brániť, kde treba robiť opatrenia. Niečo podobné vidíme u zvierat: zviera je strachom hnané k úteku, aby sa zachránilo. Keby nepoznalo strach, stalo by sa veľmi rýchlo korisťou iných zvierat. Tak aj človeka, nás, vystrojil Stvoriteľ pocitom strachu, ktorý nám signalizuje nebezpečenstvo a núti nás chrániť si život, robiť potrebné opatrenia. Pokiaľ strach plní túto funkciu, pokladáme ho za užitočný.
Okrem užitočného strachu existuje strach, ktorý vzniká z toho, že si v predstavách s obavami priveľmi vykresľujeme, čo zlé by sa nám v blízkej a vzdialenejšej budúcnosti mohlo prihodiť. Fantázia nejedného je pritom veľmi produktívna. Takýto strach nám kazí radosť zo života.
Keby sme si spomenuli na všetky strachy a obavy, ktoré sa v našom živote objavili, našli by sme medzi nimi aj strachy zbytočné a dokonca škodlivé. Mnoho z tých obávaných vecí, ktoré sme si vo svojom strachu z budúcnosti vykreslili, ktorých sme sa bálo – mnoho z nich sa vôbec neuskutočnilo. A predsa tento strach, ktorý nakoniec vyšiel naprázdno, dokázal otráviť nejednu chvíľu nášho života. V tomto ohľade by sme sa mohli veľa naučiť zo slov Pána Ježiša: „Nebuďte utrápení o zajtrajší deň, lebo zajtrajší deň postará sa o seba. Dosť má deň svojho trápenia.“
Ale celá vec nie je taká jednoduchá, ako sa zdá na prvý pohľad. Je síce pravda, že strach sa delí na užitočný a škodlivý, ale nik nie je taký múdry a taký jasnozrivý, žeby dokázal všetok svoj strach správne roztriediť podľa tohto hľadiska. Veď nikto nedokáže vopred povedať, čo sa z jeho obáv uskutoční a čo nie, a okrem toho sme si už všimli, že každý strach má hlboké korene, totiž úzkosť zo zániku, z nebytia, z ničoty. Opatrenia, ku ktorým nás ženie užitočný strach, dokážu síce náš strach zmierniť, ale nie je v našich silách vyrovnať sa s tým hlbokým strachom, hlbokou úzkosťou zo zániku, z nebytia. A tak každá ľudská bytosť stojí v tejto situácii pred vysokým múrom ako v slepej uličke. Čo robiť s týmto strachom, ak nechceme, aby celý náš život bol ním otrávený a pokazený?
Až keď sa človek vo svojich myšlienkach dopracuje k tejto otázke, až keď prežije vo svojom citovom svete tento naliehavý problém, až vtedy je vnútorne pripravený pochopiť a prijať obsah slov z Pavlovho listu Rímskym, ktoré sme prečítali na začiatku.
Sú to dôležité slová, lebo ich napísal človek, ktorý osobne poznal a prežil problém strachu, človek, ktorý na tento problém hľadal odpoveď a našiel ju. Tieto slová, ktoré sme čítali ako text kázne, sú napísané s takým nadšením, že pri ich čítaní a počúvaní cítime: tento človek naozaj našiel riešenie problému strachu, a toto riešenie prijal s veľkou radosťou a vďačnosťou voči Pánu Bohu.. Pohyboval sa síce aj naďalej v situáciách, ktoré vzbudzujú strach, ako sa o tom môžeme dočítať v jeho listoch a v Skutkoch apoštolov, ale vo svojom vnútri bol od strachu slobodný. Ak nič iné, tak aspoň zvedavosť by nás mala viesť k tomu, aby sme si toto jeho riešenie všimli podrobnejšie. Získali by sme však veľa, keby sme boli nielen zvedaví, ale keby sme túžili sami pre seba získať podobný liek proti svojmu strachu. Veď keby sa nám podarilo oslobodiť sa od škodlivého strachu, bola by to jedna z veľkých udalostí nášho života.
Strach zaberá mnoho miesta v našom srdci. To jasne vidno z toho, čo sme si pred chvíľou uvedomili o strachu. Ale to je každému jasné i bez takéhoto rozboru, veď každý z nás má so strachom svoje nepríjemné skúsenosti. Keďže strach zaberá tak veľa miesta v našom srdci, odpoveďou na problém strachu môže byť len niečo, čo dokáže naplniť celé naše srdce a čo je nekonečne mocnejšie a nekonečne krajšie ako náš strach.
Ďalej si musíme uvedomiť toto: Keďže koreňom každého strachu je hlboká úzkosť pred zánikom, ničotou, nebytím, tak odpoveďou na problém strachu môže byť len niečo, čo nás dokáže bezpodmienečne ochrániť pred zánikom, pred priepasťou nebytia. Ale pýtame sa, či jestvuje niečo také, čo by mohlo naplniť celé naše srdce, a zároveň niečo, čo je nekonečne mocnejšie a krajšie ako náš strach, niečo, čo má silu ochrániť nás pred zánikom. Pavel odpovedá, že taká moc jestvuje, a nazýva ju: Božia láska.
Ako sa Božia láska môže stať pre nás mocou, ktorá oslobodzuje od strachu? Jedine tak, že človek túto lásku pocíti, zakúsi, prežije. Hovoriť o Božej láske dokáže každý, ale to ešte nemusí byť zážitok Božej lásky. Zážitok Božej lásky človek netvorí ani svojím rozumom ani svojím úsilím, ale ho v sebe s prekvapením objavuje, s prekvapením si uvedomuje: Boh ma miluje, Boh sa ma za žiadnych okolností nevzdáva. Tento zážitok – ak je skutočný – je taký mocný, že ho nedokáže otriasť nič na svete: ani cynický výsmech, ani prenasledovanie, ani utrpenie, ani nedostatok, ani katastrofa, ani smrť.
Nie žeby taký človek bol proti strachu načisto obrnený. Aj človek, ktorý vie o Božej láske, sa dostáva znova a znova do situácií, ktoré vzbudzujú strach, ale len čo sa strach objaví predo dvermi srdca, ozve sa vo veriacom človeku vnútorná istota, ktorú vyjadruje apoštol v našom texte: „Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Súženie alebo úzkosť, prenasledovanie alebo hlad, nahota, nebezpečenstvo alebo meč? ... Toto všetko víťazne prekonávame skrze toho, ktorý si nás zamiloval. Som totiž presvedčený, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomné, ani budúce veci, ani mocnosti, ani to, čo je vysoko, ani to, čo je hlboko, ani nijaké iné stvorenie nebude nás môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi.“ Nakrátko môžeme povedať: Nič z toho, čoho sa obávame, nás nemôže odlúčiť od Božej lásky. A tak by sme aj náš text aj túto kázeň mohli nadpísať slovami: „Božia láska – účinná obrana proti strachu.“
Kde sa môžeme stretnúť s Božou láskou? Aká je prístupová cesta k poznaniu a k získaniu tejto lásky? To sú dôležité otázky, a odpoveď na ne potrebujeme, ak nemáme ostať iba pri slovách, a ak sa Božia láska má stať našou osobnou skúsenosťou. Odpoveď nachádzame tiež v našom texte: S Božou láskou v najčistejšej a najúčinnejšej forme sa stretávame v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi. Evanjeliá ukazujú, že on veľmi mnohým ľuďom daroval istotu o tom, že ich Boh miluje, presvedčil ich o tom svojimi účinnými slovami, svojím osobným priateľstvom a láskou. Kto získal od neho istotu, že je Bohom milovaný, ten sa stal slobodný od bremena strachu. Veľmi mnohí ľudia aj v ďalších generáciách až dodnes prostredníctvom biblických textov o Ježišovej láske získali pre seba osobne istotu, že sú Bohom milovaní.
Lebo Biblia je kniha, prostredníctvom ktorej Pán Boh chce pracovať na našich srdciach. Biblia je nástroj v Božích rukách, ktorým chce Pán Boh vložiť do nášho srdca istotu, že nás miluje. Biblia je nástroj v Božích rukách, ktorým nás Pán Boh chce oslobodiť od nášho strachu. Keby dnešná generácia toto pochopila, prestala by jej byť Biblia ľahostajnou a stala by sa vyhľadávanou, najčítanejšou knihou. Prostredníctvom Biblie sa môžeme dostať k Pánu Ježišovi Kristovi, prostredníctvom Ježiša Krista k Pánu Bohu. V Božej blízkosti sa končia nepríjemné búrky nášho srdca, lebo tam nadobúda zvrchovanú prevahu istota: „Nič nás nemôže odlúčiť od Božej lásky.“ Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.