1. Samuelova 2, 1 – 10
I modlila sa Anna a prehovorila: Plesá mi srdce v Hospodinovi, vyvýšil sa v Hospodinovi môj roh; ústa sa mi rozšírili proti mojim nepriateľom, lebo sa radujem z Tvojej pomoci. Nikto nie je svätý ako Hospodin, lebo niet nikoho okrem Teba, a nik nie je skalou ako náš Boh. Nehovorte viac tak veľmi hrdo, nech nevychádza drzosť z vašich úst, lebo vševedúcim Bohom je Hospodin, ktorý zváži skutky. Polámané sú luky silných, klesajúci sa opášu silou. Sýti sa dali najať za chlieb a hladní prestali lačnieť. Neplodná porodila siedmich, na synov bohatá vädne. Hospodin usmrcuje i oživuje, do záhrobia vovádza i vyvádza odtiaľ. Hospodin ochudobňuje aj obohacuje, ponižuje i povyšuje. On dvíha bedára z prachu a chudobného zodvihne z blata, aby ich posadil s kniežatami a pridelil im stolicu slávy. Lebo Hospodinove sú stĺpy zeme, a na ne položil svet. On chráni nohy svojich zbožných, no hriešni vo tme zahynú; lebo nie vlastnou silou je človek mocný. Protivníci Hospodinovi sa dolámu, zahrmí proti nim v nebi. Hospodin posúdi končiny zeme, dá silu svojmu kráľovi i vyvýši roh svojho pomazaného. (1. Samuelova 2, 1 – 10)
Stať, ktorú sme prečítali, nazýva sa chválospev Anny. Anna bola za dlhé roky bezdetná. V židovskom národe sa bezdetnosť považovala za veľké nešťastie a hanbu pre ženu. Anna si preto vytrpela mnoho posmechu, a môžeme sa len domnievať, koľko zármutku prežívala kvôli tomu vo svojej duši. Raz, pri návšteve svätyne vo svojej modlitbe prosila o dieťa a urobila sľub, že ak sa jej narodí chlapec, zasvätí ho Hospodinovi na službu. Po nejakom čase sa jej narodil chlapec, Samuel. Anna dodržala svoj sľub, dala svojho syna na výlučnú službu Hospodinovi, a Samuel zohral dôležitú úlohu v dejinách izraelského národa. Toto je príbeh, v rámci ktorého odznel prečítaný chválospev. Svojím chválospevom teraz už šťastná matka Anna ďakuje Pánu Bohu za narodenie syna.
Tento chválospev je svojím obsahom veľmi pozoruhodný, lebo ďaleko presahuje hranice tejto osobnej veľmi potešiteľnej udalosti. Anna pravdaže vyslovuje poďakovanie za to, čo chápe ako osobný Hospodinov zásah do svojho života. Tomu sú venované prvé slová chválospevu: „Plesá mi srdce v Hospodinu, ... ústa sa mi rozšírili proti mojim nepriateľom, lebo sa radujem z Tvojej pomoci.“ To pokladáme za celkom prirodzené.
Ale ďalšie slová chválospevu otvárajú pred nami široký a hlboký pohľad na veľkú, neprevýšiteľnú moc Hospodinovu. Anna myslí s vďačnosťou aj na to, čo pre ňu osobne urobil Hospodin, ale súčasne si uvedomuje, s akou veľkou múdrosťou a mocou pôsobí Hospodin vo svete, v minulosti a prítomnosti, ďaleko za hranicami jej osobného života.
Chválospev tohto typu nie je v Biblii ojedinelý. S podobnými chválospevmi sa stretávame viackrát, a to najmä vtedy, keď do života jednotlivého človeka alebo do života spoločenstva viditeľne a vnímateľne zasiahol Hospodin zachraňujúcim a tvorivým spôsobom. Prečo je to tak? Lebo v takomto zásahu zjavuje sa Hospodin človeku zvlášť silným spôsobom, a veriaci človek si musí uvedomiť veľkosť a múdrosť Hospodinovu omnoho dôraznejšie ako v dobe, keď život tečie tichým, pravidelným tokom. Skoro by sme mohli povedať: keď vstúpi do ľudského života veľké šťastie, či vyprosené mnohými modlitbami, či nečakané, je to pre človeka osobitná príležitosť, keď sa mu Hospodin zjavuje zvlášť pôsobivým spôsobom.
Existujú veľké udalosti Božieho zjavenia, ako sú zjavenia skrze prorokov, a predovšetkým skrze Ježiša Krista. Prostredníctvom Biblie sa môžu o nich dozvedieť ľudia na mnohých miestach a v rozličných dobách aj po odstupe tisícročí.
Ale okrem toho existujú udalosti osobného Božieho zjavenia pre jednotlivých ľudí, a zážitok veľkého šťastia je jednou z takých udalostí. V porovnaní s tým, čo človek vie o Pánu Bohu z Biblie, nedozvedá sa síce obsahovo nič nové, ale to, čo dovtedy o Pánu Bohu vedel, začína vnímať novým spôsobom. Na sebe samom osobne cíti prítomnosť a pôsobenie Božie, začína si mocne uvedomovať pravdivosť toho, čo o Pánu Bohu hovorí všeobecné zjavenie. Pre Annu bolo darovanie vymodleného syna takým mocným zážitkom, že si Božiu moc, múdrosť a lásku začala uvedomovať tak jasne ako nikdy predtým. Akoby sa jej v duši naraz rozsvietilo veľké svetlo, v ktorom pocítila, prežila, uvedomila si, nesmiernu veľkosť Hospodina, akoby bola zdvihnutá do výšin a odtiaľ pozerala na všetko, ako Hospodin vedie a riadi svet aj vo veľkých rozmeroch, aj v životných príbehoch jednotlivých ľudí. Uvedomila si nesmiernu nadradenosť Hospodina nad všetko a všetkých vo svete. Pohľad na ľudskú moc a na pýchu mnohých ľudí ju už nefascinoval – z Božieho hľadiska videla, akí sú mocní a pyšní ľudia maličkí. Pohľad na ľudskú biedu a utrpenie už nespochybňoval jej istotu o Božej láske – z Božieho hľadiska videla, že Hospodin ani uprostred ich veľkej biedy na nich nezabúda. V zážitku osobného Božieho zjavenia našla odpoveď na mnoho otázok, ktoré ju dovtedy znepokojovali.
Čítajme si doma niekoľkokrát pozorne, pomaly, tento chválospev, aby sme vnútorne spolu s Annou prežili niečo z toho, čím ona bola vo chvíli veľkého šťastia vo svojom vnútri naplnená, a aby sme sa súčasne naučili podobným spôsobom prežívať chvíle svojho šťastia.
Potrebné je takéto zámerné sústredenie, lebo nie každé darované šťastie vedie automaticky, samo od seba, k takému zážitku Božej prítomnosti, k takému poznaniu veľkej Božej sily. Pán Boh posiela mnoho šťastia do ľudských životov, a mnoho z toho prežívajú prijímajúci ľudia celkom tupo, bezmyšlienkovito. Môžu byť síce citovo vzrušení, ale nemožno povedať, že by to boli pre nich chvíle Božieho zjavenia. Pán Boh síce svoje osobné zjavenie ponúka každému, ale ak v človeku niet postoja, ktorým sa toto zjavenie prijíma, ostáva toto zjavenie nepočuté, nevidené. Ten postoj, ktorým jedine možno Božie zjavenie, či už to všeobecné, či osobné, vnímať, sa volá viera. Bez viery človek síce prijíma šťastie od Boha, ale nedovidí až na Darcu. To je veľké ochudobnenie seba samého, lebo radosť z Boha, ktorý nám šťastie dáva, by mohla a mala byť vždy väčšia ako radosť z daru, ktorý dostávame. Bez veriaceho prijatia toho osobného zjavenia Hospodina ochudobňuje sa človek o to najcennejšie, čím ho chce mocný Boh obohatiť.
Azda to, čo tu hovoríme o Anne, nie nám je také neznáme. Azda sme už neraz pri zážitkoch šťastia prežili niečo podobné, s väčšou či menšou intenzitou. Ak áno, máme za čo ďakovať Pánu Bohu. Ak nie, treba nám tento text pochopiť ako upozornenie na niečo cenné, čo nám v duchovnom živote treba ešte len objaviť.
Cesta k tomu je celkom jednoduchá. Pri každom šťastí, ktoré vstúpi do nášho života, malom aj väčšom, by sme si mali nájsť tiché miesto a tichú chvíľu a ďakovať Pánu Bohu, či už vlastnými slovami, či slovami niektorého ďakovného žalmu, či slovami tohto chválospevu alebo iných biblických chválospevov. Keby sme pri takej ďakovnej modlitbe zotrvali trochu dlhšie, keby sme sa k nej viackrát vrátili, čoskoro by sme zbadali, že sa nám duša začína nalaďovať na prijímanie Božieho osobného zjavenia. Pre toho, kto to skúsil alebo skúsi, nie je ani potrebné zdôrazňovať, aké svetlo, aké otvorenie očí, aký pokoj sa tým získava.
Ak ešte chvíľu zostaneme pri Anninom šťastí, máme možnosť si uvedomiť, že pohľad na malé deti, tento úžasný stvoriteľský zázrak Boží, môže sa nám stať príležitosťou osobného zjavenia Božieho, ak nepreletíme ponad tento zázrak povrchne, ale uvedomíme si, aký nekonečne múdry, neobmedzene mocný, aký tajomný musí byť Ten, ktorý ako Pôvodca stojí za tým všetkým.
Ak sa nám srdce stane vnímavým pre Božiu veľkosť pri takomto pohľade, prenesie sa táto vnímavosť na množstvo iných zážitkov, ktorých je v našom živote a okolo nás tak nesmierne mnoho. Kedykoľvek budeme stáť pod silným dojmom veľkej Božej moci a nepoškvrnenej čistoty, budú nám spontánne vychádzať zo srdca slová chválospevu: „Svätý, svätý, svätý je Hospodin zástupov, plné sú nebesá a zem Jeho slávy.“
Nielen veľké šťastie a zážitok krásy je príležitosťou osobného zjavenia Božieho, ale aj veľké utrpenie. Najznámejším príkladom je Jóbov životný príbeh. Nejdeme ho teraz rozvádzať do podrobností – tento príbeh si zaslúži osobitnú úvahu. Len stručne spomenieme, že cez veľkú bolesť a utrpenie, cez dlhé, mučivé doby Božieho mlčania a nášho pochybovania, cez bezsenné noci plné nezodpovedaných otázok, cez putovanie na samom okraji priepasti zúfalstva – cez toto všetko vedie Boh človeka k osobnému zjaveniu. Jób priznáva, že cez to hrozné osobné utrpenie dostal sa k celkom novému, neporovnateľne hlbšiemu poznaniu Hospodina.
Toto je pár myšlienok, ktoré nám majú pomôcť uvedomiť si, že Pán Boh si hľadá rozličné cesty, aby mohol čím viacerým ľuďom osobne zjaviť svoju moc, veľkosť, múdrosť, lásku. Cesta šťastia, cesta utrpenia, cesta dotieravých, neodbytných otázok, cesta filozofického hľadania... – tým všetkým klope na dvere nášho srdca Pán Boh, lebo vie, že bez Neho nemôžeme byť šťastní. Tu musíme myslieť na veľké existenciálne poznanie Augustínovo: „Bože, stvoril si nás tak, že patríme k Tebe, a naše srdce je nepokojné, kým nespočinie v Tebe.“ Musíme myslieť najmä na veľké slová zo Zjavenia Jánovho: „Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem večerať s ním a on so mnou.“ Sme schopní uvedomiť si, o aké veľké pozvanie tu ide? Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
