V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Kázne

2. nedeľa po Sv. Troj., Ján 18, 9b, Deň otcov

Z tých, ktorých si mi dal, nestratil som ani jedného. (Ján 18, 9b)

Tieto slová povedal Pán Ježiš v Getsemanskej záhrade, keď Judáš priviedol jeho nepriateľov, aby Ho zatkli. Ježiš sa ich spýtal, koho hľadajú. Keď odpovedali, že hľadajú Ježiša Nazaretského, požiadal ich, aby dovolili jeho učeníkom odísť. Autor evanjelia dodáva, že to povedal preto, aby sa splnilo, čo vyslovil dávnejšie: „Z tých, ktorých si mi dal, nestratil som ani jedného.“
V 6. kapitole Evanjelia podľa Jána naozaj čítame Ježišove slová podobného obsahu: „Vôľa Toho, ktorý ma poslal, je, aby som nič nestratil z toho, čo mi dal, ale aby som všetko vzkriesil v posledný deň.“ V Getsemanskej záhrade mali tie slová síce momentálny ten význam, aby sa učeníkom pri Ježišovom zatknutí nič nestalo, ale z toho predošlého citátu vidíme, že tieto slová mali omnoho širší obsah, obsah, ktorý siaha až za hranice časného života, do večnosti. Keď Pán Ježiš hovorí: „Z tých, ktorých si mi dal, nestratil som ani jedného“, chce povedať, že pre tých svojich učeníkov urobil všetko potrebné, aby sa oni nestratili pre večnosť.
On urobil všetko pre spasenie svojich učeníkov, a ponúkol a ponúka spasenie aj všetkým ostatným, aj nám, ale vždy čakal a čaká na reakciu, na rozhodnutie človeka. Ponúkal spásu každému, ale nikomu ju nasilu nenatískal. Ponúkal spásu všetkým učeníkom, ale jeden ju odmietol – Judáš. Pán Ježiš síce aj pre neho urobil všetko, aby sa nestratil pre večnosť, umožnil mu ešte aj účasť na poslednej večeri, a aj jemu umyl nohy ako prejav vrcholnej lásky, a predsa Judáš stroskotal. Pán Ježiš urobil pre neho všetko, aby sa nestratil, a tak zodpovednosť za svoje stroskotanie nesie sám Judáš.
Pre nás urobil a robí Pán Ježiš všetko, aby sme sa pre večnosť nestratili. Ale otázka je, ako my prijímame túto jeho veľkú lásku a vrcholnú starostlivosť. Treba nám vedieť, že v jeho starostlivosti o našu večnosť ide o tú najvyššiu záležitosť nášho života.
Tak ako sa On staral a stará o ľudí, ktorých mu zveril nebeský Otec, tak sa my máme starať o ľudí, s ktorými nás spájajú osobitné vzťahy. Dnes, keď si pripomíname deň otcov, myslíme okrem iného na vzťah nás, otcov, k našim deťom. Kto sa stane otcom, kto privedie na svet dieťa, ten sa okamžite stáva zodpovedný za túto bytosť. Existuje rodičovská zodpovednosť za deti aj pred svetským zákonom, a to je dobre. Čím viac príslušné orgány túto zodpovednosť uplatňujú, tým lepšie.
Ale my teraz hovoríme ešte o vyššom type zodpovednosti: o zodpovednosti rodičov za deti pred Pánom Bohom. Veď to sú bytosti, ktoré nám zveril nebeský Otec, Pán Boh. Zveril nám ich, a naša zodpovednosť za ne spočíva v tom, že raz budeme musieť odpovedať na otázky nebeského Otca. Nás, otcov, sa Pán Boh pri konečnom hodnotení nášho života spýta: Ako si ty, otec, nakladal so svojimi deťmi? Ako si sa staral o ich telesný, duševný a duchovný vývoj? Mohli si ony z tvojho spôsobu života brať príklad pre seba? Mal si predstavu, aké osobnosti, s akými charakterovými vlastnosťami, chceš z nich vychovať? Bola to správna predstava, správny cieľ, a viedol si ich k tomuto cieľu? Pamätal si pri ich výchove na to, že konečným cieľom ich životnej cesty je večnosť?
Tieto Božie otázky na našu adresu raz odznejú a my budeme musieť na ne odpovedať. Nikto pred nimi na unikne. Na to nás upozorňujú slová 139. žalmu: „Kam by som mohol zájsť od Tvojho Ducha? Pred Tvojou tvárou kam utečiem?“ Nie je dobre bezmyšlienkovito čakať, až nás tieto otázky pri poslednom hodnotení, na poslednom súde, prekvapia. Na odpovede by sme sa mali pripravovať celý život. Už tým spôsobom, žeby sme tieto otázky stále, permanentne nosili v srdci, vo svedomí, žeby sme sa im dali ovplyvňovať pri svojom správaní a konaní voči deťom, a žeby sme podľa nich častejšie kriticky hodnotili svoje výchovné pôsobenie v tom najširšom zmysle. To by nás, otcov, mohlo a malo viesť k takému celoživotnému správaniu a vedeniu detí, žeby sme nakoniec mohli povedať slová dnešného textu: Nebeský Otče, z tých, ktorých si mi dal, nestratil som ani jedného; urobil som pre nich všetko, aby z nich vyrástli solídne, humánne, kresťanské osobnosti na tejto zemi, a aby sa nestratili pre život vo večnosti.
Z toho, ako sa Pán Ježiš staral o duchovný vývoj svojich učeníkov, sa môžeme aj my, otcovia, naučiť dôležité veci o tom, ako máme viesť svoje deti. Všetko, čo Pán Ježiš robil a čo hovoril zástupom a jednotlivým skupinám ľudí, bolo zároveň jeho výchovným pôsobením, ktoré bolo adresované učeníkom. Teraz môžeme uviesť aspoň výber z jeho duchovného vedenia učeníkov, ktoré sa môže stať vzorom pre našu rodičovskú, otcovskú výchovu detí.
On učil svojich učeníkov, aby chodili po prírode s otvorenými očami a všímali si aj malý poľný kvietok, ktorý je krajší ako nádhera hoci aj tých najslávnejších ľudí. Tak by sme aj my, otcovia, mali viesť svoje deti k tomu, aby si všímali krásy prírody, malé i veľké, a aby to všetko spájali s múdrosťou a mocou nebeského Otca, ktorý je pôvodcom všetkej krásy a účelnosti v prírode. Na spoločnom výlete sa na nejakom peknom, tichom mieste môžeme zastaviť a spolu s deťmi si prečítať napríklad 104. žalm, túto krásnu modlitbu na oslavu Hospodinovho stvoriteľského diela. To by mohol byť jeden z vrcholných zážitkov, ktorý by sa natrvalo hlboko vryl do duše našich detí.
Celým svojím učením Pán Ježiš prízvukoval učeníkom, že sú obklopení Božou láskou, že ich Pán Boh prijíma ako Božie deti. Toto poznanie nevyhnutne potrebujeme všetci, a určite aj naše deti. Bez tohto poznania sa budú cítiť izolované, bez pevnej pôdy pod nohami. Majú však omnoho krajšiu možnosť, totiž uvedomovať si a prežívať túto istotu: Mňa stvoril Pán Boh, On ma postavil do tohto sveta. Nie som zabudnutý, zabudnutá, ale som v jeho láskavej evidencii. Čo mám v živote dobré, to pochádza od neho. On ma neopúšťa a na mňa nezabúda ani vtedy, keď sa mi vodí zle. On mi dal uistenie, že z jeho rúk ma nemôže nikto a nič vytrhnúť. Ak otec nosí v sebe túto životnú istotu, a vidno to na jeho správaní, tak má všetky predpoklady, aby toto presvedčenie vštepil aj do duše svojho dieťaťa. Daruje mu tým to najcennejšie, čo mu vôbec môže dať.
Pán Ježiš viedol učeníkov k tomu, aby poznali čím viac z Božieho slova, z Písma svätého, a aby ho chápali pravdivým a hlbokým spôsobom. My, otcovia, by sme mali svoje deti viesť k tomu, aby sa im Biblia stala najvzácnejšou knihou, aby ju pravidelne čítali a čerpali z nej múdrosť. Na to je však potrebné, aby sme my, otcovia, sami poznali Bibliu, čítali ju, hľadali vysvetlenie nejasných miest, aby sme tak svojim deťom vedeli poradiť pri problémoch, na ktoré pri čítaní Písma narazia. Otec, ktorý nežije s Bibliou, sotva privedie svoje dieťa k tomu, aby čítalo Bibliu, ale ten, pre koho je Biblia celoživotným sprievodcom života, bude na deti pôsobiť už svojím príkladom.
Pán Ježiš sa modlil za svojich učeníkov a v krízových situáciách im to aj povedal, aby im táto myšlienka dodala odvahu a silu. Takisto každý normálny kresťanský otec sa má pravidelne modliť za svoje deti. Modlitbou oddávame svoje deti do Božej starostlivosti. Modlitba je okrem toho osobitná príležitosť, pri ktorej nám príde na myseľ, čo konkrétne by sme v danej situácii vývoja a problémov dieťaťa mohli a mali aj my pre dieťa urobiť.
Normálny kresťanský otec má okrem toho svoje deti viesť k pravidelnej modlitbe. Osobný príklad je v tejto veci nevyhnutný. Učeníci prosili Pána Ježiša: Nauč nás modliť sa. Tak by sme aj my, otcovia, mali na základe svojej vlastnej modlitebnej skúsenosti dať svojim deťom cenné rady ohľadom pravidelného modlitebného života. Kdesi sa píše o deťoch, ktoré odišli natrvalo do cudziny a skúsili, že v rozličných situáciách im chýbala práve modlitba. Napísali vraj svojim rodičom: Drahí rodičia, dali ste nám všetko, ale nenaučili ste nás modliť sa. Iste cítime, aká vážna výčitka je v tejto vete. Hádam každý otec si vie odvodiť, čo z nej pre neho vyplýva.
Pán Ježiš viedol učeníkov k životu podľa Božej vôle, Božieho zákona. Pri vysvetlení niektorých z Desiatich Božích prikázaní ukázal, v čom je ich hlboký zmysel. Sumu Božieho zákona vyjadril známym citátom zo Starej zmluvy, že Pána Boha treba milovať celou bytosťou a svojho blížneho ako seba samého. Obsah Božieho zákona a prorokov zhrnul do zlatého pravidla: „Čokoľvek chcete, aby vám ľudia robili, robte im aj vy“. Tieto pravidlá vzťahu k Pánu Bohu a pekného spolunažívania s ľuďmi by mal každý otec vštepovať do sŕdc svojich detí. Účinné to bude len vtedy, ak sám otec sa bude pridŕžať týchto zásad Božieho zákona. Keby sám prestupoval Božie prikázania, jeho výchovné slová by nemali cenu a účinok. Ale ak deti každý deň a na každom kroku vidia, že ich otec sa riadi v súlade s tým, čo sám hovorí, uvedomia si, že tu ide o niečo, čo má pre človeka rozhodujúcu dôležitosť..
Martin Luther sa vážne zaoberal výchovou detí, ba celej rodiny. Pre otcov rodiny napísal Malý katechizmus, maličkú, ale veľmi cennú knižočku. Tá ani po 500 rokoch nestratila nič zo svojej aktuálnosti. Deň otcov by mal byť príležitosťou, pri ktorej Lutherov Malý katechizmus medzi svojimi knihami znova objavíme, alebo, ak treba, si ho kúpime, a z neho sa budeme učiť, ako máme svoje deti viesť ku kresťanskému mravnému životu.
Pán Ježiš viedol učeníkov k tomu, aby mali stále na mysli konečný cieľ svojho života. Učil ich preto rozlišovať medzi tým, čo má len krátkodobý význam, a medzi tým, čo je nepominuteľné, čo má večnú cenu. Klasicky to vyjadril slovami: „Veď čo prospeje človeku, keby aj celý svet získal, ale samého seba by stratil, alebo by si uškodil?“ (Lk 9, 25).
Takéto jasné rozlišovanie potrebujú aj naše deti. Rozšírenou tendenciou medzi ľuďmi je sústreďovať pozornosť iba na dočasné, prevažne hmotné hodnoty, a zanedbávať večné hodnoty. My, otcovia, by sme sa v tejto veci najprv sami mali dať poučiť Pánu Ježišovi, premyslieť toto jeho vážne varovanie, a aj pri používaní hmotných hodnôt, ktoré pre život potrebujeme, by sme za žiadnych okolností nemali zabúdať na duchovný rast svojej bytosti, na svoju dušu. Lebo raz sa nám tak či tak otvoria oči, a mohlo by byť neskoro, čo by bola najťažšia tragédia života. Ak sa v nás upevní to Ježišovo rozlišovanie, ak si jeho hodnotenie osvojíme, budeme vedieť správnym smerom viesť aj svoje deti.
Uviedli sme niekoľko bodov, v ktorých sa my, otcovia, môžeme a máme učiť od Pána Ježiša, ako vychovávať svoje deti v kresťanskom duchu. Týchto bodov je viac, a každý ich pozorným čítaním evanjelií môže ďalej objavovať a osvojovať si ich. Dnešný deň by mohol byť popudom k takejto činnosti. My, otcovia, sa určite môžeme z Ježišovho vzťahu k učeníkom naučiť mnoho o tom, ako máme viesť a vychovávať svoje deti. Tento časný život sa pre každého nanajvýš o niekoľko desaťročí skončí – potom príde koniec, vzkriesenie, konečné hodnotenie a večnosť. To sa týka nás, to sa týka našich detí. Boli by sme šťastní a naše deti by boli šťastné, a to v tom pravom, čistom zmysle, keby sme mohli aj my ako svoje zopakovať slová Pána Ježiša: „Z tých, ktorých si mi dal, nestratil som ani jedného.“ Kiež nám v tom Pán Boh pomáha. Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.