Sviatok Svätej Trojice, Efezským 1, 3 – 14
Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás požehnal všetkým duchovným požehnaním, cez naše spoločenstvo v Kristovi v nebesiach. Veď ešte pred stvorením sveta si nás vyvolil, aby sme boli pred ním svätí a nepoškvrnení v láske. Podľa svojej milostivej vôle nás predurčil, aby sme boli skrze Ježiša Krista jeho synmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval vo svojom milovanom Synovi. V ňom máme skrze jeho krv vykúpenie a odpustenie prestúpení podľa bohatstva jeho milosti, ktorou nás zahrnul vo všetkej múdrosti a rozumnosti, keď nám dal poznať tajomstvo svojej vôle, podľa svojho milostivého rozhodnutia, v ktorom si predsavzal, že podľa plánu, až sa naplní čas, zjednotí v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi i na zemi. V ňom sme sa stali aj dedičmi, predurčenými podľa rozhodnutia toho, ktorý koná všetko podľa zámeru svojej vôle, aby sme boli na chválu jeho slávy; my, ktorí sme už predtým mali nádej v Kristovi. V ňom ste aj vy, ktorí ste počuli slovo pravdy, evanjelium o svojej spáse, a uverili mu, dostali pečať prisľúbeného Ducha Svätého, ktorý je zárukou nášho dedičstva na vykúpenie tých, ktorých si získal, na chválu jeho slávy. (Efezským 1, 3 – 14)
Mnoho je toho, čo o Pánu Bohu vieme, mnoho je toho, čo o ňom nevieme. Niekedy nám pripadá ako dôverne známy, inokedy zastávame pred ním ako pred veľkým tajomstvom. Obe tieto vety sú pravdivé a obe treba prízvukovať.
Bolo o ňom napísané neprehľadné množstvo teologických a náboženských kníh a článkov, na jeho oslavu sa skladá a spieva veľké množstvo piesní, a predsa on je nekonečne viac než to, čo o ňom hovoria hoci i tie najvznešenejšie teologické výroky. Ostáva pre nás tajomný, lebo my nie sme schopní pochopiť celú jeho bytosť. Naše slová, pojmy, predstavy sú obmedzené na tento svet, ktorý poznávame svojou skúsenosťou. Lenže Pán Boh je nekonečne viac ako tento stvorený svet. Kým sme pripútaní na tento časný svet, nebudeme môcť pochopiť svojho Boha v plnosti.
Existuje ešte závažnejší dôvod, pre ktorý ho poznáme iba čiastočne: Môžeme poznať z neho len toľko, koľko nám on dal vedieť. A tak s radosťou a vďačnosťou prijímame, čo nám Pán Boh dal vedieť o sebe, a na druhej strane s pokorou, úctou, bázňou, rešpektom zastávame pred jeho nevyspytateľným, tajomstvom.
Keď sa nám predstavuje, nerobí to tak, žeby nám poskytol teoretické poznanie o svojej bytosti. Jeho metóda sebapredstavenia je celkom iná. Predstavuje sa nám svojím konaním. Predstavuje sa tým, čo robí s nami, na nás, pre nás.
Celé Písmo sväté nám podáva svedectvo o tom. Na niektorých miestach Biblie sa hovorí o jednotlivých podrobnostiach jeho konania, na iných miestach sa podáva celkový, globálny pohľad na jeho pôsobenie. Potrebné je jedno i druhé. Náš text z Listu Efezským patrí medzi odseky, ktoré nám umožňujú jedným pohľadom obsiahnuť celú oblasť Božieho pôsobenia vo vzťahu k nám ľuďom. Tento pohľad siaha od večnosti do večnosti, od večnosti pôvodu do večnosti cieľa.
Už vetná skladba a voľba slov v tomto odseku Písma ukazuje, že tu nemáme pred sebou obyčajný prozaický text. To, o čom sa v texte hovorí, zmocnilo sa apoštola vnútorne s takou mohutnou silou, že ho to priviedlo k slávnostnej forme reči. Toto je veľmi dôležité poznanie: Keď človek začne hovoriť o Pánu Bohu, nemôže hovoriť o ňom ako keď hovorí o objektoch stvoreného sveta, ktoré opisuje, analyzuje, ktoré má vo svojich rukách. Keď človek začne hovoriť o Pánu Bohu, naraz cíti, že sa ho Pán Boh začína zmocňovať a že sa roly celkom zamieňajú: Nie človek je skúmateľom Pána Boha, ale Pán Boh vťahjje človeka do svojho silového poľa. Aj pri zahĺbení sa do prečítaných slov cítime: Tu sa Boží Duch zmocnil pisateľa a on poslušne píše, čo mu bolo darované vidieť, čo ovládlo a preniklo celú jeho bytosť, čo sám na sebe prežil z Božieho pôsobenia.
Čo sme prečítali, to je povedané vznešenou náboženskou rečou. Je to teda azda určené iba pre osobitne zasvätených, iba pre vysoko zbožných ľudí? Je toazda neprístupné sekulárnemu človeku? Odpoveď je prekvapivá: Tieto slová sú určené všetkým, tieto myšlienky sú dôležité pre všetkých.
Nie sú povedané do vzduchoprázdna, ale majú vážne vnútorné odôvodnenie. Obsahujú odpovede na otázky, ktoré sú otázkami každej jednej ľudskej bytosti. I ak si tieto otázky každý neuvedomuje, ony sa týkajú každého, a u mnohých je len otázkou času, kedy si ich naliehavo uvedomia. Patria totiž podstatným spôsobom k existencii každej ľudskej bytosti.
Tieto otázky formuluje filozofia zo stanoviska hlbokého pozorovania ľudského bytia, ale ony sa objavujú aj u celkom jednoduchých ľudí. Otázky síce formuluje filozofia, ale sama nenachádza na ne odpovede. Filozofia je totiž ľudské podujatie, viazané na tento svet. Ale tie najzávažnejšie otázky ľudskej existencie, existenciálne otázky, sú takého rázu, že možno na ne uspokojivo odpovedať len zo stanoviska večnosti. Preto sa náboženské posolstvo, aj posolstvo nášho textu, týka nie azda iba nábožensky orientovaných ľudí, ale týka sa každého človeka, aj veriaceho, aj sekulárneho, aj neveriaceho.
Filozofia si kladie otázku: Ako to, že existuje vesmír, zem, svet, ako to, že existujem ja, že vôbec niečo existuje? Veď by sme si mohli predstaviť, žeby nič z toho neexistovalo! Toto je taká fascinujúca otázka, že sa filozof len ťažko od nej odpúta. Na túto otázku odpovedá náboženské posolstvo: Svet existuje preto, že to chce Boh.
Aj druhá otázka je rovnako naliehavá a fascinujúca: Ako to, že vo vesmíre, v prírode vládne poriadok, že tam všeobecne platia prírodné zákony? Veď by si bolo možné predstaviť, žeby vo vesmíre a prírode vládol iba chaos. Odpoveď na túto otázku je tá istá: Len preto, že nad svetom a vo svete je nekonečne múdra a nekonečne mocná bytosť, len preto je vo vesmíre poriadok a nie chaos.
Rovnako vzrušujúca, ba hádam ešte vzrušujúcejšia je otázka, ktorá sa týka samého človeka, každého z nás: Ako som sa ja dostal na tento svet? Veď by si bolo možné predstaviť, žeby som sa tu nikdy nebol objavil! Odpoveď je tá istá: Stvoriteľ sa vo svojej veľkej láske k životu rozhodol, že aj mňa postaví do tohto sveta. On je pôvodcom a vysvetlením mojej existencie. Bez neho by som nebol. Bez neho by som bol sebe samému úplne nezrozumiteľný, nepochopiteľný.
Takisto znepokojujúca je otázka týkajúca sa zmyslu existencie: Načo som na tomto svete? Čo tu vlastne hľadám? Čo tu hľadajú milióny a miliardy ostatných ľudí? Aj na túto otázku existuje iba náboženská odpoveď: Stvoriteľ nás postavil do sveta s tým zámerom, aby sme sa približovali k jeho obrazu. V Biblii je to vyjadrené odvážnou vetou, že sme boli stvorení na Boží obraz.
Existuje ďalší problém, ktorý je problémom všetkých ľudí, veriacich i neveriacich. Je to problém viny, výčitiek svedomia. Za dlhý čas môže svedomie spať, ale keď sa prebudí, stáva sa pocit viny veľmi bolestným problémom, ktorý nemôže vyriešiť ani filozofia, ani psychológia, ani nič iné z toho, čo má človek vo svojej múdrosti k dispozícii. Človek môže tento problém trocha odsunúť, ale nie natrvalo. Neraz sa problém viny vráti s takou naliehavosťou, že človek nevie, kde sa má podieť. Kto ostrosť a pálčivosť viny už pocítil, vie o akú závažnú otázku tu ide. Riešenie nám daroval Pán Boh vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi. Pán Ježiš prišiel na svet, aby nám, zlomeným, stroskotaným existenciám mohli byť hriechy odpustené a aby sme mohli začať nový život. Teoretický opis tohto všetkého nemusí ešte človeka chytiť za srdce. Ale kto po prežití hrôzy viny a výčitiek svedomia prijal od Pána Ježiša Krista odpustenie, ten môže dosvedčiť, aké nepostrádateľne dôležité je vykupiteľské dielo Božieho Syna.
V najjasnejších chvíľach človek túži nielen aby získal odpustenie vín, ale chcel by sa skutočne aj stať novým človekom. Túži, aby sa vnútro jeho bytosti, jadro jeho bytosti zmenilo k lepšiemu. Neraz sa o to pokúša na vlastnú päsť, vlastným úsilím, uvažovaním a pevnou vôľou. Napriek čiastočným úspechom výsledky vlastného úsilia neprenikajú dosť hlboko do ľudskej bytosti a nie sú trvalé. Takže skúsenosť učí, že tieto svojpomocné pokusy nie sú v konečných dôsledkoch úspešné. Znova a znova človek stroskotáva. Pán Boh pozná túto situáciu, veď On pozná naše vnútro lepšie, ako ho poznáme my sami. Preto prichádza k nám ako Boh Duch Svätý. V tejto jeho činnosti ho nazývame Posvätiteľom, pretože má silu a chce tvoriť v nás nové srdce.
V treťom článku Všeobecnej viery kresťanskej máme odpoveď aj na iný veľmi ťažký problém ľudskej existencie, na problém smrti. Smrť je nepochybne ťažkým problémom pre každú jednu ľudskú bytosť, a to bez ohľadu na to, či ide o veriaceho či neveriaceho človeka. Úplná bezmocnosť človeka je tu celkom očividná. Mnohí ľudia až keď stoja zoči-voči smrti, si uvedomujú, že sú bezmocní vždy vtedy, keď ide o riešenie tých najzávažnejších a najrozhodujúcejších existenciálnych otázok. Pán Boh je jediný, kto môže priniesť riešenie tejto otázky, otázky smrti. V našom prečítanom odseku je otvorená jasná perspektíva smerujúca do večnosti. Táto perspektíva ukazuje, že pre Boží veľkolepý plán s človekom, s ľudstvom ani smrť nie je a nemôže byť prekážkou.
Dnes je sviatok Svätej Trojice. Slovo „Trojica“ sme v kázni ešte nepoužili. Ale jasné by malo byť, že tento globálny, celkový pohľad na Božie dielo s človekom, ako ho načrtáva prečítaný biblický odsek, je dielom Pána Boha, ktorý sa nám práve v tomto diele predstavil ako Trojjediný Pán Boh, ako Stvoriteľ, ako Vykupiteľ, ako Posvätiteľ. Teoretické špekulácie o Svätej Trojici nám veľmi nepomôžu. Najvhodnejší postoj človeka k Trojjedinému Pánu Bohu je postoj oslavy a dobrorečenia. Preto sa aj náš text začína slovami: „Požehnaný Boh ...“ Oslavujeme Trojjediného Pána Boha za celé jeho dielo. S dojatím zastávame pred skutočnosťou, že jedine On môže dať odpoveď a riešenie tých najzávažnejších otázok a problémov ľudského bytia. Nik mu natrvalo nemôže uniknúť, nik ho natrvalo nemôže obchádzať. Len pri ňom a s ním môžeme dosiahnuť skutočnú plnosť bytia. Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
