2. nedeľa po Svätej Trojici, Marek 10, 42 – 45, nedeľa diakonie
Ježiš ich povolal k sebe a povedal im: Viete, že tí, čo sú pokladaní za vladárov národov, panujú nad nimi, ich mocnári vykonávajú svoju moc nad nimi. Medzi vami to však tak nebude; ale kto by sa medzi vami chcel stať veľkým, bude vaším služobníkom. A kto by chcel byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých. Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil a dal život ako výkupné za mnohých. (Marek 10, 42 – 45)
Každý má vytvorenú určitú hodnotovú stupnicu. Nie každý si to uvedomuje takýmito slovami. Ale každý by vedel odpovedať na otázku: Čo má pre teba najvyššiu cenu, čoho by si sa za žiadnych okolností nechcel vzdať? Alebo: Po čom najviac túžiš a myslíš si, že by si bol šťastný, keby si to dosiahol? Pomocou takýchto otázok by si každý vedel postupne zostaviť niekoľko bodov svojej hodnotovej stupnice.
Keby sme na túto tému urobili anketu okolo tisíc alebo desaťtisíc ľudí, dal by sa urobiť štatistický prehľad o tom, čomu ľudia vo svojom osobnom živote pripisujú najväčšiu dôležitosť. Pán Ježiš vedel, aká je v tomto ohľade situácia u ľudí jeho doby. Z evanjelií sa dajú vyčítať tieto jeho skúsenosti a poznanie. Videl, že mnohí ľudia kladú na prvé miesto veci tohto typu: získať čím viac hmotného bohatstva, dosiahnuť čím vyššie mocenské postavenie, prijímať čím viac prejavov oslavovania a obdivu zo strany druhých ľudí. Naproti tomu starosť o vlastnú bytosť, starosť o dušu – ak sa vôbec objavila – kládli takíto ľudia na miesta ďaleko vzadu. V tomto ohľade sa človek vtedajšej doby a našej doby od seba veľmi nelíšia. Človek je orientovaný predovšetkým sebecky: myslí na seba a na svoje záujmy. V porovnaní s tým myslí omnoho menej na problémy, záujmy a potreby iných.
Zo stanoviska svojho nadradeného, večného poznania Pán Ježiš vedel, že takto usporiadaná hodnotová stupnica je nesprávna, zlá, že nezodpovedá zámeru a cieľu, ktorý má Hospodin s človekom. Kto sa riadi nesprávnou hodnotovou stupnicou, môže síce dosiahnuť zdanie šťastia, ale nikdy nemôže dosiahnuť opravdivé šťastie. Bolo by veľmi užitočné prečítať si raz evanjeliá s otázkou, ktoré sú podľa Ježišovho učenia nesprávne a ktoré sú správne hodnotové stupnice, a ktoré sú skutočne tie najvyššie hodnoty.
My si dnes, v nedeľu diakonie, všímame jeden z týchto bodov, a to ten, ktorý je vyjadrený v prečítaných Ježišových slovách. Sprítomnime si aj situáciu, v ktorej boli tieto slová povedané. Dvaja učeníci súkromne, osamote, žiadali Ježiša, aby im rezervoval predné miesta v budúcom Božom kráľovstve. Ostatní desiati – keď sa to dozvedeli – sa nahnevali na tých dvoch. Pán Ježiš vo svojej odpovedi reagoval aj na žiadosť tých dvoch, aj na rozhorčenie desiatich. Slová, ktoré im povedal, majú zásadnú, principiálnu platnosť: „Viete, že tí, čo sú pokladaní za vladárov národov, panujú nad nimi, ich mocnári vykonávajú svoju moc nad nimi. Medzi vami to však tak nebude; ale kto by sa medzi vami chcel stať veľkým, bude vaším služobníkom. A kto by chcel byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých. Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil a dal život ako výkupné za mnohých.“
U svojich učeníkov videl tiež to zoradenie hodnôt, pri ktorom si človek myslí, že skutočnú cenu, dosahuje vtedy, keď získa mocenské postavenie, keď môže ovládať druhých, keď druhých môže využívať na to, aby mu slúžili. Tak to bolo bežné u panovníkov, u ich ministrov a ďalších funkcionárov. Ale Ježiš kritizuje toto poradie hodnôt, ktoré je veľmi rozšírené, a ukazuje, že skutočná veľkosť spočíva nie v ovládaní a využívaní druhých, ale v slúžení, v diakonii. Táto Ježišova stupnica hodnôt bola a je taká prevratná, že šokujúco pôsobila na učeníkov, a zrejme šokujúco pôsobila a rovnako šokujúco pôsobí aj dnes na ľudí v mocenskom postavení – politickom, cirkevnom a každom inom – lebo kto tieto slová berie vážne a vztiahne ich na seba, musí ich vnímať ako zraňujúcu kritiku. Pravda musí zraňovať, ak má dosiahnuť, aby sa človek spamätal, prijal ju za svoju a odvodil z nej dôsledky.
Opravdivá veľkosť spočíva teda nie v ovládaní druhých, ale v službe, v diakonii. Pán Ježiš to vyjadril nielen slovami, ale on celým svojím životom ukázal aj vzor takéhoto postoja. Svoju osobitnú, božskú moc využíval nie na svoj osobný prospech, ale na prospech trpiacich ľudí. Diakoniou bola jeho uzdravujúca činnosť: uzdravoval ochrnutých, malomocných, nevidomým dával zrak, nepočujúcim sluch, nemým schopnosť reči, zachraňoval tých, ktorí boli v ohrození života, oslobodzoval ľudí od démonskej posadnutosti. Nezabudnuteľnú výzvu na diakoniu zanechal symbolickým aktom umývania nôh pri poslednej večeri. On sám to interpretoval slovami: „Vy ma nazývate Majstrom a Pánom, a dobre hovoríte, lebo tým som. Keď teda ja, Pán a Majster, umyl som vám nohy, aj vy ste povinní navzájom si umývať nohy; dal som vám totiž príklad, aby ste aj vy činili tak, ako som vám ja učinil. ... Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali; ako som vás ja miloval, aby ste sa aj vy vzájomne milovali. Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete vzájomne milovať.“
Prikázanie lásky, služby, diakonie treba nielen v poslušnosti prijať a riadiť sa podľa neho, ale potrebné je poznať aj jeho hlboké odôvodnenie. Pozornosť treba venovať osloveniu Pána Boha v Modlitbe Pánovej. Už sme si zvykli na to, že ho oslovujeme: „Otče náš.“ Zo slova „náš“ v tomto oslovení vyplýva, že Pána Boha oslovujeme nie iba ako jednotlivci, ale ako spoločenstvo ľudí, ktorí majú jedného a toho istého nebeského Otca. Každý z nás sa môže radovať, že má právo povedať si: Som Božie dieťa, ale slovo „náš“ nás vedie k tomu, aby sme si uvedomili, že sme Božie deti spolu s ostatnými ľuďmi. Keďže máme jedného spoločného Otca v nebi, my sme navzájom jedna veľká rodina, a podľa toho by sme sa mali aj správať. Prosba „Chlieb náš každodenný daj nám dnes“ je podľa tejto formulácie prosba nielen o náš osobný každodenný chlieb, ale prosba o chlieb aj pre iných. Modlitba Pánova je modlitba cirkvi, ba modlíme sa aj za tých, ktorí si neuvedomujú, že Pán Boh je ich nebeským Otcom. Modlitba je súčasne akt, ktorým sa modliaci zaväzuje, že sa vynasnaží tým, čo je v jeho možnostiach, prispieť k realizovaniu prosby, ktorú vyslovuje. Modlitbu Pánovu sa modlíme často. Vždy, keď sa ju modlíme, by nám mali prísť na myseľ tí, ktorí sú vo vonkajších veciach menej šťastní ako my. V modlitbe predkladáme ich problémy pred Pána Boha a uvažujeme, čo my môžeme v tejto veci urobiť.
Tá istá myšlienka spoločenstva je v listoch apoštola Pavla vyjadrená obrazom cirkvi ako jedného tela. V tele sú jednotlivé orgány navzájom pospájané a tvoria jeden zložitý celok. Apoštol hovorí, že takisto sme pospájaní v cirkvi. Dokladá, že ak trpí jeden orgán, trpí celé telo. Utrpenie jedných sa podľa toho týka celého spoločenstva. To znamená, že problémy iných by mali byť v určitom zmysle pociťované ako problémy nás všetkých. Rovnakým smerom ukazujú jeho slová v Liste Galatským: „Jedni neste bremená druhých a tak plňte zákon Kristov.“
Dnes myslíme osobitne na hluchoslepé deti v Červenici. Pri myšlienke na ne si uvedomujeme, akým vzácnym darom je schopnosť zraku, sluchu, hovorenia a ďakujeme Pánu Bohu, že máme tieto schopnosti. Vyslovujeme úprimné poďakovanie všetkým vám, bratia a sestry, ktorí svojimi milodarmi štedro prispievate na zmiernenie ťažkého údelu detí v Červenici. Aj v tejto veci určite platia slová Pána Ježiša: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších, mne ste urobili.“ Dnešná ofera je určená na potreby Evanjelickej spojenej školy internátnej pre hluchoslepé deti v Červenici.
Diakonia, služba má množstvo rozličných foriem. Okrem finančnej a inej faktickej pomoci je to ochota vypočuť si druhého, keď hovorí o svojich problémoch. Nie vždy dokážeme poradiť a pomôcť, ale už rozhovor a ochota počúvať je pomocou v tom zmysle, že aspoň na chvíľu je do ťažkej atmosféry trpiaceho človeka vnesený kus láskavého spoločenstva. Ak budeme venovať pravidelne čas myšlienkam na ľudí, ktorí potrebujú našu pomoc a ktorým by sme mohli pomôcť, vynoria sa nám v mysli spôsoby, ako by sme to mohli urobiť. Každým prejavom čisto motivovanej ľudskosti, pomoci, diakonie, služby, sa človek o trochu viac stáva človekom podľa Božieho srdca. Diakonie nie je len obeť, ale zároveň cesta k osobnému duchovnému rastu. Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
