Nedeľa po Vstúpení, Ján 14, 26 – 28
Radca, ten Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, Ten vás naučí všetkému a pripomenie vám všetko, čo som vám hovoril. Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, nie ako svet dáva, vám ja dávam. Nech sa vám nermúti srdce a nestrachuje! Počuli ste, že som vám povedal: Odídem a prídem k vám. Keby ste ma milovali, tešili by ste sa, že idem k Otcovi, pretože Otec je väčší ako ja. (Ján 14, 26 – 28)
V Evanjeliu podľa Jána sú zapísané reči Pána Ježiša Krista, ktoré povedal v rámci prípravy na rozlúčku s učeníkmi. On vedel, že pred sebou má ukrižovanie, vzkriesenie, vstúpenie na nebo. To boli veľké udalosti na jeho životnej ceste. Pokiaľ ide o neho samého, on tieto udalosti zvládol v sprievode modlitieb k svojmu nebeskému Otcovi. Krásne to vidno v Getsemanskej modlitbe, ktorá je zapísaná v Evanjeliách podľa Matúša, Marka a Lukáša. Rovnako dôležitá je jeho Veľkňazská modlitba v 17. kapitole Evanjelia podľa Jána. Z jeho príkladu vidno, aká dôležitá je aj pre nás modlitba ako sprievodca aj pri všedných, ale predovšetkým pri mimoriadnych životných udalostiach.
Keď Pán Ježiš pozeral na cestu, ktorá bola pred ním, nemyslel iba na to, čo tieto udalosti budú znamenať pre neho samého, ale vážne sa zaoberal otázkou, čo ony budú znamenať pre jeho učeníkov. Vedel, že v dôsledku jeho odchodu do večnosti sa oni dostanú do celkom novej situácie. Reči na rozlúčku sú mienené ako pomoc pre učeníkov na zvládnutie novej, zmenenej situácie, do ktorej sa dostanú. V tomto rámci treba rozumieť aj prečítané tri verše. Keďže situácia nás, dnešných ľudí je v tomto ohľade taká istá ako ich situácia, môžeme a máme tieto slová chápať ako slová, ktoré sa týkajú aj nás.
Pán Ježiš odchádza, ale svojim učeníkom niečo zanecháva. Slovo „zanecháva“ nám pripomína dedičstvo, ktoré rodičia zanechávajú svojim deťom. Pán Ježiš nám nezanecháva ani financie, ani domy či iné nehnuteľnosti, lebo nič také nemá – ani v banke, ani na liste vlastníctva. Pokiaľ ide o hmotné hodnoty, je celkom chudobný. Ale zanecháva nám niečo, čo je nekonečne cennejšie. Hovoria o tom prečítané slová: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, nie ako svet dáva, vám ja dávam.“
Kto zanecháva dedičstvo, môže zanechať len to, čo skutočne má. Keď Pán Ježiš zanecháva, keď dáva pokoj, dáva niečo, čo skutočne má. On sám nás slovami o svojom pokoji povzbudzuje, aby sme sa pozreli na túto stránku jeho osobnosti a jeho správania. Všimneme si niečo z toho, čo z tohto hľadiska hovoria o ňom evanjeliá. On žil v pokoji, lebo ho sprevádzala nenaštrbená dôvera v nebeského Otca. Žil v pokoji, lebo vedel, že i keby ho všetci opustili, nie je sám, lebo Otec je s ním. Žil v pokoji, lebo jeho srdce nebolo deformované hnevom a pomstychtivosťou – z odpúšťania a lásky vyplýval jeho pokoj. Žil v pokoji, lebo i keď vedel o existencii nečistých myšlienok vo svete, jeho srdce bolo naplnené iba čistými myšlienkami. Žil v pokoji, lebo hoci zlo neprestajne dorážalo na neho, on sa mu nedal premôcť, ale dobrom premáhal zlé. Žil v pokoji, lebo všetky útoky diabolského pokušiteľa premáhal absolútnou vernosťou voči nebeskému Otcovi. Žil v pokoji, lebo v jeho srdci nemal diabol ani najmenší kúsok pôdy, o ktorej by mohol povedať, že patrí jemu. Sám Pán Ježiš povedal: „Nič vo mne nie je jeho“ – totiž diablovo. Žil v pokoji, aj keď bol vydaný do moci zlých ľudí, lebo vedel, že aj vtedy je v láskavých rukách nebeského Otca. V jeho slovách a správaní je omnoho viac vecí, ktoré poukazujú na jeho pokoj. Veľa by sme získali, keby sme si raz z tohto hľadiska prečítali evanjeliá a všímali si, ako sa jeho pokoj uplatňuje a prejavuje v rozličných situáciách. Čím viac takýchto vecí by sme našli a pridali k tomuto zoznamu, tým viac by sa nám potvrdilo, že On skutočne má ten pokoj, ktorý zanecháva a ponúka. Tak by sa stále zväčšovala naša dôvera k jeho slovám: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam“.
Pán Ježiš robí rozdiel medzi pokojom, ktorý dáva on, a pokojom, ktorý sa dá získať metódami sveta. V evanjeliu upozorňuje na niektoré pokusy o získanie pokoja podľa spôsobov sveta a ukazuje, že veľmi často ide o sebaklamný pokoj. Opravdivý pokoj sa nedá získať hromadením hmotných statkov, ktorými chce človek dosiahnuť plnú zaistenosť živobytia do budúcnosti. Varovným príkladom je bohatý veľkostatkár, ktorý si povedal: „Duša, máš dať všetkého na mnoho rokov, odpočívaj, jedz, pi, veseľ sa“, a ktorému Pán Boh povedal: Ty si blázon, veď tejto noci zomrieš. Opravdivý pokoj sa nedá získať slávou, pretože tá býva krátkodobá a najneskôr pri smrti sa pominie. Alkohol a drogy určite nie sú cestou k opravdivému pokoju, i keď poskytujú krátke chvíle falošnej eufórie. Opravdivý pokoj sa nedá získať bezuzdným spĺňaním hriešnych túžob a žiadostí. Evanjeliá, ale aj praktický každodenný život poskytujú mnoho príkladov falošného pokoja. V tejto veci by sme sa mali učiť veľmi ostro rozlišovať. Keď porovnáme Kristov pokoj a tieto typy falošného pokoja, pochopíme presnejšie a plnšie, čo mal Pán Ježiš na mysli, keď povedal: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, nie ako svet dáva, vám ja dávam.“
Učeníkom a prostredníctvom nich aj nám zanecháva Pán Ježiš svoj pokoj, aby sme mohli zvládnuť ťažké situácie života. Spolu s ponukou pokoja ukazuje, na čo nám má slúžiť jeho pokoj: „Nech sa vám srdce nermúti a nestrachuje.“ Prichádzajú situácie, ktoré vzbudzujú obavy a strach z moci zla, ktoré nás obklopuje, situácie, ktoré vzbudzujú obavy, strach a úzkosť z budúcnosti. Strach v mnohých situáciách zväzuje ruky, je brzdou činnosti, berie odvahu. Pán Ježiš nám ponúka pokoj, ktorý nám umožňuje zvíťaziť nad touto negatívnou citovou atmosférou – i keď taký vnútorný zápas vôbec nie je ľahký. Nie je ľahký, no predsa je možné dopracovať sa cezeň k víťazstvu.
Slová jednej piesne nám môžu byť povzbudením. Uvádzame ich vo voľnom preklade: „Keď kráčaš cez búrku, drž hlavu hore. Neboj sa čierňavy. Na konci búrky je zlatisté nebo a milý, strieborný spev škovránka. Kráčaj cez víchricu, kráčaj cez príval dažďa. I keby tvoje sny stroskotali a zničil ich vietor, len kráčaj ďalej, kráčaj ďalej s nádejou v srdci. Veď nikdy nebudeš kráčať sám, nikdy nebudeš kráčať sám.“ K takejto odvahe zo stálej Božej prítomnosti nás chce inšpirovať Kristov pokoj.
Zanechané dedičstvo si treba osvojiť – až vtedy sa stáva účinným. Ako si osvojiť tento vzácny odkaz – Kristov pokoj? Nie je to vecný predmet, ale vnútorný stav duše, ktorý ako iskra musí preskočiť zo srdca k srdcu. Človek sa stáva osobnosťou, len ak môže trvalo prebývať v blízkosti veľkej osobnosti a ak sa bude každodenne stavať pod jej vplyv. Ak sa chceme stať kresťanskou osobnosťou, jedinou možnosťou je prebývať trvalo v Kristovej prítomnosti. Opakovane navštevovať evanjeliá, čítať ich, čítať ich s modlitbou, aby nám čim viac z nich vošlo do srdca. Nestačí ich poznať iba rozumom, ale treba prosiť o dar Svätého Ducha, aby sa čítané slová premenili v nás na vnútorné svetlo a pôsobiacu silu. Pán Ježiš pred svojím odchodom sľúbil učeníkom a rovnako aj nám práve túto pomoc. Prísľub, ktorý je v našom texte, znie takto: „Radca, ten Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, Ten vás naučí všetkému a pripomenie vám všetko, čo som vám hovoril.“ Potrebujeme túto pomoc, aby sa v nás odohralo to, čo cestou do Emaus zakúsili tí dvaja učeníci, ktorí svoju skúsenosť vyjadrili slovami: „Či nehorelo v nás srdce, keď nám hovoril cestou a vysvetľoval Písma?“ Potrebujeme, aby Duch Svätý zapálil v nás ten plameň poznania, plameň nadšenia, aby sa slová Pána Ježiša zapísané v evanjeliách stali v nás živým, pôsobiacim, tvorivým slovom, aby tak Kristov pokoj, ktorým sú poznačené všetky jeho slová a činy, vstúpil do našich sŕdc a stal sa našou určujúcou orientáciou. Prísľub Ducha Svätého a zoslanie Ducha Svätého na apoštolov – to je pre učeníkov, ako aj pre nás, z Ježišovej strany dôležitá príprava pre situáciu, keď on nie je pri nás v takej fyzickej podobe ako bol v dobe svojho pozemského pôsobenia v prvom storočí.
K ponuke pokoja a zasľúbeniu Ducha Svätého pridáva Pán Ježiš perspektívu smerujúcu do večnosti. „Počuli ste, že som vám povedal: Odídem a prídem k vám. Keby ste ma milovali, tešili by ste sa, že idem k Otcovi, pretože Otec je väčší ako ja.“ „Odídem a prídem k vám“ – to je prísľub nového stretnutia. Z toho vidíme, že i keď je rozlúčka ťažká a vyvoláva smútok, ona nie je konečným slovom. „Prídem k vám“ – to sa plní pri každom obdarovaní Duchom Svätým, ale súčasne je to sľub smerujúci do budúcnosti. Vedieť o tom, že raz nastane nové stretnutie s Pánom Ježišom – to je úžasná pomoc na pekné, plnohodnotné prežitie doby medzi jeho odchodom a tým konečným cieľom. Ak môžeme v budúcnosti čakať niečo také veľké, ako je stretnutie s Ním, tak je to ohromný rozdiel v porovnaní so situáciou, keď nemôžeme čakať nič. Tento krásny sľub veľmi prispieva k osvojeniu si pokoja, ktorý nám ponúka Pán Ježiš. V každej ťažkej, znepokojujúce situácii môžeme predsa obrátiť zrak na ten jedinečný cieľ, ktorý nás čaká na konci našej cesty – a hneď budeme všetko vidieť v celkom novom svetle.
Pozornosť treba venovať ešte tejto vete: „Keby ste ma milovali, tešili by ste sa, že idem k Otcovi, pretože Otec je väčší ako ja.“ Tieto slová sú pre nás pomocou pri zvládnutí ešte iného problému. Sú to vlastne veľmi prekvapivé slová, lebo hovoria, že učeníci – ak milujú Ježiša – by sa vlastne mali tešiť z jeho odchodu. My pri odchode blízkych ľudí do večnosti obyčajne veľmi smútime. Ale tešiť sa? – ako by sme mohli? Pán Ježiš vysvetľuje. Ak učeníci budú myslieť iba na seba a na nič iné, budú na Ježišov odchod reagovať iba smútkom. Ale ak skutočne milujú Ježiša a svoju pozornosť prenesú na neho, ak sa od sústredenosti na seba sústredia na svojho Majstra, uvedomia si, že jeho odchod do večnosti znamená koniec jeho poníženia na zemi a že on vstupuje do svojej večnej slávy. Ak ho milujú, budú sa radovať z tohto jeho slávneho vyvýšenia, a to im pomôže zvládnuť aj smútok, ktorý je vyvolaný tým, že on už nebude pri nich v takej podobe ako predtým. Pri takomto zvládnutí smútku sa tiež uskutoční niečo zo slov, ktoré Pán Ježiš pripojil k ponuke svojho pokoja: „Nermúť sa vaše srdce a nestrachuj.“
Skúsme túto myšlienku vztiahnuť na naše rozlúčky s blízkymi ľuďmi, aby sme, keď sa naposledy lúčime s nimi, nemysleli iba na seba, ktorí tu zostávame, ale aby sme mysleli aj na tých, ktorí vstupujú do večného Božieho sveta, a aby sme sa aspoň trocha radovali z ich nového života. Je to neobvyklé, ale citované slová Pána Ježiša nás predsa vedú týmto smerom. Možno by nám tento nový pohľad na posledné rozlúčky s blízkymi pomohol nájsť trocha viac pokoja. Aj tento typ pokoja nám Pán Ježiš ponúka!
Slová Pána Ježiša, ktorými pripravoval učeníkov na svoj odchod a na situáciu, keď už nebude v dovtedajšej podobe s nimi, tieto slová sú dodnes živé, a chcú nám pomôcť pekne prežiť čas, ktorý nám tu na zemi ešte zostáva. Perspektíva života vo večnosti, kam svojím vstúpením odišiel Pán Ježiš, nám v tom môže pomôcť podstatným spôsobom. Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
