19. ned. po Sv. Troj., 2Kor 4, 16 – 18
Preto neochabujeme ale aj keď náš vonkajší človek hynie, náš vnútorný sa obnovuje zo dňa na deň. Veď toto terajšie naše ľahké bremeno súženia získa nám nesmierne bohatstvo večnej slávy, keďže nehľadíme na viditeľné, ale na neviditeľné, lebo viditeľné je dočasné, neviditeľné však večné. (2Kor 4, 16 – 18)
Každý deň nás nanovo presviedča o pominuteľnosti všetkých časných vecí. S pominuteľnosťou sa stretáme v prírode: hynú rastliny, hynú zvieratá, kvety odkvitajú a vädnú. Najmä v jeseni je proces pominuteľnosti veľmi nápadný.
Pominuteľnosť si všímame na druhých ľuďoch: Keď sa s nimi stretneme po dlhšom čase, uvedomujeme si, ako zostarli, a oni si to isté uvedomujú o nás. Najviac sa nás dotkne, keď si musíme uvedomiť svoju vlastnú pominuteľnosť. So smútkom si uvedomujeme, ako sa míňajú znaky našej telesnej krásy, ako sa míňa telesná sila. Sťažujeme sa, že nám už tak dobre neslúži zrak, sluch, pamäť.
Keď je človek na vrchole svojich síl, zdá sa mu proces pominuteľnosti neskutočný. Ale po vrcholnom období v živote nevyhnutne nasleduje to ďalšie, nepríjemné obdobie, keď človek musí konštatovať svoju vlastnú pominuteľnosť.
Tento proces pominuteľnosti, starnutia možno občas trocha pribrzdiť alebo zamaskovať, ale nemožno ho odstrániť. Či nebrzdený a nemaskovaný, či brzdený alebo maskovaný – vždy ostáva rovnakým problémom.
Proces pominuteľnosti smeruje k známemu bodu, na ktorom sa pominuteľnosť prejavuje definitívne: k smrti. Tejto poslednej udalosti sa nemôže nikto vyhnúť.
Toto všetko by sme mohli označiť ako prirodzený proces pominuteľnosti. S tým všetkým sme súčasťou prírody, v ktorej vidíme tak mnoho prejavov pominuteľnosti.
Proces pominuteľnosti sa stáva ešte zreteľnejším, keď nás zasiahne nejaké súženie, alebo keď s bolesťou prežívame stratu niečoho, čo malo pre nás veľkú cenu. Všetko toto je zahrnuté do Pavlovho výrazu v prečítanom texte: „náš vonkajší človek hynie.“
Ako reaguje človek, keď si uvedomuje, ako sa na ňom samom odohráva tento proces pominuteľnosti? Neraz veľmi búrlivo a aj s protestmi. Napríklad keď si musí uvedomiť, ako sa míňa jeho telesná krása, závidí tým, ktorí sú mladší a ktorí krásu ešte majú v plnom rozkvete. Ale to je neopodstatnená závisť, lebo aj tá krása, ktorú momentálne závidí, bude skôr alebo neskôr zasiahnutá pominuteľnosťou.
Čím viac sa človek citovo a myšlienkovo pripúta na jednotlivé časné, pominuteľné znaky a vlastnosti svojho života, s tým väčšou vnútornou nespokojnosťou a bolesťou prežíva ich stratu. Hádam každý prechádza cez takéto obdobie protestov, smútkov, nespokojnosti. U jedného je ono dlhšie, u iného kratšie, u jedného búrlivejšie, u iného tichšie, ale nikomu nie je ľahostajné, keď vidí na sebe, ako neúprosne aj na ňom pôsobí zákonitosť pominuteľnosti.
Apoštol, ktorý bol prenikavým mysliteľom a pozorovateľom života, si pominuteľnosť veľmi jasne uvedomoval – omnoho ostrejšie než iní, priemerní ľudia. V tom istom liste, z ktorého je náš text, vypočítava aj rozličné súženia, ktoré bremeno pominuteľnosti v jeho živote urobili ešte ťažším.
Aké riešenie tohto problému on našiel? Ostal azda tiež len pri bezmocných protestoch? Nie, on ako odpoveď na problém pominuteľnosti našiel niečo dôležité, čo si určite zaslúži našu pozornosť. Citujeme jeho slová: „Preto neochabujeme ale aj keď náš vonkajší človek hynie, náš vnútorný sa obnovuje zo dňa na deň.“ Týmito slovami akoby hovoril: Je bežným javom, že pri pohľade na svoju pominuteľnosť upadá človek do malomyseľnosti a veľkého smútku, do paniky a zúfalstva. Ale ja som už dávno prekonal toto štádium bezmocných protestov, lebo som objavil, že vo mne jestvuje niečo, čo nielen že sa nemíňa a nepodlieha pominuteľnosti, ale čo, naopak, zo dňa na deň rastie, obnovuje sa, upevňuje a rozmáha sa. Pohľad na toto, pohľad na môjho vnútorného človeka, na moju vnútornú bytosť, ma napĺňa takou radosťou, že mizne všetok smútok a panika. Takto by sa dali rozviesť stručné apoštolove slová. – Táto myšlienka je vlastne variácia na krásne Ježišove slová: „Nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo, ale dušu nemôžu zabiť.“
Keby v citovaných Pavlových slovách šlo len o nejakú náboženskú, teologickú špekuláciu, nemuseli by nás osloviť a nemuseli by sme im venovať veľkú pozornosť. Tu však ide o viac: tu ide o osobnú skúsenosť apoštola. Pri osobnej skúsenosti si musíme uvedomiť: Čo sa osvedčilo v jednom ľudskom živote ako dobré a prospešné, môže sa osvedčiť aj v ostatných ľudských životoch, aj v mojom živote. Preto táto skúsenosť stojí za povšimnutie a vyskúšanie. Pokúsime sa rozobrať ju podrobnejšie.
Okrem toho, čo na nás, na našej bytosti podlieha pominuteľnosti, hynutiu, jestvuje v nás jadro bytosti, ktoré Pán Ježiš nazýva dušou, ktoré Pavel nazýva vnútorným človekom. Mnohí ľudia si túto stránku svojho bytia neuvedomujú, nepoznajú ju, ona sa nachádza celkom mimo sféry ich záujmov. To je veľmi zvláštne a poľutovaniahodné, lebo ide o niečo, čo má ten najvyšší, rozhodujúci význam pre človeka. Nemôžeme to síce opísať, ako opisujeme ostatné objekty v prírode, lebo jadro našej bytosti sa vymyká prírodovedeckému pozorovaniu. Ale človek, ktorý si postupne pestuje zmysel pre počúvanie svojich vlastných hĺbok, tuší, alebo aj jasne cíti, že je to niečo, čo má realitu, čo je skutočné. Kto pravidelne obracia svoju pozornosť týmto smerom, do svojho vnútra, kto sa usiluje pestovať svojho vnútorného človeka, ten pociťuje aj to, čo tu napísal apoštol, že tento vnútorný človek rastie a rozmáha sa, alebo presnejšie: môže rásť a rozmáhať sa.
Kým sme ďaleko od Pána Boha, silné sú naše pochybnosti. Keď pravidelne a za dlhý čas pestujeme kontakt s Pánom Bohom, keď sa ochotne otvárame pôsobeniu Božieho Ducha, keď sa usilujeme počuť jeho tichý hlas, hovoriaci do nášho života, vtedy miznú pochybnosti, a naša vnútorná istota o Pánu Bohu a o jeho láske k nám sa veľmi posilňuje. Vtedy priamo môžeme sledovať, ako prechádzame od pochybností k vždy väčšej istote. Takto môže prebiehať to každodenné obnovovanie sa vnútorného človeka, o ktorom tu píše apoštol.
Kým sme ďaleko od Pána Boha, sme naplnení sebectvom. Čím viac sa blížime k nemu, tým viac sa naše sebectvo odbúrava a je nahrádzané čistou láskou k blížnym. Ak môžeme vo svojej mysli a životných postojoch konštatovať vzrast čistej lásky k druhým ľuďom, môžeme povedať: Tu Boh prenikol do môjho života, tu došlo k obnove môjho vnútorného človeka.
Objavenie večnosti, nového života za hranicami tohto nášho časného bytia – to je jeden veľmi dôležitý prvok obnovovania sa nášho vnútorného človeka. Ak si uvedomíme, že večnosť je, že je to celkom nový, ale pritom naskrze reálny, skutočný stupeň bytia, ktorý nás očakáva, bude to znamenať obnovu, posilňovanie, obohacovanie toho, čo tu Pavel nazýva vnútorným človekom.
Pri tomto všetkom nejde o nejakú automatickú mechaniku, ale o to, že Pán Boh sa usiluje vniesť nové hodnoty do nášho života, podliehajúceho pominuteľnosti.
Vraciame sa k otázke, ktorou sme začali: Ako zvládnuť bremeno pominuteľnosti, ktorého ťarchu si každý deň uvedomujeme? Odpoveď, ktorú sme našli v prečítanom odseku, znie: Môžeme to dosiahnuť tak, že budeme svoju pozornosť orientovať celkom intenzívne na Pána Boha a na obnovu vnútorného človeka, ktorý je v nás.
Len kto si uvedomí, že aj uprostred pominuteľnosti stojí pod Božím vedením a láskou, kto si uvedomí, že v ňom rastie a rozmáha sa niečo nové, len ten bude mať protiváhu proti bremenu pominuteľnosti.
Ak objavíme na sebe aspoň niekoľko stupňov vzrastania, napredovania vnútorného človeka, budeme si so vzrušením klásť otázku: Kam ma ešte privedie táto cesta? Aké nové prekvapenia mi Pán Boh ešte pripraví?
Pán Ježiš povedal podobenstvo o pšeničnom zrne, ktoré musí odumrieť, aby prinieslo bohatú úrodu. To je podobenstvo aj o procese nášho vnútorného rastu: aj cez javy pominuteľnosti, ktoré nás postihujú, ako aj cez vedomé odstraňovanie toho, čo je v nás nízke, hriešne, primitívne, sa bude pripravovať miesto a pôda na to, aby sa v nás rozvíjal, obohacoval, upevňoval náš vnútorný človek. Ak chceme prekonať bolestný pocit pri pohľade na svoju pominuteľnosť, musíme ustavične ako na svoj cieľ pozerať na to nové, čo nám Pán Boh pripravuje vo večnosti a čo nám On zo svojich večných darov už teraz ponúka.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
