Pamiatka reformácie, Lukáš 19, 1 – 10
Potom vošiel Ježiš do Jericha a prechádzal cezeň. A hľa, muž menom Zacheus, ktorý bol nad colníkmi, a bol bohatý, žiadal si vidieť Ježiša, ktorý to je. Ale nemohol pre zástup, lebo bol malej postavy. Pobehol teda vopred a vyliezol na divý figovník, aby Ho videl, lebo mal ísť tadiaľ. Keď Ježiš prišiel na to miesto, pozrel hore na neho a povedal mu: Zacheus, zostúp rýchlo, lebo v tvojom dome musím dnes zostať. A zostúpil rýchlo a prijal Ho s radosťou. Všetci, ktorí to videli, reptali a hovorili: K hriešnemu človeku vošiel si odpočinúť! Ale Zacheus vstal a povedal Pánovi: Ajhľa, Pane, polovicu majetku dávam chudobným, a ak som niekoho oklamal v niečom, vraciam to štvornásobne. I riekol mu Ježiš: Dnes sa stalo spasenie tomuto domu, pretože aj on je synom Abrahámovým. Lebo Syn človeka prišiel hľadať a spasiť, čo bolo zahynulo. (Lukáš 19, 1 – 10)
Dnes, 31. októbra, si sprítomňujeme udalosť, ktorá sa stala v tento deň roku 1517. Martin Luther pribil vtedy na dvere chrámu vo Wittenbergu 95 kritických téz na tému vtedajšieho predávania odpustkov. Tézy boli mienené ako podklad k dišpute na túto tému. Dišputa sa síce nekonala, ale vďaka nie tak dávno predtým vynájdenej kníhtlači sa tézy za niekoľko týždňov rozšírili po celom Nemecku. Tento Lutherov čin spustil dlhú reťaz za sebou nasledujúcich udalostí, ktoré nazývame reformáciou. Pôda pre reformáciu bola pripravená rozličnými prvkami historickej situácie vtedajšej cirkvi a sveta, o ktorých sa môžeme dočítať v literatúre. Reformácia viedla k závažným historickým zmenám nielen v Nemecku, ale aj v iných štátoch Európy. Reformačné myšlienky zasiahli o niekoľko rokov aj cirkev na území dnešného Slovenska.
Dôležité miesto medzi činiteľmi, ktoré viedli k vzniku reformácie, zaujíma osobný príbeh, osobný duchovný zápas Martina Luthera. Za dlhý čas ho trápila otázka: „Ako nájdem milostivého Boha?“ Strach pred Božím súdom ho znepokojoval znova a znova. Robil síce všetky možné kajúcnické úkony, ale nenašiel pokoj. Riešenie prišlo až vtedy, keď si pri štúdiu a výklade Písma svätého uvedomil, že Pán Boh verne zotrváva pri svojich sľuboch, a že hriešnemu človeku ponúka ospravedlnenie zadarmo, zo svojej milosti, a čaká, že človek si túto prekvapivú, nečakanú ponuku osvojí vierou. Tak sa zrodila jedna dôležitá myšlienka reformačného učenia, učenie o ospravedlnení hriešneho človeka z Božej milosti, pre zásluhy Kristove. Toto ospravedlnenie má byť zo strany človeka prijímané vierou.
Toto učenie Luther nevynašiel, ale znova ho objavil v Písme svätom, v Ježišovej prekvapivej láske voči hriešnym ľuďom a vo formulovaní tohto učenia v listoch apoštola Pavla.
Predpokladom prijatia ospravedlnenia je, aby človek po ňom túžil. Túžiť po ospravedlnení môže len ten, kto si uvedomuje svoj hriech, koho jeho hriech trápi a nedáva mu pokoja. U Luthera bol tento predpoklad splnený práve tým, že si znova a znova kládol otázku: „Ako nájdem milostivého Boha?“ Ba presnejšie by sme mali povedať, že táto otázka ho prenasledovala a nemohol pred ňou utiecť.
Aj dnes je táto otázka alebo otázka podobného obsahu predpokladom toho, aby človek prijal ponuku Božieho odpustenia, ospravedlnenia, akceptovania. Ale existuje a funguje táto otázka u dnešného človeka? V kázni v nedeľu sme hovorili o tých, ktorí bez výčitiek svedomia páchajú zločiny a zlé činy. Ľudia tohto typu si takéto otázky nekladú, a myslia si, že ponuka ospravedlnenia im nemá čo povedať. Včera sme v kázni hovorili o inom type ľudí: o ľuďoch, ktorí samých seba pokladajú za dobrých, spravodlivých, zbožných. Ani u tých sa spravidla neobjavuje otázka, ako nájdu milostivého Boha.
Ale sú iní, ktorých táto otázka trápi rovnako neodbytne ako Luthera. A aj v životoch tých, ktorí si sprvoti myslia, že Božiu milosť nepotrebujú, sa môže stať, že v dôsledku rozličných životných príhod a v dôsledku tajomného pôsobenia Ducha Svätého na ich myslenie, sa takáto otázka objaví, a človek sa jej len tak ľahko nedokáže zbaviť.
Na túto otázku alebo prosbu Pán Boh odpovedá, odpovedá tak, že človeka napriek jeho hriešnosti akceptuje, daruje mu ospravedlnenie, odpúšťa mu, mení jeho srdce, vedie ho k tomu, aby začal nenávidieť hriech, aby sa mu zošklivili dovtedajšie zlé činy a správanie, a aby začal s radosťou napĺňať svoj život novým, dobrým, a to bohatým obsahom.
Človek sám, svojimi takzvanými dobrými skutkami toto ospravedlnenie nemôže dosiahnuť, ale keď získa radostnú istotu, že ho Pán Boh napriek všetkému prijíma, akceptuje, otvárajú sa pred ním nové obzory, on sám sa stáva novou bytosťou. Život človeka, ktorý sa v dôsledku ospravedlnenia, prijatého od Pána Boha stal novou bytosťou, život takéhoto človeka má byť plný dobrých skutkov.
Ospravedlnenie je v živote človeka proces veľkej premeny. Prvým krokom tohto procesu je Božia iniciatíva. Pán Boh vzbudzuje v človeku nepokoj pre jeho hriechy, On svojím Svätým Duchom vzbudzuje v človeku túžbu po zmierení, po odstránení napätia vo vzťahu k Pánu Bohu, túžbu po prekonaní odcudzenia od Boha, ktoré si človek spôsobil svojím hriechom. Človek môže vo svojej vzdorovitosti toto pôsobenie Božieho Ducha odmietnuť a ostať i naďalej obrátený chrbtom k Pánu Bohu. Ale u toho, kto dovolí, aby táto túžba v ňom vznikla, u toho odpovedá na ňu Pán Boh ponukou ospravedlnenia so všetkými dôsledkami, ktoré sme spomenuli.
Všimneme si, ako proces ospravedlnenia a obnovy života prebiehal u Zachea v Jerichu. Zacheus bol vysokým úradníkom nad vyberačmi daní v jednej oblasti rímskej provincie Judea.. Vyberači daní vymáhali od obyvateľstva viac peňazí na daniach, ako bolo predpísané. Rozdiel si nechávali pre seba. Nadriadený funkcionár mal určite značný podiel na tomto zisku. To bol zrejme jeden zo zdrojov, z ktorých si Zacheus vybudoval svoj luxusný život.
Je veľmi pravdepodobné, že v určitom čase začalo Zachea znepokojovať jeho bohatstvo. Začal pociťovať nejasné a postupne vždy jasnejšie výčitky svedomia. Vedel si živo predstaviť, ako jeho úradníci – publikáni – neraz vynútili od ľudí posledný peniaz ktorý oni potrebovali na obživu svojej rodiny. Ak sa takáto myšlienka a predstava človeku vracia aj proti jeho vôli, znepokojuje ho. Pripomína mu ju každý pohľad na luxus, v ktorom on sám žije.
V prečítanom príbehu sa síce nehovorí o Zacheovom vnútornom nepokoji. Hovorí sa len o tom, že bol zvedavý, „žiadal si vidieť Ježiša, ktorý to je.“ Ale za touto zvedavosťou sa zrejme skrýval hlboký nepokoj. Vidno to z jeho správania: Vynaložil veľké úsilie na to, aby mohol vidieť Ježiša. Riskoval, že sa ľudia budú z neho smiať, keď uvidia, ako on, vysoký úradník malej postavy, lezie na strom. Ale on si z tohto rizika zrejme nič nerobil, lebo chcel za každú cenu vidieť Ježiša. Preto si myslíme, že jeho pohnútkou bolo niečo omnoho závažnejšie ako iba zvedavosť.
Chcel Ježiša iba vidieť? Alebo túžil stretnúť sa s ním? Napokladal to za nemožné. Vedel, že Ježiš na rozdiel od ostatných ľudí neopovrhoval jemu podobnými, ale prichádzal k nim, komunikoval s nimi, neštítil sa sedieť s nimi za jedným stolom.
Vznik Zacheovej túžby vidieť Ježiša, a tajnej túžby stretnúť sa s ním a prijať od neho pomoc vo svojom nepokoji chápeme ako vplyv Ducha Svätého, ktorý pôsobil na jeho myslenie. Táto túžba je prvý krok na ceste ospravedlnenia, iniciatívny krok z Bože strany. Budú nasledovať ďalšie kroky?
Ježiš sa blíži k stromu, na ktorom sedí Zacheus. Zastane pod stromom a Zacheus je plný napätia a očakávania, čo sa bude diať. Sotva sa odvážil rátať s tým, čo sa potom stalo. Ježiš zastane a povie mu: „Zacheus, zostúp rýchlo, lebo v tvojom dome musím dnes zostať.“ Ponúkol sa mu za hosťa. Nie preto, že by bol potreboval jeho pohostinnosť, ale preto, že Zacheus veľmi potreboval Jeho, Ježiša. Slovo „musím“ neznamená: Nemám sa kde ubytovať, potrebujem tvoj dom. Slovo „musím“ znamená: Ty ma potrebuješ, a vôľa nebeského Otca je, aby som ti pomohol. Ježiš ako hosť v dome Zachea – to je akt ospravedlnenia, akceptovania tohto človeka. Zacheus si v momente uvedomuje, že toto je hviezdna hodina jeho života. Bleskovo si to pomyslí a bleskovo zíde zo stromu. V texte čítame: „Zacheus zostúpil rýchlo a prijal ho s radosťou.“ To je zo Zacheovej strany akt viery, akt prijatia ponúknutého ospravedlnenia.
Zo Zachea sa v dôsledku Božieho aktu ospravedlnenia a Zacheovho aktu veriaceho prijatia ospravedlnenia stáva v tejto chvíli nový človek. Tu máme pred sebou krásny príklad pravdivosti apoštolových slov: „Ak je niekto v Kristovi, je nové stvorenie. Staré veci sa pominuli a hľa, nastali nové.“ So Zacheom sa deje preporodenie, nové narodenie. Zacheova nová bytosť sa prejavila veľkým rozhodnutím: „Pane, polovicu majetku dávam chudobným, a ak som niekoho oklamal v niečom, vraciam to štvornásobne.“ Skúsme si názorne predstaviť, o aké veľké rozhodnutie išlo v týchto slovách. Polovicu zrejme veľkého majetku dá na dobročinné účely, pre chudobných, a okrem toho chce niekoľkonásobne napraviť všetko zlé, čoho sa dopustil. Ježiš potvrdzuje správnosť tohto rozhodnutia, keď hovorí: „Dnes sa stalo spasenie tomuto domu, pretože aj on je synom Abrahámovým.“ Na záver Pán Ježiš hovorí: „Syn človeka prišiel hľadať a spasiť, čo bolo zahynulo.“ Týmito slovami dal najavo, že Zacheov príbeh je jedna z udalostí Jeho, Ježišovho zachraňujúceho diela.
Všimnime si ešte raz jednotlivé kroky procesu ospravedlnenia: Pán Boh vzbudzuje v srdci človeka nepokoj a zároveň túžbu po odpustení a akceptovaní. Táto túžba v človeku vznikne, ozve sa v jeho vnútri. Na ňu Pán Boh odpovedá tak, že človeka, napriek tomu, že je hriešny, zo svojej milosti akceptuje, prijíma. Od človeka sa čaká, že z tohto Božieho prijatia bude mať veľkú radosť a prijme ho vierou. Opravdivosť prijatia ospravedlnenia sa potvrdí tým, že z človeka sa stane nová bytosť. To, že sa človek naozaj stal novou bytosťou, sa prejaví tým, že sa začne dôsledne správať v duchu poslušnosti Božej vôli. Toto, a nič menšie, je ospravedlnenie, ktoré tak veľmi zdôraznila reformácia.
Učenie o ospravedlnení má síce svoje miesto a presné formulovanie aj v dogmatike – a to je potrebné, aby sa bránilo bludom. Ale učenie o ospravedlnení sa má stať skutočnosťou u každého príslušníka cirkvi, ktorá sa hlási k reformácii, teda aj u každého príslušníka našej Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Tým, že prijmeme, alebo nanovo prijmeme ospravedlnenie v jeho plnom zmysle, zasvätíme najkrajším spôsobom Pamiatku reformácie. Takáto plná zmena človeka k lepšiemu je rovnako potrebná dnes, ako bola potrebná v dobe Pána Ježiša a v dobe Reformácie.
Na záver si pripomenieme zaujímavú formuláciu učenia o ospravedlnení, ktorá pochádza od jedného teológa z 20. storočia. Veta: „Verím, že som Pánom Bohom ospravedlnený, hoci som hriešnik“ sa dá vyjadriť takto: „Akceptujem, že som Pánom Bohom akceptovaný, a to napriek tomu, že som pre svoje hriechy neakceptovateľný“. Prosíme Pána Boha, aby každému z nás pomohol takto prijať Jeho veľkú ponuku.
Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
