1. adventná nedeľa, Zjavenie 3, 20
Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou. (Zjavenie 3, 20)
Dnešnou prvou adventnou nedeľou začína sa nový cirkevný rok. Znova zaznieva a bude zaznievať k nám posolstvo, že Ježiš Kristus chce vstúpiť do nášho života. Je potrebné opakovať toto posolstvo znova a znova, lebo do srdca, do nášho myšlienkového a citového sveta, sa nám neprestajne ponúka, vkráda, natíska množstvo iných vecí. Dnes, cez médiá a reklamu, je týchto ponúk omnoho viac ako v minulosti. A my sme slabí, a ľahko podliehame takýmto lákadlám. Medzi ponúkanými informáciami sa síce nájdu aj dobré veci, a za tie sme vďační, ale omnoho viac je medzi nimi nečistoty, špiny, primitívnosti. Neraz sme takí unavení, že sa nám ani nechce rozlišovať, čo je v tom neprestajnom prúde informácií a vplyvov dobré, a čo zlé.
Uprostred tejto situácie stojí pri dverách nášho srdca oslávený Pán Ježiš Kristus a klope. Chce vstúpiť do nášho života a zaujať v ňom natrvalo hlavné, rozhodujúce miesto. Všimnime si, že práve on robí tento prvý krok, práve od neho vychádza iniciatíva. Pri všetkom, čo robil v dňoch svojho pozemského pôsobenia, bola iniciatíva na jeho strane. Pri všetkom, čo on, oslávený a vyvýšený Pán, robí dnes, je iniciatíva na jeho strane. Keby on neprichádzal so svojou iniciatívou, nikdy by sme nemohli vstúpiť s ním do spoločenstva, a boli by sme bezbranne ponechaní napospas tomu, čo zase prinesie deň – a noc.
Prečo klope, prečo chce vstúpiť do nášho života? Klope, lebo svojím nadradeným poznaním vie, že ho veľmi potrebujeme. My si to nie vždy jasne uvedomujeme. Neraz si myslíme, že si svojou silou a rozumom so svojím životom a jeho problémami dáme rady aj sami.
Je to podobný postoj, aký zaujímal cirkevný zbor v Laodikei. Náš kázňový text je vybratý z listu, ktorý oslávený Pán poslal tomuto zboru. V ňom sa objavilo zmýšľanie tohto typu: „Som bohatý, zbohatol som, nič nepotrebujem“. V rozličných obmenách sa takéto zmýšľanie objavuje aj u dnešného človeka. Je naše šťastie, že náš Pán vie o nás aj to, čo my o sebe nevieme.
Na hrdé, sebavedomé stanovisko laodikejského zboru reagoval takto: „Nevieš, že si biedny, aj úbohý, aj chudobný, aj slepý, aj nahý.“ On aj o nás pozná plnú pravdu. Toto jeho poznanie a jeho láska k nám ho vedie k tomu, že chce vstúpiť do nášho života. Preto stojí pri dverách a klope.
Počujeme toto klopanie? Všimnime si pozorne znenie nášho textu: „Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere...“ To znamená, že jeho klopanie môže človek aj nepočuť. Jemné klopanie vo veľkom hluku zaniká. Ak sme zavalení množstvom iných dojmov; ak sme plne zaujatí aktuálnymi udalosťami a problémami; povrchnou zábavou a pôžitkárstvom; bulvárnymi správami a obrazmi, – tak možno ani nezačujeme jeho klopanie.
Preto je dôležité zaradiť do svojho života tiché chvíle a načúvať. Náš Pán klope rozličným spôsobom: Slovami Biblie, slovami kázne, piesní, liturgie, modlitieb, slovami, ktoré nás oslovia; vážnym rozhovorom s priateľom; hlasom svedomia; úspechmi a príjemnými prekvapeniami; tragickými udalosťami, utrpením chorobou, smrťou blízkych; myšlienkou na vlastnú smrť. Má k dispozícii mnoho ďalších metód. Keď prídu ťažké a veľmi ťažké situácie, nechceme zostať sami. Potrebujeme niekoho múdreho, mocného, láskavého, kto by nás pochopil a vniesol svetlo a pokoj do nášho položenia. Toto znamená počuť jeho klopanie.
A čo znamená otvoriť dvere? Poprosiť ho: Vstúp, Pane, veľmi ťa potrebujem. Na dvere emauských učeníkov klopal, keď im cestou vysvetľoval Písma. Oni počuli toto klopanie a celkom spontánne ho prosili: „Zostaň s nami, Pane, už sa zvečerieva a deň sa nachýlil.“ On takéto pozvanie nikdy neodmietol a ani dnes nikdy neodmietne. Zostal s nimi, večeral s nimi, a v nich sa v dôsledku jeho prítomnosti odohrala najväčšia zmena ich života. Jednoznačná zmena k lepšiemu. To isté sľubuje aj nám. „Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou.“
Spoločné stolovanie je v biblickej reči obrazom tesného spoločenstva. Tí, ktorí sedia spolu za jedným stolom, patria k sebe, majú niečo spoločné, a to niečo podstatné. Stolovať spoločne s Ježišom znamená prežiť chvíle v tej najlepšej, najčistejšej spoločnosti. Nijaké čo ako parádne vystrojené stolovanie v bežnom zmysle nedosahuje ani zďaleka úroveň stolovania s Ježišom. Na honosne pripravené stolovania je spravidla pozývaná takzvaná elita či smotánka. Na stolovanie s Ježišom je pozvaný bez výnimky každý.
Presný preklad slov v našom texte znie: „Budem večerať s ním a on so mnou.“ Slová „stolovať“ a „večerať“ vyjadrujú síce prakticky to isté, ale slovo „večerať“ vyjadruje jeden dôležitý významový odtieň. V čase, keď boli napísané slová nášho textu, sa raňajky a obed skonzumovali narýchlo, ale večera bola hlavným jedlom dňa. Takže skutočné stolovanie sa odohrávalo pri večeri. Večera bola nielen vecou nasýtenia, ale zároveň príležitosťou rozhovorov, pestovania spoločenstva. Tým je vyslovená myšlienka, že spoločenstvo, ktoré Pán Ježiš ponúka, má byť nie vecou krátkej, prchavej chvíle, ale niečím trvalým. Myšlienka trvalého spoločenstva je pekne vyjadrená v jednom verši piesne „Zostaň pri nás, už k noci zneje zvon“, vo verši, ktorý v preklade pána biskupa Fedora Ruppeldta znie takto: „Nie krátky zjav, nie reč len slov plachých, / lež jaks´ trvával verne pri svojich, / v láske, milosti verný Kristus Pán: / prijdi a večne s nami zostaň sám.“ Po večeri v Emaus vzkriesený Pán tým dvom učeníkom síce zmizol z očí, ale vedomie jeho tvorivej prítomnosti im zostalo na celý život.
Pred nami je otázka, či sme ochotní pravidelne sa vo chvíľach ticha započúvať do klopania nášho Pána, či sme ochotní otvoriť mu dvere a pozvať ho dnu. Odpovedať by mal každý za seba.
Okrem toho sa pýtame, čo to znamená, že on bude stolovať, či večerať s nami, a ako sa prejaví spoločenstvo s ním, ako ho budeme prežívať. Možno by sme ho vo svojom príbytku radi privítali v telesnej podobe, ako keď navštívil Máriu a Martu v Betánii, alebo keď ako vzkriesený večeral s tými dvoma emauskými učeníkmi. I keď túto možnosť nemáme, môžeme prežívať jeho duchovnú prítomnosť. V tejto veci sme nekonečne vďační za štyri evanjeliá. Evanjeliá sú záznamy toho, čo prežívali veriaci ľudia v jeho prítomnosti, ako vnímali jeho konanie a celé správanie. Cez ponorenie sa do evanjeliových textov môžeme aj my prežívať jeho pôsobiacu prítomnosť. Okrem toho nám treba vedieť, že účasť na Večeri Pánovej sa môže pre nás stať silným zážitkom jeho bezprostrednej prítomnosti. Každá úprimná modlitba sa takisto môže stať zážitkom spoločenstva s ním.
Keď klope a vstúpi do nášho života, neprichádza s prázdnymi rukami. Kde on príde a je prijatý, tam vnáša ovzdušie pokoja. Ustrašení ľudia vzbudzujú u ostatných strach, nervózni ľudia vyvolávajú nervozitu. Pokojní ľudia vyžarujú pokoj. Pán Ježiš si bol vedomý svojho jedinečného pokoja. Svedčí o tom jeho ponuka: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, nie ako svet dáva, vám ja dávam. Nech sa vám srdce nermúti a nestrachuje.“ To nie sú prázdne slová. Vo všetkom, čo hovoril a robil, prejavoval sa jeho pokoj. Zdrojom jeho pokoja bola plná harmónia s nebeským Otcom. On aj nám vydobyl takýto pokoj. Kto cez evanjeliá a modlitbu prežije Ježišovu blízkosť, na toho prúdi jeho pokoj. Z opravdivého prežitia Kristovej blízkosti odchádza človek zmenený, obdarený pokojom, z ktorého môže žiť. Už kvôli pokoju oddá sa stretnutiu s Pánom venovať čím viac tichých chvíľ.
Kde vstúpi Ježiš Kristus, tam vstupuje láska. Kto sa s ním naozaj stretne, cíti, že je milovaný. Už predtým než On niečo povie, prúdi na človeka táto istota. Túžba byť prijatý, milovaný patrí medzi základné potreby všetkých. Deti naliehavo potrebujú túto istotu pre svoj zdravý vývoj. Rovnako dôležitá je táto istota pre nás, dospelých. Mať niekoho, o kom vieme a cítime, že nás prijíma a miluje, že sme v jeho srdci zapísaní s láskou – to je dôležitý zdroj životnej istoty. Vrchovatou mierou je táto túžba a potreba splnená vtedy, keď sa cítime obklopení Kristovou láskou. Ten, ktorý klope a chce byť prijatý, nám práve takúto lásku sľubuje. Kto jeho lásku nosí v srdci, ten žije a kráča ako človek ponorený do svetla a tichej radosti. Každá ďalšia chvíľa s Pánom obnoví a posilní túto istotu v nás a túžbu po ňom.
Nielen my potrebujeme byť milovaní a akceptovaní. Naši blížni v rodine aj mimo rodiny túžia po tom istom. Kristova láska nám dáva silu, aby tak, ako je on domovom pre nás, aby sme sa aj my stávali domovom pre druhých. Dáva nám aj schopnosť, aby sme vycítili, čo náš blížny práve potrebuje a aby sme svojej láske vedeli dať najvhodnejšie, pre jestvujúcu situáciu najprimeranejšie formy. Prijatie Krista, ktorý klope na dvere nášho života, nie je útek pred spoločenstvom, ale je to príprava a výchova pre čistý a tvorivý život v spoločenstve s blížnymi.
Kristovu čistú lásku treba opätovať. On nás nielen miluje, on zároveň túži po našej láske. Keď jedna žena voňavou masťou pomazala Ježišovi hlavu, učeníci reptali, že je to strata, že sa to mohlo predať a dať chudobným. Ježiš sa jej zastal a prijal od nej tento prejav vďačnosti a lásky. My mu môžeme prejaviť lásku tým, že sa pred nikým nebudeme za neho hanbiť, ale vždy sa otvorene k nemu priznáme, a že budeme vedieť čím účinnejšie a presvedčivejšie vyjadriť, čo viera v neho znamená pre ľudský život. Prejavom lásky k nemu je rešpektovať jeho učenie a formovať svoj život podľa jeho prikázaní a jeho príkladu. Treba brať veľmi vážne jeho slová, že pomoc, ktorú prejavíme druhým, je prejavom našej lásky jemu samému.
Prejavom lásky k nemu je exkluzívnosť tejto lásky. Keď on klope a vstúpi do nášho života, nechce sa o prvé miesto deliť s nikým a ničím iným. Len On! – to je heslo našej exkluzívnej lásky k nemu. To znamená, že prijať ho a milovať ho exkluzívnou láskou znamená rozísť sa s množstvom vecí a zvyklostí, ktoré On neznáša vo svojej prítomnosti. Kto sa rozhodne otvoriť mu dvere a natrvalo ho prijať, ten by mal urobiť inventúru svojho vnútorného a vonkajšieho života, inventúru svojho správania, a pri všetkom, čo vo svojom živote a vo svojom srdci objaví, mal by si položiť otázku: Znesie sa to s prítomnosťou Ježiša Krista v mojom živote? Všetko, čo sa s Pánovou prítomnosťou neznesie, by sme mali zo svojho života odstrániť. Netreba sa pritom báť, že sa náš život takýmto radikálnym čistením stane chudobnejší. On, náš Pán ho naplní novým obsahom vysokej hodnoty.
Obraz Pána Ježiša, ktorý stojí pri dverách a klope na ne, je nielen na to, aby vyvolal pôsobivú adventnú náladu, ale je to posolstvo, ktoré nám prináša vážnu ponuku a stavia nás pred rozhodnutie: Počujeme klopanie? Otvoríme mu? Pozveme ho dnu? Na jeho klopanie by sme mali odpovedať radostným prijatím a veľkým očakávaním.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
