V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Kázne

3. adventná nedeľa, Lukáš 3, 1 – 9

V pätnástom roku panovania cisára Tiberia, keď Pontský Pilát bol vladárom Judska, Herodes tetrarchom Galiley, jeho brat Filip tetrarchom Iturey a Trachonitidy a Lyzaniás tetrarchom Abilény, za veľkňazov Annáša a Kaifáša, prehovoril Boh na púšti k Jánovi, synovi Zachariášovmu. Ján chodil po celom okolí jordánskom a kázal krst pokánia na odpustenie hriechov, ako je napísané v knihe rečí proroka Izaiáša. Hlas volajúceho na púšti: Pripravujte cestu Pánovi, vyrovnávajte Mu chodníky; Každé údolie nech je vyrovnané, každý vrch a kopec znížený; čo je krivé, nech sa vyrovná, a hrboľaté cesty nech sú uhladené. A všetci ľudia uvidia spasenie Božie. I hovoril zástupom, ktoré vychádzali k nemu, aby sa mu dali pokrstiť: Vreteničie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu? Vydávajte preto ovocie hodné pokánia, a ani sa len nepokúste hovoriť si: Máme otca Abraháma! Lebo vravím vám, že Boh aj z týchto kameňov môže vzbudiť Abrahámovi deti. Ale už aj sekera je priložená na korene stromov, a každý strom, ktorý nerodí dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. (Lukáš 3, 1 – 9)

V čase, keď pôsobil Ján Krstiteľ, čakali ľudia s napätím príchod Mesiáša. Ján žil, kázal a pôsobil nápadne neobvyklým spôsobom. Preto si mnohí kládli otázku, či on nie je ten očakávaný Mesiáš. Dokonca židovská rada v Jeruzaleme poslala za ním delegáciu s podobnou otázkou. Rovno sa ho spýtali, ako on chápe seba samého, a či nie je Mesiáš. Krstiteľ odpovedal rovnako aj na očakávanie širokých vrstiev ľudu, aj na otázku židovského synedria. Povedal, že on nie je Mesiáš. Hovoril, že za ním ide Mocnejší, ktorému nie je hoden rozviazať remienky na obuvi.
To z Jánovej strany nebola falošná skromnosť. Pán Boh mu dal vedieť, čo je a čo nie je jeho poslaním. Ján to vzal na vedomie, a nikdy neprekročil hranice svojho poverenia. Nejeden na jeho mieste by bol možno zneužil takúto situáciu a vyhlásil by sa za Mesiáša. Ján bol dosť veľkou osobnosťou na to, aby neupadol do tohto pokušenia. Vedel, že nie je Mesiášom, ale na druhej strane vedel, v čom spočíva jeho poslanie. Pán Boh mu dal poverenie, aby Mesiášovi pripravoval cestu. Toto poslanie, ktoré mu bolo uložené, plnil veľmi dôsledne.
Jedna nedeľa v advente, práve tá dnešná, je v cirkevnom roku venovaná Jánovi Krstiteľovi. Hovoriť o ňom práve v advente je veľmi primerané. Ľudia, ktorí prichádzali Jána počúvať a dať sa mu pokrstiť, práve prežívali vrcholiaci advent. Slovo „advent“, ako vieme, znamená „príchod“. Prichádzal Ten, ktorého generácie židovského národa čakali od stáročí. Krátko po Jánovom verejnom vystúpení predstúpil pred verejnosť očakávaný Mesiáš, Ježiš Kristus. Vo vtedajšom advente mal Ján nezastupiteľné miesto. Jeho posolstvo je rovnako aktuálne a potrebné aj dnes. Vo svojej dobe pripravoval mysle ľudí na prijatie Mesiáša. Na prijatie Mesiáša Ježiša Krista je potrebné pripravovať mysle ľudí aj dnes. Krstiteľove slová sú aj dnes vhodné na to, aby nás pripravovali na prijatie Mesiáša.
Ján pripravoval Mesiášovi cestu tým, že odbúraval falošné istoty, na ktoré sa vtedajší ľudia zo židovského spoločenstva spoliehali. Mnohí sa spoliehali na to, že sú Abrahámovým potomstvom, a mysleli si, že ich to zachráni aj pred Božím hnevom. Mysleli si, že Pán Boh na ich osobitný národ bude pozerať zhovievavejšie ako na ostatných. Čakali, že ich Boh aj na konečnom súde uprednostní pred ostatnými len preto, že sú potomkovia Abrahámovi. Byť duchovným potomkom Abrahámovým – to má veľkú cenu, ale oni sa spoliehali na to, že sú jeho potomkami v telesnom zmysle, a nestarali sa veľmi o to, aby ho nasledovali v jeho odvážnej viere a bezhraničnej poslušnosti Pánu Bohu. O tejto takzvanej istote vyhlasuje Krstiteľ, že je falošná, že nemá nijaké opodstatnenie. Odníma im túto istotu, a tak nastáva v obraze, ktorý majú o sebe, veľké vákuum, veľká prázdnota. Boh nie je odkázaný na telesných potomkov Abrahámových. Môže – ako hovorí Krstiteľ – aj z kameňov stvoriť potomkov Abrahámovi. Môže aj na pohanoch nájsť dobré stránky ich charakteru a ich konania, môže si aj pohanov povolať do pripravovaného spoločenstva kráľovstva Božieho.
Aj dnešný človek má svoje istoty, na ktoré sa spolieha, ale mnohé z nich majú len obmedzený význam, alebo sú aj celkom klamné, nespoľahlivé. Spolieha sa na silu a krásu, ale aj sila aj krása sú dočasné, pominuteľné. Spolieha sa na múdrosť, na poznanie, čo má samo osebe veľkú cenu, ale nestačí na to, aby človek obstál na Božom súde a dosiahol večný život. Spolieha sa na hmotné rezervy, ale tie riešia len časné problémy a okrem toho sú veľmi neisté. Spolieha sa na kariéru, spoločenské postavenie, konexie, ale aj to je dočasné a veľmi ľahko sklame. A tak aj nás vyzýva Krstiteľovo posolstvo, aby sme sa – pokiaľ ide o posledný súd a večný život – prestali spoliehať na falošné istoty a aby sme si uvedomili si, že pred Pánom Bohom stojíme s prázdnymi rukami, a že sa Pán Boh, keď nás hodnotí, pozerá nie na to, čo máme, ale na to, akí sme vo svojom charaktere, a ako praktizujeme jeho prikázania lásky, pravdy, spravodlivosti.
Odbúranie istôt, na ktoré sa človek priveľmi spoliehal, pôsobí ako šok. Poznanie, že to, s čím človek rátal ako so železnou istotou, nemá nosnú silu, vyvoláva otras. Práve toto poznanie nanucoval Krstiteľ ľuďom svojej doby, a jeho slová v evanjeliu toto varovanie nanucujú aj nám. Celkom zámerne viedol Ján svojich poslucháčov k tomu, aby si uvedomili, že pred Pánom Bohom stoja s prázdnymi rukami. Také isté poznanie by jeho slová mali vyvolať aj u nás. Práve toto je príprava cesty pre Mesiáša. Kto s hrôzou zistí, že v najzávažnejších veciach života má prázdne ruky, hľadá niekoho, kto by ich naplnil. Kto je ovládaný týmto bolestným poznaním, touto otázkou a túžbou, ten je pripravený prijať Mesiáša. Lebo práve Mesiáš je to, ktorý napĺňa prázdne ľudské ruky a dáva istotu tam, kde falošná istota bola odstránená.
Ďalej Krstiteľ pripravoval cestu Mesiášovi tak, že prebúdzal v ľuďoch spiace svedomie. Keď dnes čítame jeho slová, majú mať na nás podobný účinok. Na svoje hriechy si človek môže zvyknúť, všemožne ich ospravedlňovať a bagatelizovať. Tak sa môže dopracovať k stavu, že ho vlastné hriechy už ani veľmi neznepokojujú. Treba sa nám pýtať, či aj my nežijeme v rozličných ohľadoch v takomto takzvanom „pokoji“. Takýto pokoj je falošný, a preto nebezpečný. Krstiteľ cítil zodpovednosť za druhých, preto ich nechcel nechať v takomto sebaklame. Prebúdzal ľudí z nebezpečného duchovného spánku drastickým spôsobom, keď hovoril: „Sekera je už priložená na koreň stromov. A tak každý strom, čo neprináša dobré ovocie, býva vyťatý a hodený na oheň.“ Takéto prebudenie je veľmi nepríjemné. Ján však videl svoje poslanie nie v tom, aby ľudí hladil a uspával, ale aby ich prebúdzal a hovoril im pravdu. Nedal sa zastrašiť ani rizikom, a pre vernosť nezamlčovanej pravde bol nakoniec popravený. Kto prišiel k Jánovi zo zvedavosti, alebo aby si vypočul zaujímavú náboženskú prednášku, odchádzal šokovaný. Prebudené svedomie znepokojovalo a nedalo spávať. Prebudené, žalujúce svedomie je pripravené prijať Mesiáša. Keď človek spozná, že všetky vlastné prostriedky na utíšenie svedomia zlyhávajú, nachádza u Spasiteľa poslednú záchranu.
Krstiteľ pripravoval cestu Mesiášovi tak, že viedol ľudí k tomu, aby poznali vlastnú bezmocnosť. Vo svojej kázni prízvukoval: „Prinášajte ovocie primerané pokániu.“ Program, vyjadrený týmito slovami, je jasný, ale kde vziať silu na jeho plnenie? Tento problém poznáme z vlastnej skúsenosti. Toľkokrát sme mali už dobré úmysly, a tak mnoho z nich zaniklo bez stopy. Keď to musíme konštatovať, deprimuje nás to. Človek by si mohol zúfať, keď sa vždy znova presviedča o svojej bezmocnosti. Ale zúfať si – to by bolo to najhoršie, čo by sa nám mohlo stať. Jestvuje iná voľba: hľadať prameň sily, ktorý by nám dal novú odvahu pokračovať. U koho iného by sme to mohli hľadať ako u toho, ktorému bola daná všetka moc na nebi i na zemi? Uvedomiť si vlastnú bezmocnosť a túžiť po prameni sily – to je príprava na prijatie Mesiáša.
To všetko by sme mali prežiť, a tak sa pripravovať na veľké stretnutie. Vianoce sa dajú zasvätiť aj celkom povrchne – a mnohí ich tak svätia. V takom prípade je to jedna z veľkých zahodených možností. Vianoce sa dajú svätiť aj úplne inak. S túžbou očakávať a potom prijať Toho, ktorý nám môže a chce dať skutočnú istotu, keď naše domnelé istoty stroskotávajú. S túžbou očakávať a prijať Toho, ktorý prináša odpustenie, keď sa my sami nijako nedokážeme vyrovnať s problémom viny a s výčitkami svedomia. S túžbou očakávať a prijať Toho, ktorý nám uprostred našej bezmocnosti daruje silu prinášať ovocie primerané pokániu.
Tých túžob, na ktorých splnenie sme sami bezmocní, a ktoré ovládajú naše hladné srdcia, je viac. Túžime po pokoji, po skutočnom pokoji v srdci, po pokoji v rodinách, po pokoji v cirkvi a v národe. Namiesto toho vládne všade nepokoj, takže nám to takmer berie všetku nádej. V tejto beznádeji vystierame ruky k Tomu, ktorý je zdrojom skutočného pokoja a ktorý nám svoj pokoj ponúka. Stretnúť sa s ním a prijať od neho trvalý, pevný pokoj – to je udalosť, ktorá vyčnieva vysoko nad priemer; a také stretnutie sa nám ponúka.
Túžime po živote, ktorý by bol zmysluplný, a sami nevieme ten zmysel objaviť. Hľadanie zmyslu, hoci trvá tisícročia, neprinieslo definitívny výsledok. Mnohých to dohnalo k hroznému konštatovaniu, že zmysel možno ani neexistuje, že všetko je nezmyselné. Aj dnes sa nájdu ľudia, ktorých trápi hrozba nezmyselnosti. Uvedomiť si hrôzu možnej nezmyselnosti, vášnivo túžiť po objavení zmyslu – to je príprava na prijatie Mesiáša. Treba sa rozhodnúť: Buď prijmeme negatívnu vieru, že život a svet je nezmyselný, alebo prijmeme Toho, ktorý pozná zmysel a ktorý môže aj náš život urobiť zmysluplným. Prijať istotu: On pozná zmysel, On dáva zmysel aj môjmu životu – to je vianočný dar, ktorý prevyšuje všetky hmotné dary.
Záleží len na nás, či Mesiášovi pripravíme vo svojich srdciach cestu túžbou po istote, túžbou po odpustení, túžbou po živote plnom dobrých skutkov, túžbou po pokoji, túžbou po zmysluplnom živote. Čím viac opravdivej a vášnivej túžby budeme mať v srdci, tým väčšími darmi nás On obdarí. - Amen.
Modlitba. – Nebeský Otče. My ľudia sme sa pre svoj hriech dostali do tragického položenia, z ktorého si nevieme sami pomôcť. Ďakujeme ti, že si nám, bezmocným, poslal na záchranu Pána Ježiša Krista. Ďakujeme za Jána Krstiteľa, ktorý odhaľoval ľuďom ich duchovnú biedu. Jeho kritické slová sa vzťahujú aj na nás. Pomáhaj nám, aby sme si jeho posolstvom dali otvoriť oči, a aby sme poznali, ako veľmi potrebujeme Spasiteľa. Daj, aby Krstiteľove kritické slová stále zneli v našich srdciach a pomohli nám odhaliť naše falošné sebaistoty. Prebuď v nás hlas svedomia a nedovoľ nám ho potlačiť. Vzbuď v nás mocnú, opravdivú túžbu po Spasiteľovi. Pomôž nám, aby prichádzajúce sviatky boli pre nás opravdivým duchovným obohatením, cestou k pravde, cestou k tebe. Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.