4. adventná nedeľa, Lukáš 1, 46 – 55
Vtedy povedala Mária: Velebí moja duša Pána a môj duch sa rozveselil v Bohu, v mojom Spasiteľovi, že zhliadol na poníženie svojej služobnice, veď, ajhľa, blahoslaviť ma budú odteraz všetky pokolenia, pretože Mocný učinil so mnou veľké veci, a sväté je Jeho meno a Jeho milosrdenstvo s tými, čo sa Ho boja, z pokolení na pokolenia. Dokázal moc svojím ramenom, rozprášil tých, čo sa povyšovali zmýšľaním srdca; mocných zhodil z trónov a povýšil ponížených, lačných nasýtil dobrými vecami a bohatých prepustil naprázdno; ujal sa Izraela, svojho služobníka, pamätlivý milosrdenstva, ako povedal našim otcom, Abrahámovi a jeho potomstvu naveky. (Lukáš 1, 46 – 55)
V odseku pred textom, ktorý sme práve prečítali, sa hovorí o tom, ako anjel Gabriel zvestoval Panne Márii, že sa jej narodí Syn, ktorý bude mať v tomto svete absolútne jedinečné poslanie. Pre Máriu to bol to taký mohutný zážitok, že si ho nedokázala nechať iba pre seba, ale vybrala sa k svojej príbuznej, Alžbete, budúcej matke Jána Krstiteľa, aby sa jej zverila so svojím veľkým tajomstvom. Aj Alžbeta iste vyrozprávala Márii, ako Pán Boh nečakaným spôsobom zasiahol do života jej a jej manžela, kňaza Zachariáša, keď proti všetkým očakávaniam vo svojom vysokom veku očakávali narodenie sľúbeného dieťaťa. Obe tieto ženy mali spoločné to, že do ich života zasiahol Pán Boh celkom nečakaným, nepredvídaným a nepredvídateľným spôsobom.
V rozhovore týchto dvoch žien, ktorého obsah môžeme tušiť, určite nebolo ani jedno bezvýznamné, banálne slovo. Keď večnosť vstúpi do našej časnosti, miznú banálne slová, lebo sme naplnení veľkými myšlienkami a veľkými slovami. Možno aj my poznáme zo svojho života takéto jedinečné chvíle, ktoré vysoko vyčnievajú nad všetko ostatné, čo prežívame. Aj pre nás sú v takých chvíľach primerané jedine slová, ktoré vysoko prevyšujú každodennú všednosť a dvíhajú sa k večnosti.
Prečítali sme odsek, obsahujúci slová, ktoré Mária povedala u Alžbety. Sú to dôležité slová, lebo ukazujú, ako Mária vnútorne prežívala najväčšiu udalosť svojho života. Na plné pochopenie určitej udalosti nestačí poznať iba jej vonkajší, hoci podrobný priebeh a opis, ale je potrebné vedieť aj to, ako túto udalosť vnútorne prežívajú zúčastnení ľudia. Svojimi slovami nám Mária dáva možnosť nazrieť hlboko do svojej duše.
Čo prezrádzajú tieto slová o Márii? Pod akú jednotnú myšlienku by sme mohli zhrnúť všetko, čo povedala? Jej slová ukazujú, že ona je celou svojou bytosťou sústredená, orientovaná na Pána Boha. Je to povznášajúci zážitok, keď sa stretneme s človekom, ktorý je celou bytosťou orientovaný na Pána Boha. V Márii sa stretáme práve s takým človekom. Všimneme si jednotlivé stránky Máriinej výlučnej orientovanosti na Pána Boha. Pritom nás bude sprevádzať túžba a prosba, aby sa niečo z jej orientovanosti na Pána Boha uskutočnilo aj v našom živote.
Prečítaný odsek sa nazýva Magnifikat podľa prvých slov latinského znenia: „Magnificat anima mea Dominum“, velebí moja duša Pána. Mária prežíva veľké osobné šťastie, ale jej prvé myšlienky a slová patria Tomu, od koho jej šťastie pochádza. To je dôležitá stránka životného umenia, ktorému by sme sa mali od nej naučiť. Keď zavíta do nášho života niečo, čo nás robí šťastnými – a Pán Boh to v rozličných formách dáva každému – nemali by sme sa úzkoprso krútiť len okolo svojho šťastia, ale mali by sme myslieť na Toho, od ktorého šťastie pochádza. A nielen myslieť, ale mali by sme aj slovami vyjadriť, že pri každom našom šťastí je Pán Boh našou prvou myšlienkou. Mali by sme Pána Boha velebiť, ako to robí tu Mária: „Velebí moja duša Pána“.
Čo znamená slovo „velebiť“? Aj v gréckom pôvodnom slove aj v latinskom výraze je základnou významovou zložkou tohto slova pojem „veľký“. Velebiť Pána Boha znamená dôrazne si uvedomiť zvrchovanú veľkosť Božiu a v chválospevoch túto veľkosť Božiu aj vyspievať a o nej hovoriť. Keď si Mária uvedomuje, čo veľké s ňou a prostredníctvom nej Pán Boh koná, je naplnená dominujúcou myšlienkou: Boh je veľký. Každá chvíľa, v ktorej si aj my s takou silou uvedomíme a prežijeme, že Boh je veľký, a dáme to svojmu okoliu aj najavo, je veľkou a svetlou chvíľou nášho života.
Potom tu máme Máriine slová o radosti: „Môj duch sa rozveselil v Bohu, v mojom Spasiteľovi.“ Tieto slová sú ďalším dôkazom a ďalšou stránkou jej výlučnej orientovanosti na Pána Boha. Je pochopiteľné, že je naplnená nesmiernou radosťou. Ale ako veľmi sa jej radosť líši od bežných radostí, ktoré majú svoj podklad iba v pominuteľných veciach časného sveta! Dnešný človek nachádza v prevažnej väčšine prípadov radosť práve v tých časných, pominuteľných veciach. Ako veľmi sa od týchto povrchných a plytkých radostí odlišuje čistá, nepoškvrnená radosť Máriina! Raduje sa nie z krátkodobých, pominuteľných vecí, ale raduje sa z Boha. Raduje sa z toho, že Boh je, že On riadi beh sveta, že vedie dejiny spásy a podľa svojho múdreho rozhodnutia vkladá do nich kľúčové udalosti, ktoré On premyslel a ktoré On realizuje. O čo šťastnejším, plnším a pokojnejším by sa stal náš život, keby sme doňho podľa Máriinho vzoru vniesli radosť z Pána Boha!
Ďalšou stránkou Máriinej orientácie na Pána Boha je jej viera a poslušnosť. V tom sa podobá Abrahámovi, ktorý sa v našom texte spomína ako prijímateľ Božích sľubov. Abrahám vedel, že Pán Boh má s ním veľké zámery, ale nepoznal v podrobnostiach cestu, po ktorej ho chce viesť. No napriek tomu prijal výzvu Pána Boha a dal sa mu poslušne viesť do neznámej budúcnosti. Preto sa Abrahám nazýva otcom veriacich.
U Márie vidíme niečo podobné. Posolstvom anjela Gabriela je prekvapená, uvedomuje si, že do jej života vstupuje niečo úplne nové, ale podrobnosti toho nového zatiaľ nepozná. A predsa hovorí v plnej viere a dokonalej poslušnosti: „Som služobnica Pánova, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ S veľkým obdivom a túžbou pozeráme na Máriin prejav bezpodmienečnej viery. Zveriť sa takto bezvýhradne pod Božie vedenie, zaujať postoj takejto poslušnosti, to by malo byť charakteristickým znakom kresťanského života u všetkých nás.
Na Máriinom príklade vidíme ďalej, že cesta k skutočnému šťastiu vedie cez sústredenú orientáciu na Pána Boha. O šťastí hovoria jej slová: „veď ajhľa, blahoslaviť ma budú odteraz všetky pokolenia“. V slove „blahoslaviť“ zaznieva slovo „blahoslavený“, ktoré poznáme z prvého žalmu a z Ježišových blahoslavenstiev. V oboch prípadoch sa hovorí o skutočnom šťastí na rozdiel od zdanlivého šťastia, za ktorým sa mnohí ženú, a to bez hlbšieho poznania toho, čo sú skutočné, cenné hodnoty. Ak si človek postaví program: „Idem úmyselne, zámerne hľadať šťastie“, nikdy ho nenájde. Takýmto priamočiarym spôsobom šťastie nemožno dosiahnuť. Kto si však postaví iný program: „Zmysel svojho života chcem nájsť v tom, že budem rešpektovať Božie zámery“, k tomu sa dostaví šťastie samo od seba. Pravdaže, nie to povrchné, každodenné šťastie, ale šťastie, ktoré pochádza z toho, že večnosť vstupuje do našej časnosti. V tomto zmysle našla Mária blahoslavenstvo, bola blahoslavená, a to si o nej môžu uvedomovať aj generácie, ktoré prišli po nej. Jej príklad nám ukazuje, že aj pre nás je toto jediná schodná cesta k blahoslavenstvu, k opravdivému šťastiu.
Pretože je tak veľmi orientovaná na Pána Boha, začína chápať tajomné metódy jeho pôsobenia. Pán Boh pracuje často takzvaným paradoxným spôsobom, teda spôsobom, ktorý je v protiklade s bežnými ľudskými metódami. Na uskutočnenie svojich plánov si Pán Boh vyberá nie mocných, nie bohatých, nie pyšných, ale naopak, pokorných, slabých, ktorí podľa bežného ľudského hodnotenia nemôžu vo svete nič dokázať. No Pán Boh práve skrze nich koná veľké veci. Mária videla, že táto prekvapivá Božia metóda sa uplatňuje aj v poslaní, ktoré ona dostala od Pána Boha, keď ju, hoci bola chudobná žena nízkeho spoločenského postavenia, poveril Pán Boh takým vznešeným poslaním, aby bola matkou Spasiteľa sveta. Tá istá Božia metóda sa potom prejavila v celom Ježišovom pôsobení. Vieme, ako ostro kritizoval mocných, ktorí zneužívali svoju moc; ako kritizoval bohatých, ktorí si zatvorili srdce pred pohľadom na biednych; ako ostro kritizoval pyšných, ktorí sa chválili bohatstvom alebo aj svojou údajnou náboženskou dokonalosťou. Vieme, s akou láskou sa ujímal slabých, pokorných, chudobných. Všetko to bolo vlastne predznačené v Božom prekvapivom, paradoxnom konaní s Máriou. Môcť takto nazrieť do paradoxných metód Božieho pôsobenia, ako mohla nazrieť Mária – to je veľké privilégium. Ak my budeme tak sústredene a výlučne orientovať svoj život na Pána Boha, ako to vidíme u Márie, dá Pán Boh aj nám pochopiť niečo zo svojho veľkého tajomstva.
Táto sústredená orientovanosť na Pána Boha darovala Márii neobyčajnú slobodu. U väčšiny ľudí vzbudzuje moc a bohatstvo veľký obdiv alebo aj závisť. Je mnoho takých ľudí, ktorí sa správajú s omnoho väčšou úctou k bohatým a mocným ako k chudobným a slabým. Mária je úplne slobodná od tohto primitívneho postoja. Jasne to vyjadruje vo svojom Magnifikate, keď hovorí, že Boh „...rozprášil tých, čo sa povyšovali zmýšľaním srdca, mocných zhodil z trónov a povýšil ponížených, lačných nasýtil dobrými vecami a bohatých prepustil naprázdno.“ K dôstojnému ľudskému bytiu rozhodne patrí táto sloboda, a v tom sa od Márie máme po celý život čo učiť.
V texte sa nachádza dôležitý výraz, ktorý hádam najplnšie vystihuje sústredenú orientovanosť na Pána Boha: „báť sa Boha“. Dôležitosť bázne pred Pánom Bohom je vyjadrená v jej slovách: „Jeho milosrdenstvo je s tými, čo sa ho boja, z pokolenia na pokolenie.“ Báť sa Boha znamená vidieť v ňom svoju najvyššiu autoritu, rešpektovať bez výhrad a bezo zvyšku jeho svätú vôľu cítiť pred ním najvyššiu zodpovednosť. V tomto zmysle bol Pán Boh pre Máriu najvyššou autoritou, a preto pocítila na sebe aj jeho milosrdenstvo. Mária však ukazuje, že v tomto postoji bázne pred Pánom Bohom nie je jediná. Cez všetky generácie sa tiahne spoločenstvo tých, ktorí sa boja Pána Boha. K Abrahámovi, ktorý sa spomína v texte, by sme mohli pridať Mojžiša, prorokov a mnohých ďalších. Pre nás by bolo veľkým šťastím, keby sme sa aj my zaradili do tohto spoločenstva ľudí, čo sa boja Pána Boha. Príklad Márie, matky Pána Ježiša, nás na to nabáda a povzbudzuje.
Na základe Máriinho Magnifikatu sme si uvedomili, že ona, matka Pána Ježiša, bola svojím myslením, cítením, vôľou dokonale orientovaná na Pána Boha. Martin Luther si Magnifikat Panny Márie vysoko vážil a napísal k nemu podrobný výklad, ktorý s uznaním berú na vedomie aj v rímskokatolíckej cirkvi. Medzi dôležité state Písma svätého, ktoré nosíme v mysli a srdci, by sme mali zaradiť aj tento chválospev, vracať sa k nemu, čítať si ho, uvažovať o ňom, učiť sa z neho.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
