Prvá slávnosť vianočná, Ján 3, 16 – 21
Tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho. Lebo neposlal Boh Syna na svet, aby odsúdil svet, ale aby ho spasil. Kto verí v Neho, nebude súdený. Kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno jednorodeného Syna Božieho. A v tom je súd, že svetlo prišlo na svet, ale ľudia väčšmi milovali tmu ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. Každý totiž, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky nevyšli najavo. Ale kto činí pravdu, ide na svetlo, aby jeho skutky boli zjavené, pretože sú v Bohu konané. (Ján 3, 16 – 21)
Existujú doby Božieho mlčania. Vedel o nich Jób ako aj mnohí autori biblických žalmov v dobách veľkého osobného utrpenia. Vedel o nich izraelský národ, keď za dlhé obdobia znášal útlak zo strany nepriateľov. O Božom mlčaní vedia aj dnes z vlastnej skúsenosti trpiaci jednotlivci, ale aj skupiny ľudí, ktoré sa stávali a stávajú obeťami tyranských systémov alebo aj obeťami genocíd. „Bože môj, volám vo dne, ale Ty sa neozývaš, aj v noci, ale nemôžem sa utíšiť“ (Ž 22, 3). Tento vzdych sa v rozličných obmenách ozýva na mnohých miestach Biblie. Nedokážeme vždy nájsť odpoveď na otázku, prečo existujú doby Božieho mlčania, ktoré sa nám neraz zdajú také dlhé. Pán Boh má na to iste svoje dôvody a veríme, že raz nám ich dá poznať.
Pán Boh vie mlčať, ale nemlčí donekonečna. On vie prehovoriť. Prehovoriť potichu, keď vnáša svetlo a pomoc do života jednotlivca. Vie prehovoriť v spoločenskej a politickej oblasti, keď sa rúcajú staré systémy a vznikajú nové. Božie hovorenie zakusovali ľudia, o ktorých hovorí Biblia, ale aj ľudia vo všetkých ostatných obdobiach. Každý z nás si môže pospomínať, ako Boh prehovoril do jeho vlastného života. To sú jedinečné príležitosti; nemali by sme na ne zabúdať, mali by sme ich objavovať a častejšie si ich pripomínať.
Nad všetky tieto prejavy Božieho hovorenia, zasahovania do nášho osobného života, do života spoločenstiev, vyčnieva vysoko jedno Božie prehovorenie – práve to, ktoré si pripomíname cez tieto sviatky. Boh prehovoril k svetu, k celému svetu, tak, že nám poslal svojho Syna Ježiša Krista, a to s pevne stanoveným poslaním. V Liste Židom, už v jeho prvých slovách, sa prízvukuje táto jedinečnosť Božieho prehovorenia. „Mnoho razy a rozličným spôsobom hovoril Boh voľakedy otcom skrze prorokov, na sklonku týchto dní prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a Ním stvoril aj veky“ (Žid 1,1-2). O tomto veľkom Božom prehovorení, o tomto veľkom, jedinečnom Božom slove chceme dnes uvažovať.
Jedinečná, neopakovateľná atmosféra Vianoc nám pripomína jedinečnosť, neopakovateľnosť tej veľkej udalosti, ktorá je neodmysliteľnou podstatou Vianoc. Hrozí však pritom nebezpečenstvo, že vonkajšia vianočná atmosféra bude pre nás tak silne príťažlivá, že nás natoľko pohltí, absorbuje, že pritom zabudneme na to, čo je podstatné. To by znamenalo obľúbiť si škrupinu a odhodiť jadro. V bežnom živote, pri bežných veciach by sme to pokladali za nezmyselné, nemožné, no vo vzťahu k Vianociam sme ohrození týmto pokušením a neraz mu v rozličnej miere aj podliehame. Keby sme sa od vianočnej atmosféry nedostali hlbšie, uniklo by nám to podstatné, bez čoho Vianoce nie sú Vianocami, a to ani pri najkrajšom vonkajšom vystrojení. Sviatočná nálada má svoje opodstatnenie, ale len za predpokladu, že nám pomôže preniknúť hlbšie k tomu podstatnému. Našou hlavnou starosťou by malo byť, aby sme sa o to podstatné usilovali aj cez tieto sviatky.
Pomáha nám v tom prečítaný text z Evanjelia podľa Jána. Hovorí o tom, aký je obsah, zámer a cieľ toho, že Boží Syn Ježiš Kristus prišiel na našu zem. Od Jeho príchodu až podnes sa objavilo veľké množstvo koncepcií, ponímaní toho, kto vlastne je Ježiš Kristus, aký je zmysel jeho poslania a celého pôsobenia. Tieto názory našli svoje vyjadrenie aj v odbornej aj populárnej literatúre i v umení, a to aj filmovom. Existujú rozsiahle odborné práce, ktoré podávajú bohatý prehľad týchto názorov, často veľmi rozdielnych, ba až protichodných. To tu spomíname len ako informáciu. Dnes, pravdaže, nie je vhodná príležitosť na to, aby sme tieto názory kriticky rozoberali. Dnes nie je čas na to, aby sme len ako diváci z diaľky pozerali na to, čo všetko si ľudia cez stáročia až podnes o Ježišovi mysleli a myslia. Nechceme byť divákmi, chceme byť dotknutými, zasiahnutými účastníkmi toho diania, o ktorom hovorí vianočné posolstvo. Prečítaný odsek z Evanjelia podľa Jána nezaraďujeme medzi to množstvo jednotlivých názorov o Ježišovi, pretože sú to slová iného druhu, slová jedinečné, autentické záväzné. V nich hľadáme odpoveď na otázku, aké boli motívy jeho príchodu na svet ako aj odpoveď na otázku, načo prišiel, s akým zámerom, cieľom, programom prišiel.
Začiatkom vianočnej udalosti nie je narodenie dieťaťa Ježiša v Betleheme. Táto udalosť má svoje preddejiny. Prečítané evanjelium výslovne hovorí: Boh dal svojho Syna, Boh poslal svojho Syna. Pán Boh je teda pôvodcom, iniciátorom vianočnej udalosti. Pri vyslovení a počutí slova „Boh“ by sme mali pociťovať taký rešpekt, bázeň, chvenie ako Izaiáš pri svojom povolaní (Iz 6). My dnes ešte viac ako ľudia pred tisícročiami. Lebo my dnes vieme omnoho viac o nepredstaviteľne veľkom a úžasne fungujúcom vesmíre a zázračne usporiadanej našej Zemi – čo všetko premyslel, realizoval, stvoril a pri fungovaní udržuje On, náš Boh. Tento Boh, ktorý je nekonečne väčší a vznešenejší ako všetky naše, hoci aj najvyššie, predstavy o ňom – tento Boh nám dáva, posiela svojho Syna.
Použijúc slová 8. žalmu môžeme, ba musíme sa pýtať: Čo je človek, že ty, veľký Boh, naňho pamätáš, čo sme my ľudia, že sa nás ujímaš, čo je ľudstvo, že mu dávaš, posielaš svojho Syna? Bože, ako si vôbec prišiel na myšlienku, že to treba urobiť a že to chceš urobiť? Sme ti my ľudia takí sympatickí, že ťa naša dobrota pohla dať nám taký veľký dar? Podľa slov nášho textu nie sme vôbec sympatickí. Konáme zlé veci.Hrozí nám záhuba. Utekáme pred svetlom. Bojíme sa pravdy. Niet ničoho, čím by sme sa Pánu Bohu zapáčili. A on nám napriek tomu, či skôr: práve preto dáva, posiela svojho Syna. Aký má motív? Jedinou vetou je tento motív označený, ale ten motív je taký významný, závažný, ťažký, že preváži celú našu nesympatickosť: „Tak Boh miloval svet ...“ Božia láska je motívom, pohnútkou tej veľkej udalosti.
Na tej jeho láske je niečo pre nás prekvapivé, nepochopiteľné. Keď my ľudia určitého človeka milujeme, robíme tak obyčajne preto, že sa nám na ňom niečo páči, že nás priťahuje, alebo že chceme od neho niečo získať. Ale Pán Boh nás miluje napriek tomu, že na nás niet nič také príťažlivé.
Márne by sme sa pýtali: Aký motív má jeho láska? Je to tak ako pri inej otázke: Odkiaľ je Boh? Prečo je Boh? Nedopátrame sa odpovede. Môžeme len vo viere konštatovať: Boh je. Podobne je to aj s jeho láskou. Nenájdeme odpoveď na otázky: Odkiaľ je Božia láska? Prečo je Božia láska? Môžeme len konštatovať: Božia láska – a to tá prekvapivá, paradoxná – Božia láska je.
Cez Vianoce by sme si to mali nielen uvedomiť, nielen na to myslieť, ale mali by sme to prežiť, a to v tom zmysle, že každý by si mal sám o sebe povedať: Lúče tej lásky sú vysielané aj na mňa, aj ja patrím do toho sveta, ktorý Boh takto prekvapivo, paradoxne miluje. Tak ako On dáva slnko a dážď na dobrých i na zlých, tak ponúka aj svoju lásku všetkým.
Keď prijímame prejavy čistej, nesebeckej lásky od rodičov, detí, priateľov, tak ide vždy o lásku, ktorá má svoj pôvod v Božej láske. Tak sa o tom hovorí v Prvom liste Jánovom: „My milujeme, lebo On ako prvý miloval nás.“ Ak sa cez Vianoce tešíme z prejavov lásky blízkych ľudí, ak cez Vianoce pociťujeme niečo zo sviatočnej, pokojnej nálady, tak pritom ide o ovocie životného diela, ktoré vykonal Boží Syn Ježiš Kristus.
Náš text výslovne konštatuje, čo nie je cieľom a čo je cieľom príchodu Ježiša Krista na svet. Neprišiel s deštruktívnym plánom, aby odsúdil svet, aby odsúdil ľudí, ale s nanajvýš pozitívnym plánom, aby zachránil ľudí. Veľmi názorne sa to prejavovalo pri jeho stretaniach s hriešnymi ľuďmi – neodsúdil ich, neodpísal ich, ale otváral pred nimi celkom novú cestu. Hriešni vyberači daní, ako Matúš, Zacheus, žena hriešnica, lotor na kríži – keby tí tu teraz mohli stáť, vysvetlili by nám na svojich životných príbehoch, čo znamená veta z nášho textu: Neposlal Boh Syna na svet, aby odsúdil svet, ale aby ho zachránil, spasil. Všetci tí, ktorých Syn Boží zastavil na ceste postupujúceho hriechu a otvoril pred nimi celkom nový životný smer, nás pozývajú, aby sme si aj my dali darovať tú celkom novú možnosť života.
Syn Boží nám svojím učením, zvesťou, životným príkladom ponúka svetlo, v ktorom môžeme spoznať svoju skutočnú situáciu, svetlo, v ktorom sa môžeme oslobodiť od svojich sebaklamov, a jasne si uvedomiť, v čom potrebujeme konkrétnu pomoc. Takáto ponúknutá a prijatá životná zmena – to patrí nepochybne medzi najkrajšie vianočné zážitky.
Práve tomu svetlu, v ktorom môže človek pravdivo poznať seba, sa v našom texte venuje značná pozornosť. Človek, ktorý tuší, že svetlo by v jeho živote odhalilo mnoho zlých vecí, radšej uteká pred svetlom. Ale to je zúfalé a bezvýchodiskové riešenie. To poznanie totiž skôr alebo neskôr príde, a ak ho človek neprijme dobrovoľne, bude mu nanútené.
Je pravda, že svetlo jasného sebapoznania spôsobuje bolesť. Toto štádium sa však nedá obísť. Peter musel prejsť cez štádium bolestného sebapoznania, keď sa ho Vzkriesený tri razy spýtal, či Ho miluje. Ale do tohto sebapoznania môžeme vstúpiť s dôverou, lebo to svetlo prináša Ten, ktorý prišiel, aby nás zachránil.
Tento biblický odsek prináša zvesť o veľkolepom Božom čine. Boh poslal na svet svojho Syna, ktorý dnes pôsobí rovnako účinne ako v dobe svojho pozemského života. Vianoce pochopí a skutočne prežije len ten, kto ho prijme s vierou. Viera je v tomto texte veľmi dôležité slovo. Veriť znamená celkom osobne pochopiť a prežiť vianočnú udalosť, a to v tomto zmysle: Boží Syn Ježiš Kristus prišiel na svet aj kvôli mne. Som za to nesmierne vďačný. Začínam postupne chápať, čo všetko nové On môže vniesť do môjho života. Prijímam to, osvojujem si to.
Bez tohto radostného a vďačného prijatia by veľká Božia ponuka ostala neúčinná. Ale prijatie tejto ponuky, prijatie toho, čo nám Ježiš Kristus dáva – to vedie k celkom novému životu, plnému radosti a pokoja. Každý, kto prijme Božiu lásku, má sa stať novým, odvodeným, ale veľmi účinným zdrojom Božej lásky pre svoje okolie. Prečítané evanjelium nám umožňuje plnohodnotným spôsobom zasvätiť Vianoce.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
