V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Kázne

Predposledná nedeľa cirkevného roku, Galaťanom 5, 22 – 23, UPC

Ovocie Ducha je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť. (Galaťanom 5, 22 – 23)

Jeden Číňan prišiel do Anglicka a po prvý raz v živote videl futbalový zápas. Svojmu priateľovi napísal: Angličania majú smiešnu hru. Z bravčovej kože si ušijú vak, naplnia ho vzduchom, takže vznikne z toho guľa, veľká ako ľudská hlava. Potom tú guľu poháňajú po zemi nohami. Každý sa veľmi usiluje, aby mohol do nej kopnúť. Niektorí bežia za ňou rýchlo, iní pomaly. Tí, ktorí nemôžu kopnúť do tej gule, kopú druhým hráčom do nôh. Kto je takto kopnutý, ten sa snaží zvaliť na zem, toho, kto ho kopol. Cez celú hru pobehuje po hracej ploche jeden človek v osobitnom oblečení a na píšťalke píska krátke melódie.
Priaznivci futbalu by sa pri takomto opise ich obľúbenej hry asi chytali od hrôzy za hlavu. Lebo ten človek videl na futbalovej hre zopár vonkajších vecí, ale vôbec nepochopil jej zmysel a podstatu. Vysmieval sa z toho, čo nerozumel, čo nepochopil.
To sa neraz deje aj pri vážnejších veciach ako je futbal či iná hra. Neraz sa takto pristupuje aj ku kresťanstvu. Ľudia, ktorí sú voči viere v Pána Boha naladení kriticky alebo nepriateľsky, si neraz všímajú len niekoľko vonkajších vecí, ktoré ich veľmi neoslovia. Alebo celé ich poznanie o náboženstve pochádza z detstva, keď sa do ich zorného poľa dostalo niekoľko, pravdepodobne deformovaných, informácii o náboženstve. Alebo svoje informácie čerpajú z nie celkom serióznej literatúry. Alebo z celého fenoménu náboženstva si vyberú niekoľko negatívnych vecí, a to im stačí na to, aby vyhlásili, že s takým náboženstvom nechcú mať nič spoločné.
Takáto kritika a výsmech sa dajú ľahko vysvetliť. Kto nikdy nepocítil, koľko pokoja plynie z bytostného presvedčenia: Za všetkých okolností som v Božích rukách a z Jeho rúk ma nikto nemôže vytrhnúť; kto nikdy neprežil radosť z odpustenia a z možnosti začať život celkom novým spôsobom; kto nikdy neskúsil požehnanie spoločenstva úprimne veriacich ľudí; kto nemá nijakú osobnú skúsenosť s tým, koľko svetla a vnútornej sily a kresťanského optimizmu sprostredkuje pravidelná modlitba; kto nikdy nečítal Bibliu ako Boží list adresovaný jemu samému; kto na sebe neskúsil, že Boží Duch mu dáva silu prekonať vlastné sebectvo a objaviť a uplatňovať lásku ako etický princíp; kto nie je preniknutý vierou vo večný život, vierou, ktorá i pri stretnutí so smrťou chráni človeka pred upadnutím do paniky; komu chýbajú mnohé ďalšie znaky plného kresťanského života – ten pri izolovanom pohľade na vonkajšie prejavy a symboly kresťanstva veľmi ľahko skĺzne do výsmechu, podobne ako ten Číňan pri pohľade na futbalový zápas, teda do výsmechu z niečoho, čo v skutočnosti nepozná. V 10. verši Júdovho listu sa takýto postoj výslovne spomína: „Títo sa rúhajú tomu, čo nepoznajú.“
Ľudia, ktorí nemajú poznanie alebo majú deformované poznanie kresťanstva, si – možno celkom podvedome – vyrobia karikatúru kresťanstva, a túto karikatúru kritizujú ako kresťanstvo. Lenže to nie je kritika toho, čo je v kresťanstve podstatné, ale kritika karikatúry kresťanstva, ktorá sa skutočnej viery v Pána Boha nijako nedotýka. Ide teda o veľké nedorozumenie. Dá sa v tejto veci dačo robiť? O tom by sme chceli uvažovať v dnešnej kázni.
Pri hľadaní riešenia tohto problému sa treba obrátiť na dve adresy. Na jednej strane na tých, ktorí majú skreslené, deformované, nesprávne predstavy o kresťanstve, a kritizujú nie kresťanstvo, ale tieto prevrátené predstavy, na druhej strane na nás samých, ktorí sa pokladáme za kresťanov. Lebo vo veci, o ktorej hovoríme, sú chyby, a to veľmi závažné, na oboch stranách.
S ľuďmi, ktorí kritizujú a odsudzujú kresťanstvo, sa dostávame do rozhovorov, niekedy pokojných, niekedy vášnivejších. V rozhovore by sme sa mali usilovať zistiť, aký obraz o kresťanstve má ten kritizujúci človek, alebo by sme ho mali rovno poprosiť, aby nám načrtol, ako on vidí kresťanstvo, ako chápe vieru v Pána Boha, ktorú kritizuje. Keď zbadáme, že tento obraz nezodpovedá tomu, čo skutočné kresťanstvo je, mali by sme ho na to upozorniť, mali by sme mu odporúčať, aby si našiel skutočne reprezentatívnu literatúru o kresťanstve a preštudoval si ju, aby sa tak dopracoval k poznaniu skutočnej podstaty kresťanstva. Treba mu pomôcť pri hľadaní literatúry, a ak položí otázky, treba sa usilovať dať alebo hľadať na ne odpovede. Svoju kresťanskú vieru a témy, ktoré s ňou súvisia, by sme mali poznať tak dobre, aby sme takýmto ľuďom vedeli dať presnú, jasnú, správnu odpoveď a informáciu. Na povinnosť, aby sme boli pripravení odpovedať na otázky iných, upozorňujú slová z 1. listu Petrovho (3, 15): „Každému, kto by vás bral na zodpovednosť pre vašu nádej, buďte stále pripravení vydať počet.
Keď kritizujúci človek upozorní na jestvujúce nepopierateľné chyby a nedostatky v praktickom živote kresťanov, budeme mu v tom zrejme musieť dať za pravdu, pretože my kresťania v praktickom živote neraz veľmi úboho reprezentujeme Toho, v ktorého veríme. Ale okrem toho by sme takému človeku mali odporúčať, aby sa – hoci len z literatúry – zoznámil so skutočne kresťanskými osobnosťami z minulosti a prítomnosti, pretože, vďaka Pánu Bohu, existovali a existujú aj takí ľudia, zo života ktorých sa dá vyčítať, čo kresťanstvo je, ako kresťanská viera formuje človeka, akú osobnosť z neho buduje. Až po získaní takýchto pravdivých informácií sa môže začať hodnotenie. Bez pravdivých a bohatých informácií sú reči o kresťanstve prázdnym hovorením.
Veľmi vážne slová musíme povedať na svoju vlastnú adresu, do svojich vlastných radov. Mnohí ľudia nemajú času alebo nemajú záujem oboznamovať sa s kresťanstvom z Biblie, z kníh a časopisov. Zdrojom ich poznania sú kresťania, s ktorými sa každý deň stretávajú, postoje kresťanov, o ktorých sa dozvedia v médiách. Tu si musíme položiť veľmi vážnu otázku: Aký obraz kresťanstva poskytujem ja svojmu okoliu mojím každodenným životom v rodine, v škole, na pracovisku, v ostatných situáciách? Či nie sme my sami, čo sa pokladáme za kresťanov, príčinou toho, že vzniká toľko deformovaných, a to veľmi často negatívnych hodnotení kresťanstva? A že sa to pre nejedného človeka stáva prekážkou na jeho ceste k Ježišovi Kristovi? Cítime, aká veľká je v tejto veci naša zodpovednosť? Čo ak nám Sudca pri poslednom hodnotení povie: Ty si sa svojím nekresťanským životom stal prekážkou pre toho a toho človeka a tak si mu zabránil dostať sa k zdroju pravdy, pomoci, záchrany.? Keď si uvedomíme celú závažnosť problému, o ktorom hovoríme, mali by sme pochopiť, že v živote každého, kto sa pokladá za kresťana a kto sa predstavuje svetu ako kresťan, by mala nastať radikálne premena, radikálna obnova celého života.
Ide o takú závažnú vec, že sami zo svojich síl na jej uskutočnenie nestačíme. Ak obnova nášho života má byť skutočná a má byť trvalá, musíme mať pomoc zhora, pomoc, ktorá pochádza spoza hraníc našich obmedzených síl a možností. Pán Boh, ktorý nás pozná, nechce nás nechať v našej obmedzenosti a slabosti, ale posiela aj nám svoju pomoc z výsosti. Duch Svätý chce z nás stvoriť nových ľudí, ktorí by už neboli pohoršlivou karikatúrou kresťanov, ale ktorí by boli skutočnými kresťanskými osobnosťami. Duch Svätý ponúka svetlo a silu každému veriacemu, aby sa stal v plnom zmysle kresťanskou osobnosťou, nech sa nachádza v akomkoľvek postavení.
Dalo by sa uviesť mnoho biblických odsekov, ktoré hovoria o nevyhnutnej potrebe realizovania kresťanského životného programu a jeho jednotlivých konkrétnych stránok. Takéto odseky čakajú na naše objavenie, preštudovanie, premyslenie a uvádzanie do života.
Spomedzi mnohých sme vybrali z Listu Galaťanom odsek, ktorý hovorí o ovocí Ducha: „Ovocie Ducha je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť.“ Dielom Svätého Ducha je plná, zrelá kresťanská osobnosť, charakterizovaná láskou, radosťou, pokojom, zhovievavosťou, nežnosťou, dobrotivosťou, vernosťou, krotkosťou, zdržanlivosťou. O každom z týchto slov by bolo treba povedať osobitnú kázeň. O každom z týchto slov môže a má každý z nás aj samostatne rozmýšľať a v Biblii hľadať odpoveď na otázku, čo je ich skutočnou náplňou. Každé z týchto slov má sa stať obsahom kritickej otázky o nás samých: Ako je to v mojom živote s tou láskou, radosťou, pokojom a ostatnými znakmi kresťanského života? Každé z týchto slov sa má stať programom nášho osobného duchovné rastu.
Každé z týchto slov sa má stať predmetom modlitby. Napríklad: Všemohúci Bože, veľmi túžim po tom, aby som vo všetkých svojich životných prejavoch bol určovaný, usmerňovaný, ovládaný čistou, tvorivou, pomáhajúcou, aktívnou láskou. Ale ty poznáš moje srdce a vieš, ako silno sa proti tomu stavia moje sebectvo. V jednej chvíli s radosťou prijímam program lásky. Ale v inej chvíli nadobúda vo mne prevahu môj egoizmus. Neviem si sám rady. Prosím o pomoc Ducha Svätého, aby On v mojom vedomí a podvedomí vykonal radikálnu zmenu tejto bezútešnej situácie. Prosím o pomoc Ducha Svätého, aby som sa v tomto vnútornom zápase predčasne nevzdal, ale aby som vytrval až do konca. – Podobným spôsobom by sme sa mali modliť aj o ostatné veci, ktoré sú uvedené v tomto dôležitom zozname ovocia Ducha.
Všimnime si, čo je osobitným, špecifickým znakom takýchto modlitieb. V nich ide o to, aby v nás samých, v našom najhlbšom vnútri, nastala zásadná zmena, aby sme sa my sami stali inými ľuďmi, novými ľuďmi. V tom zmysle, ako to hovorí krásna veta z iného apoštolského listu: „Ak je niekto v Kristovi, je nové stvorenie. Staré veci sa pominuli a hľa, nastali nové.“ Alebo iná veta z Listu Galatským: „Ani na obriezke ani na neobriezke nezáleží, ale na novom stvorení.“ Teológ Paul Tillich hovorí v tejto súvislosti o Novom Bytí (the New Being, das Neue Sein).
Je nám nielen dovolené, ale priamo prikázané, aby sme v modlitbách a prosbách o takúto vnútornú premenu boli neodbytní, dotieraví, neústupní. To sú modlitby, ktoré sú Pánu Bohu príjemné. Vidno to z toho, že Pán Ježiš povedal: „Proste a dostanete; hľadajte a nájdete; klopte a bude vám otvorené. Lebo každý, kto prosí, dostane; a kto hľadá, nájde; a kto klope, tomu bude otvorené.“ Preto povedal: „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá Otec nebeský Ducha Svätého tým, ktorí Ho prosia.“ Preto povedal podobenstvo o človeku, ktorý ide o polnoci zobudiť svojho priateľa a búcha mu na dvere dovtedy, kým mu ten nedá chleba, ktorý potrebuje.
Pri takýchto vytrvalých modlitbách cítime naliehavú túžbu človeka, ktorý si uvedomuje všetky nenormálnosti svojho života a veľmi sa chce stať normálnym človekom, normálnym podľa Božieho srdca, a preto tak neodbytne prosí o pomoc Ducha Svätého.
Keby nastala takáto zmena existencie u kresťanov v masovom meradle, veľmi by sa zmenilo hodnotenie kresťanstva zo strany nekresťanov. Možno by to nejedného človeka priviedlo od primitívnej kritiky typu toho nepoučeného futbalového diváka k objaveniu dôležitých, aj dnes aktuálnych hodnôt viery v Pána Boha. My nemôžeme ovplyvniť takúto zmenu v masových rozmeroch. Ale jedno môže urobiť každý z nás: Začať u seba s týmito zmenami a s naliehavými prosbami o pomoc Ducha Svätého. Ak vytrváme, určite budeme vypočutí.

Amen

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.