Izaiáš 5, 1 – 7
Zaspievam pieseň o svojom milom, pieseň môjho milého o jeho vinici. Vinicu mal môj milý na žírnom kopci. Prekopal ju, zbavil kamenia; vysadil ju ušľachtilou révou; vystaval vežu uprostred nej, aj lis vytesal v nej; potom čakal, že donesie hrozno, ale doniesla trpké hrozno. A teraz, obyvatelia Jeruzalema a mužovia judskí, rozsúďte, prosím, medzi mnou a medzi mojou vinicou! Čo ešte bolo treba spraviť na mojej vinici, čo by som nebol na nej urobil? Prečo doniesla trpčiaky, keď som čakal, že donesie hrozno? Teraz však chcem vám oznámiť, čo urobím svojej vinici: Odstránim jej ohradu a spasú ju; zborím jej múr a pošliapu ju. Pripravím jej rýchly koniec: nebude zrezaná ani okopaná, prerastie bodľačím a tŕním. Oblakom však prikážem, aby ju neskrápali dažďom. Lebo vinicou Hospodina mocností je dom Izraela a mužovia judskí sú jeho pôvabnou výsadbou. On čakal na právo, a tu, hľa, prelievanie krvi, na spravodlivosť, a tu, hľa, volanie o pomoc. (Izaiáš 5, 1 – 7)
Toto krásne podobenstvo o vinici je naliehavým volaním k pokániu. Volanie k pokániu je volanie k tomu, čím by človek mohol byť a čím zo svojej vlastnej viny nie je. Prorok vyjadruje obe myšlienky: aj to, že človeku boli dané všetky predpoklady na to, aby sa stal dobrým človekom podľa Božej vôle, aj to, že napriek týmto predpokladom sa človek takým nestal a takým nie je. Prorok vyjadruje obe myšlienky obraznou rečou, ale stačí trocha premýšľania, aby sme pochopili, čo chce povedať.
Hospodár založil svoju vinicu a urobil na nej všetko, aby mohla prinášať mnoho dobrého ovocia. Hospodin pripravil pôdu pre svoj národ a urobil preň všetko, aby sa stal dobrým, spravodlivým národom a aby vykonával Hospodinovo poslanie. Pre každého z nás pripravil Hospodin predpoklady, aby sme sa mohli stať ľuďmi podľa jeho vôle.
Hospodár vysadil vinicu ušľachtilou révou, z ktorej malo vyrásť dobré ovocie. Hospodin daroval svojmu národu sväté slovo, slovo obsahujúce životnú múdrosť, slovo, ktoré im ukazovalo cieľ a cestu. Aj každý z nás má prístup k tomuto slovu, každý z nás sa môže stať múdrym v Hospodinovom zmysle. To isté mal na mysli Pán Ježiš, keď v podobenstve o rozsievačovi povedal, že semeno, ktoré rozsievač vkladá do pôdy, je Božie slovo. Toto slovo obsahuje pre každého dostatok múdrosti, aby sme sa mohli stať ľuďmi podľa Božej vôle.
Hospodár vybudoval ohradu okolo vinice, aby sa do nej nedostala škodlivá zver a zlomyseľní ľudia. Hospodin daroval svojmu národu a prostredníctvom neho aj nám svoj svätý zákon, z ktorého sa môžeme naučiť rozlišovať medzi dobrým a zlým, medzi užitočným a škodlivým, medzi dovoleným a nedovoleným.
Hospodár vystavil strážnu vežu uprostred vinice, z ktorej sa okamžite dalo spozorovať každé nebezpečenstvo, hroziace vinici. Hospodin nám dal takúto strážnu vežu do srdca, dal nám svedomie, ktoré nás ihneď upozorňuje, keď niečo nie je v poriadku, keď je ohrozená úroveň nášho duchovného a mravného života.
Hospodár postavil vo vinici aj lis, v ktorom sa hrozno lisuje na víno, teda na niečo, čo sa už potom dá priamo použiť. Aj nám Hospodin jasne ukázal, že dobré ovocie nášho života nesmie spočívať iba v pekných slovách, ale má sa prejavovať ako konkrétne činy lásky. Nestačí iba hovoriť „Pane, Pane!“, ale treba konať to, čo od nás požaduje Pán Boh.
Hospodár urobil pre vinicu všetko, aby mohla prinášať bohatú a dobrú úrodu, takže sa právom môže pýtať: „Čo ešte bolo treba spraviť na mojej vinici, čo by som nebol na nej urobil?“ Hospodin urobil všetko potrebné, aby sme my, jeho ľudia, jeho deti, mohli byť dobrými ľuďmi, aby sme mohli prinášať mnoho dobrého ovocia.
Namiesto sladkého ovocia dočkal sa hospodár od svojej vinice trpkého, kyslého hrozna. Namiesto pekného života dočkal sa Hospodin od svojich ľudí vzbury a hriechu. Proroci veľmi konkrétne vyratúvali, ktorých ťažkých hriechov sa izraelský národ dopúšťal. Keď my pri myšlienke na posledný súd a pri iných príležitostiach uvažujeme o hriechu, musia byť naše úvahy konkrétne. Ktoré hriechy by na dnešných ľuďoch, na dnešných kresťanoch, na každom jednom z nás videlo prenikavé oko prorokovo?
Najprv ten hriech, ktorý proroci považovali za najťažší, hriech proti prvému prikázaniu. Izraelci často prikláňali svoje srdcia k pohanským modlám, zabúdajúc na Hospodina. To isté robí dnešný človek, i keď modlou mu nie je primitívna pohanská soška, ale rozličné hmotné hodnoty a povrchné rozkoše časného života. Z rozličných vecí, ktoré sú potrebné pre život, alebo ktoré sú aj nadbytočné, urobil si dnešný človek svojho boha. Všetci máme podiel na tejto modloslužbe. Dnes by sme mali z tohto hľadiska preskúmať svoj život a objaviť svoju modloslužbu. Vymazať Pána Boha zo svojho vedomia, zo svojich myšlienok a namiesto neho si nájsť úbohé náhrady – to je to trpké a kyslé hrozno, ktoré aj dnešný človek prináša v bohatej miere Pánu Bohu.
Vyvyšovať sa nad stupeň, ktorý človeku určil Pán Boh – to je hriech, ktorý je často spojený s tým predchádzajúcim. Vyvyšujú sa jednotlivci, vyvyšujú sa malé i veľké skupiny ľudí, vyvyšujú sa tým, čo všetko človek dokázal alebo ešte dokáže, zabúdajúc na to, že všetko, čo človek robí, robí z materiálu darovaného Bohom, a rozumom, ktorý človeku tiež daroval Pán Boh. Toto nechutné, hriešne a zároveň smiešne sebavyvyšovanie, to je to trpké, kyslé hrozno, ktoré človek prináša namiesto sladkého ovocia.
Namiesto čistých činov a postojov lásky zháňa sa človek sebecky po plytkých rozkošiach. V nich chce nájsť plnosť života, lebo si tvrdošijne zatvára oči pred vyššími hodnotami. Sebecký človek sústredený na seba, stáva sa pre druhých nie požehnaním, ako by mal byť, ale stáva sa zdrojom utrpenia. Aj to je to trpké, kyslé hrozno.
Prorok hovorí o Božom hneve, o Božom treste. Pánu Bohu nie je ľahostajné, že my ľudia sme v duchovnom ohľade – a ten je rozhodujúci – na takej úbohej úrovni. Jeden spôsob jeho reagovania na túto situáciu je jeho trest. On prichádza s trestom. Svojím trestom nielen hrozí, ale ho aj uskutočňuje. Pritom sa nemusí ani veľmi namáhať vymýšľaním trestu: stačí, keď človeka nechá bežať cestou, ktorú si človek sám vybral. To je ten najhroznejší trest, lebo ak sa človek na tej
to ceste nedá zastaviť, vedie ho to do záhuby. V texte sa o Hospodinovom treste hovorí toto: „Teraz však chcem vám oznámiť, čo urobím svojej vinici: Odstránim jej ohradu a spasú ju; zborím jej múr a pošliapu ju. Pripravím jej rýchly koniec: nebude zrezaná ani okopaná, prerastie bodľačím a tŕním. Oblakom však prikážem, aby ju neskrápali dažďom.“
Keď je zborená ohrada, dostanú sa do vinice škodlivé zvieratá a zlí ľudia. Bez ohrady je vinica vydaná napospas každému zlu, ktoré sa k nej priblíži. Ohradou pre človeka je zákon Hospodinov. Keď je tento zákon zo srdca človeka odstránený, človek je vydaný napospas všetkým zlým zvodom, ktoré sa k nemu priblížia. Koľko ľudí chodí dnes po svete, ktorí vyzerajú ako tá vinica bez ohrady, a preto sa stávajú korisťou toľkých zlých vecí! Človek sa môže pýšiť, že odstránením tejto ohrady vybudoval svoju slobodu, ale v skutočnosti je to trest Hospodinov za to, že človek sa vo svojej pýche rozhodol proti nemu.
Keď vo vinici niet strážnej veže, niet v nej miesta, z ktorého by sa dalo hneď spozorovať každé ohrozenie. Keď človek otupí a zahluší svedomie, ktorým ho Pán Boh vystrojil, kto ho upozorní na nebezpečenstvo, ktoré hrozí jeho bytosti? Nechránený, neupozorňovaný, poddáva sa človek bezbranne, bez odporu, každému zlému vplyvu. Aj tu spočíva Hospodinov trest v tom, že ponechá človek na jeho úteku.
„Nebude zrezaná ani okopaná.“ Na človeku je mnoho zlých, divých výhonkov, ktoré treba zrezávať. Pán Boh má na to rozličné metódy: napomínaním, upozorňovaním alebo rozličným navštívením chce človeka zbaviť skutkov, myšlienok, ktoré ohrozujú jeho čisté ľudské bytie. Ale ak človek túto Božiu činnosť neprijíma, potresce ho Pán Boh tým, že dovolí, aby na ňom rástlo mnoho divých, zlých výhonkov. Je veľmi smutný pohľad na človeka, ktorý vyzerá ako neošetrený, nepestovaný strom – a takých ľudí je na svete mnoho.
Tieto Izaiášove slová sú pre nás volaním k pokániu. Hriešnemu človeku vykresľuje Izaiáš jeho stav, aby ním otriasol a aby z tohto otrasu vzniklo nové rozhodnutie smerujúce k pokániu, smerujúce k radikálnej zmene života. Blahoslavení, ktorí sa dajú osloviť takýmto volaním k pokániu.
Pre tých, ktorí sa nedajú týmto volaním osloviť, ktorí pokračujú a zotrvávajú v úteku od Pána Boha, ktorí zotrvávajú v sebavyvyšovaní, v sebeckom a pôžitkárskom prežívaní života, pre tých sú tieto Izaiášove slová oznámením súdu. Je to súd, pred ktorým sa nedá uniknúť. Pred zodpovednosťou nemôže nikto uniknúť, a to ani vtedy, keď si bude navrávať, že za svoj život nie je nikomu zodpovedný, ani vtedy, keď hlas svojho svedomia bude utápať v alkohole alebo iných omamných prostriedkoch. Boží súd spočíva jednak v tom, že človek, ktorý neprijíma výzvu k pokániu ruinuje svoj vlastný život a, žiaľ, spôsobuje utrpenie svojim blízkym ľuďom. Súd Boží spočíva v tom, že všetci budeme stáť pred Božou súdnou stolicou a budeme sa musieť zodpovedať za to, akým obsahom sme naplnili darovaný nám život a ako sme využili darované nám hodnoty, predpoklady a príležitosti. Slová o zodpovednosti a súde nám chcú dopomôcť k tomu, aby sme vážne, so všetkými dôsledkami, prijali Božiu ponuku nového začiatku vo svojom živote.
Volanie proroka Izaiáša k pokániu napriek tisícročiam, ktoré nás delia od neho, je pre nás dnes aktuálnou Božou výzvou. My sami sa musíme rozhodnúť, či nám táto výzva poslúži na odsúdenie, alebo na započatie nového života.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
