V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Kázne

Posledná nedeľa cirkevného roku, Lukáš 12, 40 – 48

Aj vy buďte pripravení; lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte. I povedal Mu Peter: Pane, či nám hovoríš toto podobenstvo, a či všetkým? A Pán odpovedal: Kto je teda verný a rozumný šafár, ktorého Pán ustanoví nad svojou čeľaďou, aby jej načas dával určenú stravu? Blahoslavený sluha, ktorého pán, keď príde, nájde tak robiť. Pravdu vám hovorím, že ho ustanoví nad celým svojím majetkom. Keby si však ten sluha myslel: Môj pán ešte nepríde, a začal by sluhov a slúžky biť a hodovať, piť, opíjať sa; príde pán toho sluhu v deň, keď sa nenazdá, a v hodinu, ktorú nepozná, rozpoltí ho a s nevernými určí mu podiel. Ale sluha, ktorý poznal vôľu svojho pána, a nebol pripravený a nekonal po jeho vôli, bude veľmi bitý; ten však, čo nepoznal a spáchal, čo je trestuhodné, bude menej bitý. Lebo od každého, komu bolo mnoho dané, bude sa mnoho pohľadávať; a komu mnoho zverili, od toho budú viac žiadať. (Lukáš 12, 40 – 48)

Keď človek čaká nejakú veľkú, významnú udalosť, je tým preniknuté celé jeho vnútro. V myšlienkach sa ustavične vracia k očakávanej udalosti. Rozpráva o svojom očakávaní druhým ľuďom, a to s výrazom vystupňovanej radosti, takže tí druhí takého človeka niekedy ani dosť dobre nechápu. Očakávanie ovplyvní nielen jeho myšlienky, ale aj jeho konanie a celé správanie. Všetko, čo očakávajúci človek robí, je v nejakom zmysle orientované na blížiacu sa udalosť. Takúto situáciu pozná hádam každý zo svojho vlastného života.
Nielen v krátkych časových úsekoch by sme mali byť ovplyvnení očakávanou budúcnosťou, ale celý náš život by mal stáť pod znamením očakávanej budúcnosti. Udalosťou, ktorú tak sústredene očakávame, mal by byť nie nejaký krátkodobý vzrušujúci zážitok, ale udalosť prvoradého významu: stretnutie s Pánom Ježišom Kristom.
Sluha, o ktorom sa hovorí v prečítanom podobenstve, mal čakať svojho pána, ktorého poznal, ktorý však od neho na dlhý čas odišiel. Aj my čakáme Toho, ktorého poznáme – i keď sme sa s ním telesne nestretli. Poznáme ho z evanjelií, a každý z nás nosí v sebe určitý jeho obraz. I keď je naše poznanie čiastočné, predsa vieme o Ňom mnoho dôležitého. Pretože tento Pán prevyšuje všetko, čo nám môžu poskytnúť časné dni, preto to očakávané stretnutie s ním nie je jedna z mnohých bežných udalostí, ale jedinečná udalosť nášho života.
Očakávanie tohto stretnutia nie je náhodný výmysel. Do tejto situácie nás postavil Pán Ježiš Kristus. Od neho pochádza prečítané podobenstvo o sluhovi, ktorý má očakávať návrat svojho pána. Od neho pochádza aj podobenstvo o desiatich pannách, ktoré očakávajú príchod ženícha.
Keby naše bytosti boli naplnené a ovládané týmto očakávaním, prejavilo by sa to pri formovaní celého nášho života. Očakávané stretnutie s Pánom Ježišom by bolo vtedy mocným zdrojom svetla, ktorý by vysielal svoje lúče do všetkých zložiek nášho života. Vtedy by sme si osvojili aj nový spôsob myslenia: myslenie od cieľa. Myslenie od cieľa znamená, že sa v duchu máme často prenášať k tej cieľovej udalosti, a z tohto stanoviska hodnotiť prítomné veci a udalosti, a z toho istého stanoviska, od cieľa, rozmýšľať, ako majú vyzerať naše terajšie dni. Kladieme si otázku, aké poznanie, ktoré sa týka nás samých, získavame, keď sa v duchu prenesieme do cieľovej udalosti nášho života, k stretnutiu s Pánom Ježišom Kristom. Odpovede na túto otázku hľadáme v prečítanom texte.
Prvá jasne vyslovená vec, ktorá nám pri čítaní podobenstva napadne, je, že keď čakáme návrat svojho Pána, máme ho čakať ako jeho služobníci. V podobenstve sa hovorí o tom, že svojmu služobníkovi, správcovi zveril pán starosť o dom a o ostatné služobníctvo, potom odišiel a povedal, že sa vráti. Pán Ježiš povedal aj iné podobenstvo, z ktorého vyplývajú tie isté myšlienky. V tom podobenstve sa hovorí, že pán dal služobníkom peniaze, talenty, hrivny, kázal, aby s nimi pracovali, obchodovali, odišiel a povedal, že sa vráti. Tak aj my očakávame návrat svojho Pána nie azda ako jeho rovnocenní partneri, ale ako služobníci.
Otrok, sluha, šafár, správca – to nie sú prázdne tituly, ale slová, ktoré vyjadrujú určité chápanie života, určitú životnú náplň. Pán, ktorý odišiel, dal svojim sluhom program činnosti. V podobenstvách sme videli, že to bola starosť o ľudí v domácnosti, alebo v tom inom podobenstve hospodárne nakladanie so zverenými peniazmi. To je obrazné vyjadrenie nášho vlastného životného programu v dobe, keď očakávame stretnutie s Pánom Ježišom. V súlade s dnešným textom by sme mohli svoj životný program vyjadriť takto: Tak ako správcovi bola uložená starosť o čeľaď, tak nám je uložená zodpovednosť za druhých, zverených nám ľudí.
Rodičom je uložená zodpovednosť za deti, za ich vedenie, výchovu. Deťom je uložená zodpovednosť za rodičov, vďačnosť, starostlivosť, opatera v chorobe a starobe. Manželovi je uložená zodpovednosť za manželku, manželke je uložená zodpovednosť za manžela. Kňazovi je uložená zodpovednosť za cirkevný zbor, cirkevnému zboru je uložená zodpovednosť za kňaza. Komu sa dostane do zorného poľa človek trpiaci, človek pod bremenom kríža alebo rozličných problémov, ten sa stáva zodpovedným za to, aby takému človeku nejako pomohol. Tak sa kňaz a levíta a Samaritán v podobenstve stali zodpovednými za ozbíjaného, ktorého našli pri ceste. Toto je len niekoľko príkladov zodpovednosti, ktorú máme voči svojim blížnym. Vzťahov zodpovednosti je omnoho viac. Treba ich objavovať, a pri každom z nich si uvedomiť, že každá taká konkrétna zodpovednosť tvorí časť programu, ktorý nám, svojim sluhom, uložil Pán pre dobu, v ktorej čakáme na stretnutie s ním.
Čím lepšie poznáme Pánovu vôľu, tým väčšia je naša zodpovednosť. Tak sa hovorí v texte: „Sluha, ktorý poznal vôľu svojho pána a nebol pripravený a nekonal po jeho vôli, bude veľmi bitý. Ten však, čo nepoznal a spáchal, čo je trestuhodné, bude menej bitý.“ Ktorý z týchto dvoch sluhov sme my? Sme tí, čo poznajú alebo tí čo nepoznajú Pánovu vôľu? Určite sme tí, čo ju poznajú. V spoločnosti, kde sa každú nedeľu a aj inokedy v mnohých chrámoch na službách Božích, na biblických hodinách káže Božie slovo, v spoločnosti, kde je každému bez ťažkostí dostupná Biblia a v nej odkaz odchádzajúceho Pána jeho sluhom, v spoločnosti, kde sa aj v médiách môžeme pravidelne stretnúť s Božím slovom – v takej spoločnosti sa nikto nemôže vyhovárať, že nemohol poznať Pánovu vôľu. K tomuto jednoznačnému svedectvu o Božej vôli pristupuje hlas svedomia v našom vnútri. A okrem toho každý pekný čin ľudskosti, nech by ho vykonal ktokoľvek, veriaci či neveriaci človek, stáva sa pre nás záväzným modelom. Sme sluhami, ktorí vedia alebo môžu vedieť dosť a dosť o tom, čo je vôľa ich Pána. Na dobu očakávania sme teda vystrojení dostatočným množstvom potrebných informácií, aby sme vedeli, ako sa máme správať a čo máme robiť. Dôležité je, aby sa tieto informácie stali naším najosobnejším životným pravidlom, podľa ktorého sa budeme riadiť a formovať svoj život.
Na dobu očakávania sme vystrojení nielen potrebnými informáciami o tom, čo máme robiť, ale aj potrebnými hodnotami, pomocou ktorých máme vôľu Pánovu uskutočňovať. Správca v podobenstve mal k dispozícii všetky potrebné zásoby. V podobenstve o talentoch mali sluhovia k dispozícii veľké peňažné hodnoty. Apoštol Pavel, hovoriac už bez obrazu, zdôrazňuje, že každému bol udelený nejaký dar Ducha. Uvádza celé zoznamy toho, čím boli jednotliví členovia cirkevných zborov obdarovaní. Ani nás, ktorí sme sa tu zhromaždili, nenechal náš Pán s prázdnymi rukami. Máme schopnosť pochopiť druhého a vžiť sa do jeho položenia, keď je ten druhý v rozličných situáciách núdze. Bola nám darovaná tvorivá fantázia, aby sme rozmýšľali, ako by sme mu mohli pomôcť. Každý má k dispozícii nejaké hmotné hodnoty, ktoré môže použiť pri tejto činnosti. Pán Boh nám dal dar reči, aby sme mohli vhodne volenými slovami vniesť trocha svetla a pokoja do problémov svojho blížneho. Dal nám možno jasný pohľad, jasné chápanie vecí, udalostí, aby sme zbadali, keď sa blížny rúti do nešťastia a včas ho mohli varovať. Dal nám mnoho iných darov, ktoré nám treba objavovať. Za každý jeden z týchto darov nesieme veľkú zodpovednosť, ako o tom hovorí Pán Ježiš v našom texte: „Od každého, komu bolo mnoho dané, bude sa mnoho pohľadávať, a komu mnoho zverili, od toho budú viac žiadať.“
Doba čakania sa skončí, príde stretnutie s Pánom a príde skladanie účtov. Zodpovednosť nie je prázdne slovo. Že ide o veľmi vážnu vec, vidno na príklade zlého sluhu. „Keby si však ten sluha myslel: Môj pán ešte nepríde, a začal by sluhov a slúžky biť a začal by hodovať, piť, opíjať sa: príde pán toho sluhu v deň, v ktorý sa nenazdá, a v hodinu, ktorú nepozná, rozpoltí ho a s nevernými určí mu podiel.“ Mnoho ľudí si myslí, že je ľahostajné, ako žijú, či dobre či zle, či ľudsky či neľudsky. Citované slová však ukazujú, že to vôbec nie je ľahostajné, ale naopak: vedie to k ďalekosiahlym dôsledkom.
Čo priviedlo zlého sluhu k jeho nezodpovednému postoju? Odpoveď nášho textu na túto otázku je veľmi dôležitá: Sluha sa v mravnom ohľade spustil preto, že očakávanie pánovho návratu prestalo byť v jeho živote určujúcou myšlienkou. Prestal na neho myslieť, prestal ho čakať. Stratil zo svojho zorného poľa túto cieľovú udalosť. Prestal sa sústredene pozerať, prestal sa orientovať na stanovený cieľ v budúcnosti. V dôsledku tejto jednej – zásadnej – chyby nastal v jeho živote zmätok, úpadok, zúfalá dekadencia. Toto je príčina mnohých stroskotaných, chaotických, bezcieľnych ľudských existencií aj v dnešnej dobe: že nežijú z budúcnosti, že sa neorientujú na stretnutie s Pánom.
Ako vyzeral úpadok v živote zlého sluhu v našom podobenstve? Prestal si uvedomovať, že je sluhom, a vždy viac a viac si namýšľal, že je pánom. Prestal cítiť zodpovednosť za druhých a oddal sa nebrzdenému sebectvu. Začal sa vždy viac a viac opíjať a tak stratil vládu, kontrolu nad sebou. Stal sa úbohou hračkou svojej vášne, úbohou hračkou temných, démonských síl.
Ako sa pohyb lavíny dolu svahom zrýchľuje, tak sa zrýchľoval jeho pád. Z človeka obdarovaného pocitom zodpovednosti, obdarovaného mnohými cennými hodnotami, stala sa poľutovaniahodná troska. Už to je hrozný následok jeho nezodpovedného správania. A hrozný súd pánov ho ešte len čakal. To všetko preto, že prestal očakávať pánov návrat, že sa prestal orientovať na cieľovú udalosť svojej budúcnosti.
Ak si položíme otázku, prečo je medzi ľuďmi, a to aj medzi kresťanmi, tak veľa poľutovaniahodných pádov, mravnej dekadencie, tak máme odpoveď už pripravenú: Pretože mnohí tak málo čakajú alebo vôbec nečakajú stretnutie s Pánom, preto sa správajú nemravným, neľudským spôsobom.
Ako vzor, ako nasledovania hodný model by nám mal slúžiť verný sluha. Čítame slová nášho textu: „Kto je teda verný a rozumný šafár, ktorého pán ustanovil nad svojou čeľaďou, aby jej načas dával určenú stravu? Blahoslavený sluha, ktorého pán, keď príde, nájde tak robiť. Pravdu vám hovorím, že ho ustanoví nad celým svojím majetkom.“ Čo hovoria tieto slová o stretnutí dobrého sluhu s Pánom? Hovoria toto: Kto sa osvedčí, keď mu bola daná zodpovednosť malého rozsahu, ten ako budúcu úlohu dostane zodpovednosť omnoho väčšieho rozsahu: „ustanoví ho na celým svojím majetkom.“
Večný život podľa týchto slov nemá byť nuda z prázdnoty, z ničnerobenia, ale činnosť, ktorá svojou zaujímavosťou, ako aj ostatnými hľadiskami, vysoko prevýši všetko, čo poznáme v terajšom štádiu života.
Ešte niečo nám tieto slová, povedané dobrému sluhovi, hovoria o vzťahu medzi časným životom a večnosťou. Časný život je príprava, škola a zároveň skúška pre večnosť. Keby sme si túto myšlienku osvojili, bola by mocným popudom pre mnohé správne rozhodnutia a postoje.
Zo všetkého povedaného vyplýva, aké je dôležité udržiavať v sebe veľmi vysokú úroveň očakávania stretnutia s Pánom. Aj my sme v stálom nebezpečenstve, že na jeho návrat zabudneme, alebo že táto myšlienka v nás celkom zakrpatie a nebude mať pre nás určujúcu silu. Preto by sme každé služby Božie, každú účasť na Večeri Pánovej, každé čítanie Biblie, každý pohľad na kostol mali chápať ako výkričníky, ktoré nás upozorňujú: Pán Ježiš príde, stretneme sa s ním. Už v časných dňoch by nás toto ovzdušie ustavičného očakávania, ustavičného orientovania sa na cieľovú udalosť budúcnosti priviedlo na veľmi vysokú úroveň ľudskosti, a perspektíva omnoho krajšia by bola pre nás pripravená vo večnosti.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.