Poďakovanie za úrody, 5. kniha Mojžišova 8, 6 – 20
Zachovaj príkazy Hospodina, svojho Boha, chodievaj po jeho cestách a boj sa ho! Veď Hospodin, tvoj Boh, ťa vedie do dobrej krajiny, do krajiny s potokmi bohatými na vodu, s prameňmi a jazerami, ktoré vyvierajú v údoliach a na výšinách, do krajiny pšenice, jačmeňa, viniča, figovníka a granátového jablka, do krajiny olivového oleja a medu, do krajiny, v ktorej budeš jesť chlieb dosýta, kde nebudeš trpieť nijakou núdzou, do krajiny, ktorej kamene obsahujú železo a z ktorej vrchov budeš ťažiť meď. Keď sa dosýta naješ, dobroreč Hospodinovi, svojmu Bohu, za dobrú krajinu, ktorú ti dal.
Dávaj si pozor, aby si nezabudol na Hospodina, svojho Boha, aby si nezanedbával jeho príkazy, právne predpisy a ustanovenia, ktoré ti dnes nariaďujem. Keď sa dosýta naješ a postavíš si pekné domy, v ktorých budeš bývať, keď sa ti rozmnoží dobytok a ovce, rozhojní sa ti striebro, zlato a všetko, čo máš, potom nech nespyšnie tvoje srdce. Nezabudni na Hospodina, svojho Boha, ktorý ťa vyviedol z Egypta, z domu otroctva, viedol ťa veľkou a hroznou púšťou, kde sú ohnivé hady a škorpióny, vyprahnutým krajom bez vody. Vyviedol ti vodu z najtvrdšej skaly, na púšti ťa kŕmil mannou, ktorú nepoznali tvoji otcovia, aby ťa pokoril a vyskúšal, aby ti a nakoniec preukázal dobrodenie. Nehovor si v srdci: Toto bohatstvo mi získala moja moc a sila mojej ruky. Pamätaj na Hospodina, svojho Boha, lebo on ti dáva schopnosť získavať bohatstvo, aby potvrdil svoju zmluvu, ktorú pod prísahou uzavrel s tvojimi otcami, ako je to dnes.
No ak napriek tomu zabudneš na Hospodina, svojho Boha, a budeš chodiť za inými bohmi, slúžiť im a klaňať sa im, dnes vám dosvedčujem, že určite zahyniete. Aj vy zahyniete, ako zahynú národy, ktoré pred vami nakoniec Hospodin vyničí, pretože ste neposlúchali hlas Hospodina, svojho Boha. (5. kniha Mojžišova 8, 6 – 20)
Aj tohto roku daroval nám Pán Boh na poliach hojnosť požehnania. Požehnal prácu ľudského umu a rúk, takže tí, čo pracujú na poliach, nepracovali nadarmo. Mysliaci človek by nemal tieto Božie dary prijímať bezmyšlienkovito, ale mal by si uvedomiť, že pochádzajú od dobrého nebeského Otca.
Zdá sa nám samozrejmosťou, že sme od pradávnych generácií zdedili zrno na siatie, že sa na tejto Zemi nachádza úrodná pôda, že prší dážď a svieti slnko, že každý rok rastie nová úroda. To všetko sa nám javí ako samozrejmosť, lebo sme si na to už zvykli, ale v skutočnosti nič z toho nie je automatická samozrejmosť, ale to všetko sú veľmi zložité veci, a tie uvádzajú do úžasu práve bádateľov, ktorí o nich vedia najviac. Bez týchto obdivuhodných vecí by sme nemali úrodu, a bez nich by neexistoval život. Za všetky tieto úžasné dary vďačíme Tvorcovi, ktorý to všetko premyslel, realizoval a cez dlhé, nekonečné veky, a teda aj dnes, to udržiava. Patrí sa vysloviť Mu úprimné slová vďaky.
V prečítanej stati Písma sa uvádza dlhý zoznam toho, čo človek dostáva prostredníctvom prírody od Pána Boha. Spomína sa príroda, ktorá je predpokladom úrody, voda, bez ktorej by nejestvoval život, spomínajú sa plody zeme a záhrad, nerastné bohatstvo úžitkových i drahých kovov, ktoré človek získava z prírody, domy, ktoré si v prírode a z prírody človek stavia, spomína sa dobytok, ovce.
Načo je taký zoznam? Slúži ako úvod k vlastnému premýšľaniu, aby sme si v čím plnšej miere uvedomili, aké bohatstvo nám Hospodin prostredníctvom prírody dáva, a aby nás to priviedlo k vďačnosti voči Pánu Bohu.
Biblia nám nielen prikazuje, aby sme Pána Boha za jeho dary chválili, ale nás aj učí, ako to máme robiť. V knihe Žalmov nájdeme mnoho ďakovných, oslavujúcich žalmov, v ktorých sa hovorí o Božom diele v prírode a v dejinách. Keď si čítame tieto žalmy, cítime, že to nie je vyumelkovaná poézia, ale že ony citlivo vyjadrujú to, čo vo chvíli veľkého vnútorného nadšenia pociťoval autor. Pri čítaní týchto žalmov by sme si mali všímať jednak ich obsahovú stránku, sledovať, za čo všetko autori žalmov vzdávajú Pánu Bohu chválu, ale mali by sme sa usilovať aj vcítiť sa do vnútorného rozpoloženia ľudí, ktorí žalmy písali. Tieto žalmy by mali aj v nás vyvolať taký istý vnútorný postoj nadšenia a radosti z Božieho diela. Nielen žalmy, ale aj iné biblické texty ukazujú, ako treba chváliť Pána Boha. V dnešný deň Poďakovania by sme si mohli niektoré z nich vyhľadať a zahĺbiť sa do nich. Oslava Pána Boha je v Biblii na veľmi mnohých miestach vyjadrená poetickou formou. To naznačuje, do akého nadšenia sa dostáva človek pri skutočnom pochopení krásy a dômyselnosti Božích diel. Aj v nás by malo vzniknúť také nadšenie.
Oslava Božieho diela vyrastá z radosti. Oslavovanie Pána Boha so zamračenou tvárou a zachmúreným srdcom je vnútornou nemožnosťou. Preto by sme si mali dať tú námahu a zahľadieť sa na Božie dielo v prírode a v spravovaní dejín, pozrieť sa na Božie dielo vo vedení nášho vlastného života. Sústrediť svoju pozornosť na toto dielo nie na krátku chvíľu, ale na dlhší čas, nie raz, ale mnohokrát. Len takýmto postupným a vytrvalým pohľadom na Božie dielo by sa nám postupne odkrývali, odhaľovali jednotlivé stránky jeho krásy. A každé také poznanie by vyvolalo v nás novú radosť. Hlboké poznanie a ním vzbudená radosť je skutočným podkladom oslavovania Hospodina. Bez tohto poznania a bez radosti by oslava Pána Boha nebola opravdivá. Preto nás aj text vedie k oslave vypočítaním Božích darov.
Vďačnosť voči Hospodinovi sa okrem oslavných citov, myšlienok a slov má prejaviť poslušnosťou voči Božej vôli. Tak ako vďačnosť má zmysel aj pre nás samých, tak aj poslušnosť Hospodinovi má veľký význam aj pre nás samých. Poslušnosťou Hospodinovi plníme nie nejaké cudzie predpisy, ktoré by nemali nič spoločné s našou vlastnou bytosťou, ale plníme predpisy, ktoré sú v dokonalej zhode s naším vlastným určením. Len je potrebné poznávať Božiu vôľu. Do ohromného množstva predpisov, ktoré sa nachádzajú v Biblii, vniesol Pán Ježiš jednotný a vysvetľujúci pohľad, keď za najvyššie prikázanie Božieho zákona označil prikázanie milovať Pána Boha celou svojou bytosťou a milovať blížneho ako seba samého. Keď poslúchame Pána Boha, keď vo všetkých situáciách života plníme toto prikázanie lásky, budujeme tým najlepšie svoju vlastnú bytosť.
Náš text varuje pred nebezpečenstvom zabudnutia a nevďačnosti. S hlbokým psychologickým poznaním ukazuje, kedy najviac hrozí nebezpečenstvo zabudnutia a nevďačnosti voči Hospodinovi: vtedy, keď človek má hojnosť všetkého, keď sa mu darí dielo jeho mysle a rúk. Na túto zákonitosť sa v Starej zmluve viackrát poukazuje: Keď ľuďom bolo zle, volali o pomoc k Hospodinovi; keď sa im vodilo dobre, zabudli na neho. Aj dnešný človek sa správa podobne: Keď je vo veľkej núdzi, keď mu hrozí zahynutie, hľadá pomoc všetkými smermi, a spomenie si neraz aj na Pána Boha, ale keď sa mu vodí dobre, veľmi rýchlo na neho zabudne. Slovo Božie v prečítanom texte nás varuje pred takýmto správaním.
Človek je od Pána Boha vo všetkom závislý, ale tak často si nechce priznať túto závislosť. Všetko, čo berieme z prírody, pochádza od Pána Boha. Od neho pochádza náš telesný organizmus a schopnosť myslieť, ale človek to tak často neberie na vedomie alebo to výslovne popiera. Žije z Božích darov, lebo bez nich by nemohol jestvovať ani sekundu, ale usiluje sa, ako len môže, ignorovať to, zabudnúť na to, popierať to. Stratený syn odišiel od otca, ale neodišiel s prázdnymi rukami; odišiel s dedičstvom, ktoré dostal od otca, žil z jeho majetku, a predsa vedome a úmyselne roztrhal spojivá s ním. Podobenstvo o stratenom synovi je podobenstvo o človeku vôbec, o človeku, ktorý si berie z Božích darov, koľko len vládze, neprestajne žije z nich, ale nezaujíma ho otázka, od koho tie dary pochádzajú, alebo na to jednoducho zabúda.
Nikto nechce popierať, že dary z prírody – aj úroda na poli, aj všetko ostatné – získava človek prácou, rozmýšľaním. Ale to vôbec nie je v rozpore so skutočnosťou, že tieto dary pochádzajú od Boha. On, Stvoriteľ, ich vložil do prírody, On nám dal schopnosť myslieť a schopnosť pracovať, aby sme ich mohli z prírody získavať. Na to by sme mali myslieť, keď berieme do ruky kus chleba, pohár vody, alebo čokoľvek iné, čo sme získali z Božej prírody. Vďačná myšlienka na Pána Boha patrí ku každému prijímaniu Božích darov. V tom je napríklad opodstatnenie modlitby pri jedení.
Prečítaný text upozorňuje nielen na to, že nemáme zabúdať na Hospodina, že nemáme byť nevďační, ale ukazuje aj, aké nebezpečné následky má toto zabúdanie a táto nevďačnosť. Ak zabudnete na Hospodina, svojho Boha, a budete chodiť za inými bohmi, slúžiť im a klaňať sa im, určite zahyniete. Sú tieto slová azda len prázdna fráza, ktorú nemusíme brať vážne, alebo vyjadrujú nejaký pravdivý obsah? V dnešnom svete máme dosť materiálu na uvažovanie o tejto otázke, lebo zabudnutie na Pána Boha, nevďačnosť voči nemu, ignorovanie Boha, popieranie Boha – to všetko sa stalo vo veľkej miere skutočnosťou.
V teológii niekoľkých minulých desaťročí sa veľa popísalo o takzvanom mŕtvom Bohu. To veriacemu uchu znie na prvé počutie rúhavo, ale treba vedieť, čo tento výraz znamená. Neznamená to, žeby Boh zomrel, že je mŕtvy – to by bola absurdná, nezmyselná myšlienka. Tento výraz znamená niečo iné, že totiž vo vedomí veľmi mnohých ľudí Boh zomrel, že nemajú vo svojom myšlienkovom svete pre neho miesta, že s ním vážne nerátajú. Keďže je to u mnohých ľudí tak, môžeme sa pýtať: má to skutočne také následky, o akých hovorí text, keď predpovedá záhubu, skazu? Odpoveď znie, že to má naozaj veľmi zlé následky. Odumretie myšlienky na Pána Boha v ľudskom vedomí má za následok prázdnotu, úzkosť, strach, neistotu v dušiach takýchto ľudí. Lebo to miesto, ktoré má v ľudskom srdci zaujímať Boh, nemôže rovnocenne zaujať nijaká časná vec, nijaký časný tvor tak, aby príslušný človek nadobudol pocit pokoja a plnosti žitia. Preto je toľko nepokoja, nevyrovnanosti, citovej labilnosti v srdciach dnešných ľudí, že v nich do značnej miery zomrela myšlienka na Boha. Hroziaca predpoveď textu sa spĺňa pred našimi očami.
Ak odumrie Boh v ľudskom srdci, človek pyšne vyhlasuje, že pre neho nie sú záväzné večné mravné normy. To má pustošiace následky pre spoločnosť. Ak sa v srdciach miliónov udomácni myšlienka, že pre nich nie sú záväzné nijaké mravné normy, že je dovolené, ba priamo potrebné dať voľný, nebrzdený, neusmerňovaný priebeh jednotlivým životným pudom, tak to nemôže mať iný následok ako katastrofálny rozklad spoločenského života. Hrozným spôsobom sa plní predpoveď textu.
Poďakovanie za úrody, biblické texty dnešných služieb Božích – to nie je iba kus starej peknej tradície, ale to je – hlavne v dnešnej našej situácii – výzva adresovaná človeku, aby neupadol do samovražedného zabúdania na Boha. Ďakovať Pánu Bohu, každý deň obracať na neho svoju myseľ – to nie je staromódna vec doznievajúcej minulosti, ale v jedinečnom zmysle aktuálna záležitosť, otázka sebazáchovy ľudského pokolenia. Ešte žijeme do značnej miery z toho, že v srdciach mnohých sa nachádza viera v Pána Boha, že v srdciach mnohých majú pevné miesto jeho mravné normy. Ale ak sa to všetko bude postupne odbúravať, môže to mať hrozné následky. Z tohto poznania vyplýva pre nás povinnosť pestovať a zachovať pre ďalšie pokolenia vieru v Pána Boha a stálu vďačnosť voči nemu.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
