17. ned. po Sv. Trojici, Marek 9, 33 – 35
Tak prišli do Kafarnaumu. A keď bol v dome, spýtal sa ich: O čom ste sa cestou zhovárali? Ale oni mlčali, lebo sa cestou zhovárali o tom, kto je najväčší. Nato sa posadil, zavolal si dvanástich a povedal im: Ak niekto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a nech slúži všetkým. (Marek 9, 33 – 35)
Pán Ježiš si povolal dvanástich mužov za učeníkov. Tí všetko zanechali a nasledovali ho, chodili s ním, učili sa z toho, čo hovoril, z toho, ako sa správal, učili sa z jeho odpovedí v rozhovoroch. Hlavnou témou jeho podobenstiev a ďalších rečí bolo kráľovstvo Božie.
Učeníci si jeho slová o kráľovstve Božom vysvetľovali zrejme v tom zmysle, že pôjde o kráľovstvo podobné iným pozemským kráľovstvám. Prezrádza nám to okrem iného otázka učeníka Petra, ktorý Ježišovi raz povedal: „Ajhľa, my sme všetko opustili a nasledovali sme Ťa; čo teda budeme mať za to?“ Rátal teda s tým, že keď sa kráľovstvo Božie stane skutočnosťou, dostanú učeníci bohatú odmenu, keďže boli v službe toho budúceho kráľovstva. Pozemské očakávanie kráľovstva prezrádza ďalej žiadosť dvoch iných učeníkov, Jakuba a Jána, ktorí dokonca s podporou svojej matky si chceli už vopred zaistiť popredné miesta po Ježišovej ľavici a pravici. Zrejme aj ostatní desiati mysleli podobne, čo vidno z toho, že keď sa dozvedeli o žiadosti Jakuba a Jána, nahnevali sa.
Do rámca takéhoto chápania a očakávania kráľovstva Božieho zapadá aj to, o čom hovorí náš text. Môžeme si to predstaviť takto: Pán Ježiš a jeho učeníci idú cestou smerom do mesta Kafarnaum. Ježiš kráča zrejme vpredu, obďaleč za ním v skupine alebo skupinách učeníci. Tí sa rozprávajú, a občas ich rozhovor prejde do hádky. Ježiš mohol nejaké slová ich rozhovoru začuť, ale predovšetkým svojou osobitnou schopnosťou poznal, o čom medzi sebou hovoria. Keď prišli do mesta, domu, do ktorého šli, spýtal sa ich, o čom sa cestou rozprávali. Jeho otázka ostala bez odpovede. Učeníci mlčali. Hanbili sa priznať sa, že sa rozprávali, kto z nich je najväčší, komu prislúcha aký stupeň dôležitosti, a to aj teraz, aj v budúcom realizovanom kráľovstve. Pán Ježiš vie, o čom sa hádali, a zaujíma k tomu stanovisko. O tom, ako reagoval na ich rozhovor, či hádku, budeme hovoriť o chvíľu.
On ako ich učiteľ, vychovávateľ, sleduje duchovné napredovanie svojich učeníkov. To je pochopiteľné, veď najprv sa oni musia stať osobnosťami na vysokej úrovni, aby mohli ako misionári ďalej odovzdávať učenie a posolstvo, ktoré on priniesol. Do rámca duchovného vedenia učeníkov patrí Ježišova otázka: „O čom ste sa cestou rozprávali?“ Zmyslom otázky nebolo, žeby sa bol chcel dozvedieť, o čom hovorili – On to vedel. Zmyslom otázky bolo, aby si oni sami uvedomili, že On, Ježiš, to vie, a aby sa nad témou svojho rozhovoru znova zamysleli, tento raz s jasným vedomím Ježišovej prítomnosti.
To isté by sme si mali aj my uvedomiť o sebe, o svojom živote, konaní. Pán Ježiš vie o nás všetko, pozná naše myšlienky, túžby, pocity, snahy, pozná naše skutočné motívy, ktoré my pred ľuďmi neraz starostlivo skrývame, pozná naše ciele, činy, správanie. Pripomeňme si niekoľko slov 139. žalmu: „Hospodine, Ty si ma preskúmal a poznal. Ty vieš, či sadám, či vstávam; i moju myšlienku chápeš zďaleka. Ty pozoruješ, či chodím, či ležím, o všetkých mojich cestách vieš. Ešte nemám slovo na jazyku, a Ty, Hospodine, už ho celkom vieš.“
On vie všetko, a predsa by sme svojím duchovným sluchom mali počuť celý rad jeho otázok. Predstavme si tak živo, ako to vykresľujú prečítané slová evanjelia, že na našu adresu znejú na konci každého dňa jeho otázky: Čomu všetkému si dnes venoval svoj čas a svoje úsilie? Aké myšlienky ti celý deň prebiehali hlavou? Aké to boli túžby, ktoré sa ťa zmocňovali? Hodnotil si ich kriticky, alebo si im jednoducho podľahol? Na čo všetko si dnes z vlastného rozhodnutia pozeral? Čo všetko si sa rozhodol počúvať? Ako si sa správal v styku s druhými ľuďmi? O čom si sa s nimi rozprával a ako si sa rozprával s druhými? Je všetko pravda, čo si dnes povedal? Ako hodnotíš svoje správanie za dnešný deň? Prebehni v duchu Desať Božích prikázaní a odpovedz mi na otázku, ktoré z nich a ako si ich prestupoval. Čo si podľa hlasu svedomia mal urobiť a neurobil si? – Ak si v duchu sprítomníme udalosti uplynulého dňa alebo týždňa, ľahko si uvedomíme, s akými ďalšími otázkami sa práve na nás obracia Pán Ježiš.
Jeho otázky by sme mali počuť nielen na konci dňa alebo týždňa, ale mali by sme ich počuť priebežne pri všetkom, čo sme urobili, povedali, alebo čo robíme, hovoríme. On je so svojimi otázkami neprestajne prítomný v našom živote, len my tieto otázky nechceme počuť, lebo sa ich bojíme. Učeníci mlčali, lebo sa hanbili za to, o čom sa rozprávali a hádali. Aj my by sme si pred Ježišovými otázkami najradšej zapchali uši a namiesto odpovede a odpovedí radšej mlčíme, lebo sa hanbíme za nejednu vec, ktorú sme urobili, a za to, čo sme povedali.
A predsa mali by sme poctivo a podľa pravdy na otázky nášho Majstra, Učiteľa, odpovedať. To by mal byť jeden z obsahov našej každodennej modlitby: Pane, v duchu počujem tvoje otázky, a i keď sa hanbím, chcem na ne odpovedať. A v modlitbe by sme mu mali, ako pri osobnej spovedi medzi štyrmi očami, vyrozprávať všetko. S poďakovaním za jeho pomoc by sme mali povedať aj o tom, o čom si myslíme, že v našom správaní bolo dobré a správne. Ale rozhodne by sme mali, a to so stálym vedomím jeho prítomnosti a jeho pohľadu upretého na nás, vymenovať aj všetko to, za čo sa hanbíme, čo nás trápi, a čo by sme najradšej – keby sa dalo – vymazali zo svojho života. Ani svoje motívy by sme mu nemali zatajiť.
On o tom všetkom síce veľmi dobre vie, ale pre nás je dôležité, aby sme si uvedomili, že On to vie, aby sme sa vrátili aj k tým príjemným, aj nepríjemným veciam, aby sme to zlé, čoho sme sa dopustili, nezamietli jednoducho pod koberec. My si to radšej nepripomíname, aby nás netrápili výčitky svedomia a pocit hanby. Najradšej by sme na to zabudli a pred Ním zatajili. Ale tým by sa v našom vnútri iba vždy viac hromadili nevyriešené veci, ktoré by sa v nás potom stali zdrojom napätia a nepokoja. Preto je lepšie vyspovedať sa mu v modlitbe zo všetkého.
Učeníci, hoci na Ježišovu otázku neodpovedali, sa dozvedeli, čo si On myslí o ich hádke. Jasne, zásadnými, principiálnymi slovami im to povedal. Môžeme sa aj my nejako dozvedieť, čo si on myslí o všetkom, čo mu v modlitebnej spovedi povieme? Čím lepšie ho budeme poznať, tým správnejšie budeme vedieť odhadnúť, ako nám odpovedá. Je pre nás veľkým privilégiom, že máme štyri evanjeliá, ako aj ďalšie knihy Biblie. V našom vlastnom záujme je, aby sme obsah evanjelií a ďalších častí Písme čím lepšie poznali.
Učeníci viackrát – ako aj v tomto prípade – Pána Ježiša svojimi postojmi nepríjemne prekvapili. Ale dojíma nás jeho trpezlivosť, ktorú mal s nimi. Vždy im síce jasne povedal, čo si o ich správaní myslí, nikdy to nezakrýval falošnou zdvorilosťou, ale vždy to hovoril pokojne, s pohľadom, v ktorom bol aj smútok z ich nízkej duchovnej úrovne, ale aj nádej, že sa dajú poučiť, aby sa už nevracali k predošlým chybám. Môžeme rátať s tým, že aj k nám pristupuje s takýmto milosrdným pohľadom, a že počíta s naším napredovaním v budúcnosti. Mali by sme sa usilovať, aby tých sklamaní zažil pri nás čím menej. Vízia vyššej duchovnej úrovne, na ktorú nás náš Učiteľ chce dostať, by mala byť zdrojom sily na tejto ceste.
Tá druhá vec, ktorú si chceme všimnúť, sa týka predmetu rozhovoru učeníkov. Cestou sa zhovárali o tom, kto je najväčší. Šlo teda o zostavenie určitého hierarchického poradia v spoločenstve dvanástich učeníkov. Uviedli sme už príklad Jakuba a Jána, ktorí si chceli zaistiť prvé miesta v budúcom kráľovstve. Z toho môžeme usudzovať, že k téme o hierarchickom poradí sa učeníci vracali častejšie. Keď po poslednej večeri Pán Ježiš predpovedal, že ho všetci učeníci opustia, Peter sebavedome vyhlásil, že i keby ho všetci opustili, on ho nikdy neopustí. Týmito slovami prezradil, že o sebe si myslí viac ako o ostatných. Bol to prejav určitého vedomia nadradenosti. Môžeme teda konštatovať, že sa Ježišovi učeníci – pravdepodobne všetci – snažili byť na prvom mieste, alebo čím bližšie k prvému miestu.
Konkrétnosti tohto rozhovoru nepoznáme, ale vieme ho celkom dobre pochopiť. Lebo niečo podobné je aj v našej dobe celkom bežnou vecou. Snaha byť na prvom mieste, alebo na niektorom z prvých miest, sa objavuje vo vláde, v politike, v podnikoch a organizáciách, v zamestnaní, v škole, prakticky všade. Ježiš to vedel, a pri inej príležitosti povedal, že to vo svete naozaj takto chodí.
K tomuto konštatovaniu však doložil veľké ALE: Ale medzi vami to tak nesmie byť. Spoločenstvo učeníkov nemalo byť v tejto veci konformné so svetom, nemalo sa podobať svetu, ale malo sa od neho radikálne líšiť. Cirkev nemá byť v tejto veci konformná so svetom, nemá sa správať podľa vzorcov sveta, ale má sa od neho radikálne odlišovať. Túto úplnú zmenu hodnôt vyjadril Pán Ježiš slovami: „Ak niekto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a nech slúži všetkým.“ Podľa tohto zásadného rozdielu by malo byť poznať cirkev, podľa tohto rozdielu by sa mala cirkev odlišovať od sveta.
Dá sa podľa tohto rozdielu naozaj poznať cirkev? Namiesto odpovede nám ostáva len bolestný, smutný úsmev a sklopené oči. Keby sa Ježiš Kristus nás ako cirkvi spýtal: Cirkev, o čom sa vy najčastejšie rozprávate, čo je najčastejšou témou vašich rozhovorov? – keby sa nás takto spýtal, či by sme nemlčali takisto, ako mlčali jeho učeníci?, pretože by sme sa hanbili odpovedať?
Témy a predmety našich rozhovorov, hádok, nášho úsilia, nášho premýšľania, sú prejavom toho, na akej duchovnej úrovni sa nachádzame. Akú duchovnú úroveň prezradili učeníci tým, že sa rozprávali a hádali, kto z nich je najväčší? Odpoveď je veľmi smutná: prezradili, že sa zatiaľ nachádzajú na nízkej, primitívnej duchovnej úrovni. Ak si položím otázku, akú duchovnú úroveň prezrádzajú dnes rozličné spoločenstvá, vrátene cirkvi, akú duchovnú úroveň prezrádzajú ľudia, ktorí sa hádajú o prvenstvo a vyvíjajú úsilie a robia všelijaké podrazy, aby dosiahli svoje ciele, odpoveď bude taká istá.
A tak sa slová Pána Ježiša obracajú na jednotlivcov, na každého z nás: „Ak niekto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a nech slúži všetkým.“ Týmito slovami dáva Pán Ježiš najavo, že snaha o veľkosť nie je sama osebe zlá, ale platí to len za predpokladu, že sa veľkosť chápe úplne iným spôsobom, než ako je to bežné medzi ľuďmi vo svete. Cesta k veľkosti má byť cesta pokory a cesta služby. To znamená: kdekoľvek vidno, že ľudia potrebujú pomoc, pomoc fyzickú, materiálnu, duchovnú, tam človek podľa svojich možností má pomáhať. Čím viac človek pomáha druhým, tým viac sa dvíha jeho duchovná a mravná úroveň. Toto je cesta k veľkosti – prekvapivá, paradoxná cesta, úzka cesta, tesná brána. V očiach ľudí to nemusí byť veľkosť, ale hodnotenie zo strany ľudí je pri zisťovaní skutočnej veľkosti veľmi často zavádzajúce, a tak má byť človeku ľahostajné. Nemôžeme sa vždy riadiť podľa toho, čo si o nás myslia a hovoria ľudia. Ak chceme zistiť svoju duchovnú úroveň, musíme sa pýtať, ako nás vidí a hodnotí Pán Boh, Pán Ježiš Kristus. Už sme si povedali, že čím dôkladnejšie budeme poznať jeho slová a celý jeho život, tým lepšie dokážeme odhadnúť jeho mienku o nás. Pokornú službu On hodnotí ako prejav skutočnej veľkosti. On je náš Učiteľ, náš Spasiteľ, náš Vodca. I keď pravda o nás, ktorú sa od neho dozvieme, nás bude bolieť, musíme vedieť, že poznanie tejto pravdy je v našom záujme. Lebo náš Pán Ježiš Kristus nás chce viesť na stále vyššiu úroveň. Vo všetkých ohľadoch sa oddá zveriť sa do rúk tohto múdreho Vodcu.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
