16. ned. po Sv. Trojici, Ján 6, 22 – 29
Na druhý deň zástup, stojaci na druhej strane mora, videl, že tam nebolo inej lode, len jedna na ktorú vstúpili učeníci, a že Ježiš nevstúpil na loď spolu s učeníkmi, ale učeníci odišli sami. Prišli však loďky z Tiberiady blízko miesta, kde jedli chlieb, keď Pán dobrorečil (Bohu). Keď teda zástup videl, že Ježiš nie je tam, ani Jeho učeníci, vstúpili na loďky a prišli do Kafarnaumu hľadajúc Ježiša. Keď Ho našli na druhej strane mora, povedali Mu: Majstre, kedy si sa sem dostal? Ježiš im povedal: Veru, veru, hovorím vám: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa. Usilujte sa nie o pominuteľný pokrm, ale o pokrm, ktorý bude pre večný život, ktorý vám Syn človeka dá; lebo ten potvrdil Boh Otec. Povedali Mu teda: Čo robiť, aby sme konali skutky Božie? Ježiš im odpovedal: Skutkom Božím je veriť v Toho, ktorého On poslal. (Ján 6, 22 – 29)
Dnes sa často hovorí o špecializácii. Špecializácia znamená, že sa určitý človek venuje jednej, presne vymedzenej činnosti, a ničím iným sa nedá vyrušovať. Špecializáciu v celkom osobitnom zmysle možno vidieť u Pána Ježiša. Bol si vedomý svojho jedinečného, špeciálneho poslania, a nedal sa od neho odvádzať vedľajšími činnosťami. Treba veľmi zdôrazniť, že špecializácia Ježiša Krista je špecializáciou v celkom osobitnom zmysle. Všetky ľudské špecializácie sa týkajú tej či onej oblasti našej existencie, zatiaľ čo činnosť Ježiša Krista sa týka celého človeka, celej jeho existencie. Bez jednotlivých ľudských špecializácií by sme sa prípadne mohli zaobísť, ale bez toho, čo nám prináša Pán Ježiš, sa nemôžeme zaobísť.
Jeho osobitné poslanie vyplýva napríklad z jeho slov v prečítanej stati Písma: „Pracujte nie o pominuteľný pokrm, ale o pokrm, ktorý bude pre večný život, ktorý vám dá Syn človeka.“ Podľa týchto slov je špeciálnym, jedinečným poslaním Ježiša Krista zaistiť človeku večný život. „Večný život“ – to je síce starobylý biblický pojem, ale súčasne je vyjadrením problému, ktorý je dnes rovnako naliehavý ako vo všetkých obdobiach existencie človeka. Ide o otázku, ako sa môže človek dostať k trvalému, a to skutočne dokonalému životu, a to už aj v tomto svete a potom, po smrti, vo večnej budúcnosti.
V našom živote je aj mnoho krátkodobých, každodenných problémov a záujmov. Starosť o živobytie, práca, oddych, zábava a podobne. To všetko má svoje miesto a svoju relatívnu dôležitosť v ľudskom živote. Ale treba presne vedieť, čo má akú dôležitosť. Podľa Ježišovej zvesti by bolo napríklad prevrátené, keby sme tým drobným, každodenným veciam pripisovali takú istú alebo dokonca väčšiu dôležitosť ako večnému životu.
Celú vec by sme si mohli znázorniť takto: Predstavme si jeden bod, stred. Okolo neho kružnice, bližšie k stredu, aj vzdialenejšie od stredu. Stredobod – to je večný život, to najdôležitejšie, čo pre človeka môže vôbec existovať. Na spomenutých kružniciach, vo väčšej alebo menšej vzdialenosti od stredobodu, sa nachádzajú ostatné, každodenné veci, záujmy, problémy.
Pán Ježiš dôkladne pozoroval ľudí a zistil, že sa záujem veľmi mnohých sústreďuje prevažne na veci, ktoré sa nachádzajú ďaleko od onoho stredobodu, že si ľudia nachádzajú iné predmety záujmu, ale voči skutočnému stredobodu života, večnému životu, sú ľahostajní. S takým istým prenikavým pohľadom ako na svojich súčasníkov, pozerá Pán Ježiš aj na nás. Všíma si, okolo čoho sa krútia naše hlavné záujmy. Jeho zistenia sú smutné. Vidí, ako ďaleko od onoho stredobodu sa vo svojich myšlienkach, starostiach, snahách neraz pohybujeme.
Pán Ježiš sa stretával s ľuďmi, ktorí nielenže svoj záujem sústreďovali okolo vecí, nachádzajúcich sa ďaleko od onoho stredobodu, ale ktorí ešte aj jeho, Ježiša, chceli urobiť služobníkom týchto svojich krátkodobých záujmov, ktorí ho chceli od jeho stredobodu stiahnuť na svoju perifériu. Ale špecializácia Pána Ježiša je v tom, že On chce slúžiť iba tomu stredobodu, tomu, čo je najdôležitejšie v ľudskej existencii, totiž večnému životu. Preto sa nedal nikdy zatiahnuť to tých krátkodobých, neraz sebeckých záležitostí, ale ostal vždy v stredobode, a ľudí upozorňoval, že sa aj oni musia so svojím hlavným záujmom prikloniť k onomu stredobodu ľudskej existencie.
Pozrime, ako sa tento zásadný postoj prejavuje v našom texte. Na začiatku kapitoly sa hovorí o tom, ako Pán Ježiš z mála chlebov nasýtil veľký zástup. Ľudia boli takým činom nadšení. Evanjelista hovorí, že chceli Ježiša dokonca vyhlásiť za svojho kráľa, ale on odišiel od nich.. A keď potom neskôr prišli za ním, odhaľuje im Pán Ježiš ich vlastné vnútro, ukazuje im, aké sú skutočné motívy, ktoré ich k nemu privádzajú: „Veru, veru vám hovorím: Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale že ste jedli z chlebov a nasýtili sa.“ Svoj div urobil Pán Ježiš jednak z lásky voči hladným, ale okrem toho a predovšetkým ho chápal ako znamenie, ktoré ich malo upozorniť na chlieb večného života. Ale Pán Ježiš konštatuje, že na jeho dive bol zástupom najdôležitejší ten chlieb materiálny, a otvorene im to aj hovorí. Boli by zrejme radi, keby Ježišov div zázračného nasýtenia nebol iba jednorazovou záležitosťou, ale keby sa stal jeho permanentnou, stálou činnosťou. Preto sa snažia Ježiša získať a plne postaviť do služby tohto svojho záujmu.
I keď otázka chleba má pre život veľký význam, tak predsa podľa Ježišovho hodnotenia nie je ona v samom stredobode. Stredobod patrí večnému životu. Uvedenú snahu zástupov, tieto ich motívy, Pán Ježiš veľmi dobre rozpoznal. Vedel síce o význame chleba, ale nedovolil, aby v spojitosti s ním bola táto otázka postavená do stredobodu. Nedovolil, aby ním manipulovala ľudská obmedzenosť, krátkozrakosť, sebectvo. Naopak, on sa usiluje pritiahnuť pozornosť a záujem týchto ľudí k tomu, čo jedine má byť v stredobode. Preto tým ľuďom povedal: „Pracujte nie o pominuteľný pokrm, ale o pokrm, ktorý bude pre večný život, ktorý vám dá Syn človeka.“
V evanjeliách sa niekoľkokrát stretneme s prípadmi, že sa ľudia usilovali previesť Ježiša od stredobodu k svojim krátkodobým, neraz sebeckým, ďaleko od stredu sa nachádzajúcim záujmom. Raz navštívil Pán Ježiš dve sestry v Betánii, Máriu a Martu. Mária si hneď sadla k nemu a počúvala jeho slová o večnom živote. To znamená, že hneď prišla k onomu stredobodu, ku ktorému Ježiš volá ľudí. Marta ako hostiteľka pokračovala ďalej vo svojich prácach – pripravovala pohostenie. Dokážeme sa vžiť do jej položenia, a v určitom zmysle ju dokážeme aj pochopiť, že požiadala Ježiša, aby pokarhal jej sestru a poslal ju pomáhať jej. Marta sa teda v tejto chvíli snaží od onoho stredobodu do svojich naliehavých, nie však najcentrálnejších záležitostí zatiahnuť i Ježiša a svoju sestru. Ale Ježiš jej odpovedal: „Marta, Marta, si príliš ustarostená a príliš mnoho sa unúvaš. Ale len jedno treba! Práve Mária si vyvolila dobrú stránku, ktorú jej nik neodníme.“ Pán Ježiš sa nedá odtiahnuť od stredu, naopak, chce pritiahnuť aj Martu do stredobodu života. – Marta zrejme pochopila a prijala Ježišove slová, čo vidíme z toho, že pri inej príležitosti povedala Pánu Ježišovi to najkrajšie vyznanie: „Pane, ja som uverila, že si ty Kristus, Syn Boží, ktorý mal prísť na svet.“ Marta sa dala pritiahnuť do stredobodu.
Všimneme si iný prípad. Za Ježišom prišiel bohatý mladík. Povedal, že túži po večnom živote. Vedel teda niečo o tom, že onen stredobod života je pre človeka zvrchovane dôležitý Ale mal aj druhú veľkú, ba v skutočnosti väčšiu lásku: svoje bohatstvo. Chcel, aby mu Ježiš nejako, hoci nepriamo, potvrdil, že svoje srdce môže rozdeliť a že môže mať dve veľké lásky. Ježiš radikálne odmietol taký pokus. Kto túži po večnom živote, musí po ňom túžiť celým svojím srdcom. Inokedy to vyjadril známymi slovami: Nikto nemôže slúžiť dvom Pánom. Nemôžete slúžiť Bohu aj mamone.
Veľmi poučný je ďalší prípad. Za Ježišom prišiel človek, ktorý chcel od neho, aby svojou autoritou primal jeho brata dať mu podiel z dedičstva. Nedozvedáme sa nič o tom, či jeho nárok bol oprávnený alebo nie. Ale nezávisle od toho aj on sa snažil odviesť Ježiša zo stredobodu a urobiť ho nástrojom svojich záujmov, ktoré podľa Ježišovho hodnotenia nepatrili do stredobodu. Pán Ježiš sa ani v tomto prípade nedal odviesť od svojej jedinečnej špecializácie. Jednak odmietol splniť želanie toho človeka, keď povedal: „Človeče, kto ma ustanovil za sudcu alebo za deliča medzi vami?“ A okrem toho aj tohto človeka, aj ľudí, ktorí boli svedkami rozhovoru, volal do stredobodu života. Zdôraznil, že ten, kto žije iba na periférii životných hodnôt, sám sa zbavuje toho, čo je v živote hlavné. Povedal: „Dajte si pozor a varujte sa akéhokoľvek lakomstva, lebo život človeka nezáleží v rozhojňovaní jeho majetku.“ Toto zásadné varovanie znázornil a podoprel podobenstvom o bohatom gazdovi. Podobenstvo hovorí o tragickom stroskotaní človeka, ktorý bol síce veľmi bohatý, ale zostal na periférii, na okraji, a nedostal sa do stredobodu, ktorým je večný život. Preto ho Pán Boh nazval bláznom, ktorý neráta s tým, že koniec života môže nastať kedykoľvek.
Zachovali sa nám aj niektoré zásadné výroky, v ktorých Pán Ježiš upozorňuje nás ľudí na stredobod života a volá nás k nemu. Sú to slová: „Hľadajte najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť a všetko toto vám bude pridané.“ Alebo iné slová: „Čo prospeje človeku, keby získal i celý svet a duši by si uškodil?“ To znamená: I keby na periférii dosiahol človek veľmi veľké, obdivuhodné výsledky, ale vo svojom stredobode by ostal prázdny, tak celkový výsledok takéhoto života sa rovná nule. Citované Ježišove slová sú vrcholne dôležité, lebo na tom, o čom hovoria, sa pre človeka rozhoduje otázka života a smrti, otázka večného života a večného zatratenia. Tieto slová sú vrcholne dôležité, a predsa je tak málo ľudí, aj tak málo kresťanov, ktorí ich berú vážne. Pri konečnom hodnotení na poslednom súde si povedia mnohí: Ach, keby som to bol vtedy vedel, bol by som si veci zariadil celkom inak. A predsa Pán Ježiš túto večnú pravdu nikomu nezatajil, ale dal ju verejne zvestovať, a ona sa ohlasuje už takmer dvetisíc rokov, ale v životoch mnohých ľudí ostávajú tieto slová tak často bez ozveny, bez viditeľného účinku.
Vo všetkých citovaných výrokoch nás Pán Ježiš upozorňuje, že časné veci nás nemôžu priblížiť k večnému životu. To je upozornenie i dnes veľmi aktuálne. Lebo dnes môžeme pozorovať priamo kult týchto časných vecí. Človek po nich túži, sníva o nich, snaží sa zadovážiť si ich poctivým i nepoctivým spôsobom, venuje im svoje sily, a neraz ich zbožňuje. I keď sú tieto veci k životu potrebné, predsa sa nachádzajú ďaleko od onoho rozhodujúceho stredobodu.
Svoj najvášnivejší záujem, svoje myšlienky a sny, svoju starosť a silu by mal človek venovať predovšetkým tomu stredobodu. To je veľké posolstvo, ktoré nám Pán Ježiš chce povedať v dnešnom našom texte. Chce, aby sa pre nás otázkou všetkých otázok stalo: Ako získam večný život? Je to mocná otázka. Za niekoľko rokov trápila napríklad Martina Luthera. U neho mala táto otázka formu: „Ako nájdem milostivého Boha?“ Keď našiel na ňu odpoveď, pohli sa dejiny. Takú silu môže mať táto otázka, ak na ňu nájdeme odpoveď, aj v našich osobných životoch.
Kde, u koho máme hľadať odpoveď na túto otázku? Je niekto, kto je na túto otázku špecialista? Áno, je to Ježiš Kristus. On vie na túto otázku nielen odpovedať a dôkladne nás o nej poučiť, ale predovšetkým prináša jej riešenie. Preto môžeme o ňom povedať, že On je jedinečným špecialistom na ľudskú existenciu. Keď sa zástupy, čo v našom texte prišli za Ježišom, spýtali: „Čo robiť, aby sme konali Božie skutky?“ odpovedal im: „Skutkom Božím je veriť v toho, ktorého on – teda Pán Boh – poslal.“ On, Ježiš Kristus, je aj pre nás odpoveďou na tú najzávažnejšiu otázku našej existencie. On, ktorý trpel a umrel za nás, aby sme život mali, a hojne mali. Preto je náš text pre nás veľkým pozvaním, aby sme verili v Pána Ježiša Krista celou svojou bytosťou a prijali ho ako svojho Pána a Spasiteľa.
Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
