V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Kázne

14. ned. po Sv. Trojici, Lukáš 17, 11 – 19

Keď sa (Ježiš) uberal do Jeruzalema, šiel cez Samáriu a Galileu. Ako vchádzal do ktorejsi dediny, stretlo sa s Ním desať malomocných mužov, ktorí zastali zďaleka a pozdvihli svoj hlas, volajúc: Ježiši, Majstre, zmiluj sa nad nami! Keď ich videl, povedal im: Choďte, ukážte sa kňazom! A keď šli, boli očistení. Tu jeden z nich, vidiac, že je uzdravený, vrátil sa a silným hlasom oslavoval Boha; padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval Mu; a bol to Samaritán. Ježiš odpovedal: Či neboli očistení desiati? A kde sú deviati? Nevrátili sa, aby vzdali Bohu chválu, iba tento cudzinec! I povedal mu: Vstaň a choď; tvoja viera ťa zachránila. (Lukáš 17, 11 – 19)

Prečítaný príbeh o desiatich malomocných a ich uzdravení nám dáva príležitosť uvažovať o utrpení a o postoji veriaceho človeka k utrpeniu. Utrpenie je večne aktuálna téma, lebo ono je prakticky všadeprítomné. Utrpenia je viac, ako môžeme vidieť, lebo mnohí ľudia sa so svojím utrpením skrývajú, pretože sa chcú uchrániť pred škodoradosťou a falošným ľutovaním zo strany druhých ľudí. V prečítanom evanjeliu sa spomína jeden, a to veľmi častý druh utrpenia, choroba, ale, ako všetci vieme, rozličných druhov utrpenia je mnoho.
Keď človeka postihne choroba, hľadá pomoc, predovšetkým lekársku. Sme vďační lekárom, zdravotným sestrám a ďalším pracovníkom v zdravotníctve, ktorí nám poskytujú pomoc, keď ochorieme. Rovnako pri ďalších druhoch utrpenia hľadá človek pomoc, ktorá by utrpenie odstránila alebo aspoň zmiernila. Keď sa chorobu podarí vyliečiť a iné druhy utrpenia odstrániť, sme vďační tým, ktorí sa o to pričinili. Skúsenosť však ukazuje, že napriek nejednému úspešnému úsiliu o pomoc, určitá časť, či zvyšok utrpenia zostáva, a to neraz aj vo veľkom rozsahu. Najmä ak sa utrpenie tiahne za dlhý čas, človek si ho uvedomuje a prežíva s nepríjemnými, bolestnými myšlienkami a citmi.
Človek, keď je akokoľvek zasiahnutý utrpením, či už svojím alebo utrpením druhých, venuje utrpeniu mnoho myslenia. Výsledky uvažovania o utrpení môžu byť u rozličných ľudí rozdielne. Veľkú úlohu pritom hrá otázka, či človek uvažovanie o utrpení spája s vierou v Pána Boha, alebo či o utrpení uvažuje ako neveriaci, pričom Boh v úvahách takého človeka nemá absolútne nijaké miesto. Naše úvahy o utrpení sú spojené s vierou v Pána Boha.
Pri utrpení si ostro uvedomujeme obmedzenosť ľudskej moci a ľudských možností. Obdivujeme síce všetko, čo človek svojou vedeckou a technickou múdrosťou dokáže vykonať. Uvedomujeme si, že tieto schopnosti a možnosti sa zväčšujú stále zrýchľujúcim sa tempom. Ale aj v tejto situácii nám utrpenie pripomína, že naše ľudské možnosti sú obmedzené, že existujú hranice, ktoré nemôžeme prekročiť. Keď život plynie pokojným tempom a všetko sa nám darí, myšlienky o obmedzenosti človeka sú nám ďaleké. Ale v utrpení, keďže neprestajne narážame na hranice svojich možností, si svoju obmedzenosť jasne a bolestne uvedomujeme. Tí desiati malomocní si to uvedomovali každý deň znova a znova, keďže si nemohli dovoliť robiť to, čo predtým, keď boli ešte zdraví. Utrpenie nám takto odhaľuje jednu dôležitú pravdu o ľudskom živote, vedie nás k pravdivému poznaniu toho, aká je skutočná situácia našej ľudskej existencie.
Spolu s poznávaním tejto skutočnosti sa vynára otázka, či existuje niekto, koho možnosti a schopnosti nie sú obmedzené. Vo viere v Pána Boha máme hotovú odpoveď. Stačí sa započúvať do biblických slov, napríklad do slov, ktorými Pán Ježiš na jednu otázku svojich učeníkov odpovedal takto: „U ľudí je to nemožné, ale nie u Boha; lebo u Boha je všetko možné.“ Musíme vysloviť prekvapivú, paradoxnú vetu: Kto sa cez utrpenie, cez tieto myšlienky a otázky dopracuje k viere v Pána Boha a v jeho neobmedzenú moc, ten vo svojom utrpení získava niečo cenné, pozitívne.
Pri utrpení, svojom aj cudzom, si uvedomujeme, že človek je pominuteľný. Uznávame to síce aj inokedy, ale obyčajne na to zabúdame. Utrpenie nám pripomína, že len na určitý čas sme na tejto zemi, a že sa náš život každou minútou približuje k smrti. Je to síce myšlienka, ktorá nás napĺňa zmiešanými pocitmi, ale je pravdivá. Poznať pravdu a rátať s ňou je vždy dôležité, lebo kto odmieta pravdu, ten sa skôr alebo neskôr dožije sklamania. Takto nám utrpenie odhaľuje ďalšiu stránku pravdy o ľudskom živote.
Aj toto poznanie nás vedie k otázke: Je pominuteľnosť ľudského života niečo absolútne, niečo, za čím už vôbec nič nebude nasledovať? Aj na túto otázku nachádzame odpoveď v posolstve Biblie: Po smrti nasleduje z Božej milosti, v dôsledku vykupiteľského diela Pána Ježiša Krista, vzkriesenie, potom konečné hodnotenie ľudského života a večný život. Mnohí ľudia sú práve v utrpení vnímavejší pre toto biblické posolstvo o večnom živote. Blahoslavený je, kto, hoci cez utrpenie, cez uvedené myšlienky a otázky a cez biblické posolstvo, si aj osobne, pre seba, osvojí nádej večného života. Aj tu sa dostávame k paradoxnému záveru: Kto si takto upevní alebo dokonca objaví vieru v Pána Boha, kto svoj život spojí so Spasiteľom Ježišom Kristom, pre toho jeho utrpenie, hoci nepríjemné a bolestné, má aj túto vysoko pozitívnu stránku.
Kto upadne do utrpenia, najmä ťažkého a dlhého, začína postupne prehodnocovať svoj život a robí celkom nové poradie dôležitosti vecí, ktoré hrajú nejakú úlohu v jeho živote. Na rozdiel od svojho predchádzajúceho hodnotenia začína si postupne uvedomovať, že hodnoty, ktorým dovtedy pripisoval vysokú dôležitosť – hmotné bohatstvo, luxus, otázka, ako na neho pozerajú a hodnotia ho druhí ľudia, jeho vlastný vysoký spoločenský status, tituly, funkcie, sláva, a podobne – že to všetko je jednak neisté, pominuteľné, a ďalej: že toto všetko je úplne vedľajšie v porovnaní s ťarchou problému, do ktorého ho stavia práve znášané utrpenie, a okrem toho, že je to všetko povrchné, okrajové, periférne, ďaleko vzdialené od ústredných, centrálnych záležitostí života, od záležitostí, ktoré doteraz zanedbával. Toto je veľké, otrasné, šokujúce otvorenie očí, akoby sa človek naraz prebudil z mámivého sna a začal všetko vidieť v pravdivom svetle. Jeden verejný činiteľ, ktorý sa k tomuto poznaniu dopracoval vo svojej ťažkej chorobe, to pred televíznou kamerou vyjadril veľmi drastickým spôsobom. Bolo to veľmi pravdivé, poučné svedectvo. Rovnako dramatickým spôsobom svoju podobnú skúsenosť a poznanie vyjadril apoštol Pavel, keď napísal, že tie hodnoty, ktorým dovtedy pripisoval najvyššiu cenu, začal po objavení Krista pokladať za škodu, za smeti, za odpad.
U človeka, sa v utrpení dopracuje k takémuto kritickému hodnoteniu a prevratnému poznaniu, vzniká otázka, čo je tá centrálna, trvalá hodnota. V Pavlovej skúsenosti je naznačená odpoveď, že je to trvalé životné, i pre večnosť očakávané spoločenstvo s Pánom Ježišom Kristom. Ak sa vo svojom utrpení dopracuje človek k takémuto základnému prehodnoteniu a nájde aj tú pozitívnu, základnú hodnotu, tak musíme povedať, že utrpenie, hoci ťažké, zohralo v živote takého človeka dôležitú pozitívnu úlohu.
Nevieme, čo z tohto všetkého, o čom práve hovoríme, vo svojom utrpení objavili tí desiati malomocní v dnešnom evanjeliu. My sme o širšej problematike utrpenia. Ale z príkladu týchto desiatich trpiacich vidíme, že dlho a ťažko chorý človek túži po uzdravení. Po uzdravení túži aj človek, ktorý vo svojom utrpení urobí dôležité duchovné objavy a prejde cez závažnú duchovnú premenu, o ktorej sme hovorili. V našom evanjeliu sa túžba po uzdravení prejavila tým, že tí desiati volali: „Ježiši, Majstre, zmiluj sa nad nami“.
V texte evanjelia si mimochodom všímame slová: „zastali zďaleka“. Z obavy pred možným nakazením druhých nesmeli malomocní prísť do bezprostrednej blízkosti zdravých ľudí, z čoho vidíme, že k utrpeniu spôsobenému samotnou chorobou sa pridružila ešte aj sociálna odlúčenosť. Tí desiati rešpektujú tento predpis, ale to im nebráni zďaleka nahlas kričať smerom k Ježišovi, aby sa zmiloval nad nimi.
Ježiš, ktorý má osobitnú moc, im pomáha. Neuzdravuje ich síce v tej samej chvíli, ale posiela ich ku kňazom na zdravotnú prehliadku v súlade s predpismi v Mojžišovom zákone. Podrobne sa možno o týchto predpisoch dočítať v 3. kniha Mojžišovej v 13. a 14. kapitole. Tým, že ich posiela na zdravotnú prehliadku, im nepriamo dáva najavo, že budú uzdravení a že kňaz ich vyhlási za zdravých, aby sa smeli vrátiť k svojim rodinám. Mohli mať síce pochybovačné myšlienky, či sa ich Ježiš nechce takto zbaviť, ale oni, zrejme s dôverou, odchádzajú ku kňazom. Cestou sú očistení od malomocenstva.
O deviatich z nich už nič viac nepočujeme. Len jeden, a bol to Samaritán, na ktorého pravoverní Židia pozerali s opovrhovaním, sa vrátil poďakovať. Pán Ježiš hodnotí veľmi vysoko tento čin Samaritána, a kriticky konštatuje, že tí deviati síce prijali dar uzdravenia, ale nevrátili sa, aby v Ježišovej prítomnosti vzdali za svoje uzdravenie chválu Pánu Bohu. Pre dar zabudli na darcu. Až Samaritán dostáva od Pána Ježiša nielen telesné uzdravenie, ale celkové uzdravenie celej bytosti, keď mu Pán Ježiš hovorí: „Vstaň a choď; tvoja viera ťa zachránila.“ Poučenie pre nás: Keď dostaneme rozličné dary od Pána Boha – a dostávame ich každodenne – nikdy by sme nemali pre ne zabudnúť na darcu. Z Božích darov budeme mať opravdivé požehnanie až vtedy, keď ich prijatie spojíme s vďačnosťou a láskou k Darcovi.
Pán Ježiš uzdravil desiatich malomocných, a okrem toho uzdravil mnohých iných. Ale mnohí ďalší v jeho dobe a iných dobách nezažili takýto div uzdravenia. Preto sa pýtame, či tento div a ďalšie podobné príbehy, ktoré čítame v evanjeliách, majú nejaký význam aj pre nás.
Prvá odpoveď je, že s vierou môžeme a máme prosiť, aby Pán Boh viedol a požehnával zákroky lekárov, ktorí liečia nás a našich blízkych a priateľov. Okrem toho Pán Ježiš svojou mocou, môže pôsobiť aj priamo uzdravujúcim spôsobom, a nám nič nebráni prosiť ho o to.
Ale význam správ o uzdraveniach, ktoré vykonal Pán Ježiš, je ešte v inom. Ježišove divy sú – najmä v Evanjeliu podľa Jána – označené ako znamenia. Znamením čoho sú tieto divy? Znamením, predzvesťou toho, čo sa raz má stať skutočnosťou v plne realizovanom Božom kráľovstve. Keď Pán Ježiš uzdravil démonom posadnutého nemého slepca, povedal: „Ak ja Duchom Božím vyháňam démonov, tak celkom iste prišlo k vám kráľovstvo Božie.“ Podľa tohto jeho vysvetlenia uzdravenia, ktoré vykonal, aj uzdravenie desiatich malomocných, boli začiatkom kráľovstva Božieho na zemi. A zároveň boli a sú tieto divy znamením, predzvesťou, zárukou, závdavkom toho, že plné uzdravenie všetkých nás čaká v Božom kráľovstve. K tejto nádeji nás povzbudzuje dnešné evanjelium. Ale rovnako aj slová Zjavenia Jána, ktoré hovoria o novom stave vecí v novom Božom svete. Citátom zo Zjavenia, ktorý obsahuje túto perspektívu nádeje, končíme dnešnú kázeň: „Videl som nové nebo a novú zem, lebo prvotné nebo a prvotná zem sa pominuli a mora už niet. A videl som sväté mesto, nový Jeruzalem, zostupovať z neba od Boha, pripravený ako nevestu vyzdobenú svojmu ženíchovi. A počul som mohutný hlas od trónu: Ajhľa, stánok Boží s ľuďmi; prebývať bude s nimi a oni budú Jeho ľudom a On, Boh, bude s nimi, zotrie im každú slzu z očí a smrť už viac nebude, ani smútok, ani plač, ani bolesť už viac nebude, lebo prvotné sa pominulo. A Ten, ktorý sedel na tróne, povedal: Ajhľa, všetko tvorím nové. A ešte povedal: Napíš, že tieto slová sú verné a pravé.“
Na samom konci Zjavenia Jána a celej Biblie čítame slová, v ktorých je vyjadrená aj naša prosba: „Ten, ktorý svedčí tieto veci, hovorí: Áno, prídem čoskoro! – Amen! Príď, Pane Ježiši.“

Amen

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.