12. ned. po Sv. Trojici, Prvý list Korintským 6, 9 – 14. 18 – 20
Alebo či neviete, že nespravodliví nebudú dedičmi kráľovstva Božieho? Nemýľte sa! Ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani muži súložiaci s mužmi, ani zlodeji, ani lakomci, ani opilci, ani rúhači, ani vydierači nebudú dedičmi kráľovstva Božieho! A takými ste vy niektorí boli; ale dali ste sa obmyť, boli ste posvätení, ospravedlnení v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha. Všetko je mi dovolené, ale nie všetko je mi prospešné. Všetko je mi dovolené, ale ja sa ničím nedám ovládnuť! Pokrmy bruchu a brucho pokrmom! Boh však zničí tamto aj tieto. No telo nie je pre smilstvo, ale pre Pána, a Pán pre telo. Boh vzkriesil aj Pána a vzkriesi aj nás svojou mocou. ... Varujte sa smilstva! Každý (iný) hriech, ktorého sa človek dopustí, je mimo tela; ale kto smilní, hreší proti vlastnému telu. Alebo či neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nie ste sami svoji? Veď veľmi draho ste boli kúpení! Oslávte teda Boha svojím telom i svojím duchom, čo oboje náleží Bohu. (Prvý list Korintským 6, 9 – 14. 18 – 20)
Svoje listy cirkevným zborom písal apoštol Pavel do celkom konkrétnych situácií, v ktorých sa tieto cirkevné zbory nachádzali. Hádam najjasnejšie to vidno na Prvom liste Korintským, z ktorého je náš text. Ale i keď je tento list veľmi poznačený vtedajšou situáciou cirkevného zboru, tak predsa to, čo Pavel napísal, má trvalú platnosť i pre nás. Je to preto tak, lebo jeho myslenie, jeho odpovede a stanoviská boli ovplyvnené pôsobením Svätého Ducha. O slovách takéhoto pôvodu platí to, čo povedal Pán Ježiš o svojich slovách: „Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nikdy nepominú.“
Všimnime si situáciu, do ktorej písal Pavel svoje posolstvo. Mesto Korint bolo vtedy známe svojou nemravnosťou. To zanechalo stopy dokonca aj na gréckej reči. Keď sa povedalo „žiť korintským spôsobom“, korithiazesthai, znamenalo to: žiť nemravne. Žiť nemravným spôsobom – to bola v Korinte nielen rozšírená prax, ale niektorí ľudia odôvodňovali nemravný spôsob života dokonca teoreticky. V Liste Rímskym, ktorý bol napísaný práve v Korinte, a to aj pod vplyvom tamojšej nemravnej situácie, spomína Pavel ľudí, ktorí sa nielen sami dopúšťajú rozličných nemravných činov, ale aj schvaľujú, keď takéto činy robia druhí.
Aj v prečítanom texte sa ozýva niečo z mienky týchto ľudí. Dôvodili tým, že telo po smrti i tak vezme skazu, a že vraj preto hriechy, ktoré človek koná na svojom tele, nemôžu byť také závažné. Práve tomuto prevrátenému stanovisku venuje apoštol v našom texte veľkú pozornosť, a uvádza dôležité dôvody proti nemu. Treba nám veľmi pozorne počúvať, čo hovorí apoštol, lebo aj dnes je veľmi rozšírené stanovisko – prakticky i teoreticky – že hriechy nemravnosti nie sú také závažné. Táto duchovná nákaza sa neraz zmocňuje aj kresťanov, preto je dobre vypočuť si k tomu zásadné stanovisko Božieho slova.
Pavel uvádza najprv veľmi prísne varovanie, že tí, ktorí sa dopúšťajú nemravných činov, nevojdú do kráľovstva Božieho. To sú slová namierené okrem iného proti tým, ktorí v Korinte argumentovali takto: Telo je smrteľné, pominuteľné, a preto hriechy páchané na tele nemusíme brať vážne. Veď vraj hriechy, ktoré pácha človek na svojom tele, sa smrťou tak či tak pominú. Proti tejto mienke, s ktorou sa Pavel u určitých ľudí stretal, chce v našom texte povedať: Tieto hriechy treba brať veľmi vážne. Hriechy totiž, ktorých sa človek dopúšťa na sebe, netýkajú sa iba jeho smrteľného, pominuteľného tela, ale nechávajú stopu na jeho bytosti.
Do večnosti človek nevstupuje ako čistá, nepopísaná tabuľa, ale odnáša si so sebou stopy všetkého, čo robil v tejto časnosti, stopy dobrého i zlého. Všetkým, čo človek myslí, hovorí, robí, tým, ako sa správa, tým všetkým súčasne formuje seba samého, či si to uvedomuje alebo nie. Pred touto zákonitosťou neexistuje možnosť úniku. Pri vstupe do večnosti spýta sa nás večný Sudca: Tak, ukáž mi, čo si urobil so svojím životom. Kto sa bez vnútorných zábran, bez výčitiek svedomia dopúšťa nemravných činov, ten svojej vlastnej bytosti zasadzuje jednu ranu za druhou.
Takže Pavlovo varovanie, že ľudia, ktorí sa dopúšťajú takýchto vecí, nevojdú do kráľovstva Božieho – to nie je len nejaká starobylá dogmatická veta, ale je to veta, ktorá má veľmi závažné vnútorné odôvodnenie. Týmito myšlienkami chce apoštol varovať kresťanov v Korinte. Žijú síce uprostred korintskej nemravnosti, zlé príklady doliehajú na nich zo všetkých strán, ale oni sa aj uprostred tejto nečistoty majú zachovať čistými, uprostred tejto tmy majú svietiť ako svetlo sveta. Od doby, v ktorej boli tieto slová napísané, prešlo vyše 19 storočí, ale všetci veľmi dobre cítime, aké aktuálne je i dnes toto apoštolovo varovanie. Preto na tento text nesmieme pozerať iba ako na kus starej histórie, ale treba ho prijať ako Božie slovo adresované aj nám.
Existuje druhý závažný argument, ktorý nedovoľuje bagatelizovať hriechy spomínané v našom texte. Je síce pravda, že naše telo so všetkými vlastnosťami, ktoré k nemu patria, je pominuteľné, že sa smrťou končí jeho existencia. Ale to ešte neznamená, že by sme telo mohli akokoľvek podceňovať, ako to v tej dobe robili niektorí ľudia. Telo je zázračný organizmus, ktorý nám daroval Pán Boh. Telo je chrám Ducha, ako zdôrazňuje apoštol v našom texte. Človek má dať a vždy znova dávať svoje telo so všetkými jeho vlastnosťami a schopnosťami k dispozícii Pánu Bohu. V Liste Rímskym napísal Pavel tieto slová: „Prosím vás teda, bratia, pre milosrdenstvo Božie, vydávajte svoje telá v živú, svätú, Bohu príjemnú obeť, vašu rozumnú to službu Bohu.“
Z toho všetkého vyplýva veľká zodpovednosť za to, ako pristupujeme k svojmu telu. Celý náš život má byť neprestajnou službou Pánu Bohu. Všetko, čo robíme, aj v náboženskej aj v mimonáboženskej, profánnej oblasti, má byť robené tak, aby bolo vidno, že sme, nástrojmi, konateľmi Božej lásky a spravodlivosti. Ale k tomu je potrebné, aby náš telesný organizmus so všetkými jeho schopnosťami, bol udržiavaný v čo najlepšej kondícii. Treba to prízvukovať, lebo človek veľmi ľahko skĺzne na scestie a robí veci, ktorými poškodzuje seba samého, a v dôsledku týchto hriechov nemôže dobre a správne konať to celoživotné poslanie, ktoré mu dal Pán Boh. Nemravným životom, alkoholizmom, drogami, fetovaním a mnohými inými hriechmi oslabuje a poškodzuje človek to, čo každý deň nanovo má byť v najlepšom možnom stave dávané k dispozícii Pánu Bohu.
My si možno myslíme, že na tomto svete žijeme kvôli sebe. Písmo sväté nás vyvádza z tohto omylu, keď hovorí: „Nikto z nás nežije sebe a nikto sebe neumiera. Lebo ak žijeme, Pánovi žijeme, ak umierame, Pánovi umierame. A tak či žijeme, či umierame, Pánovi sme.“ Toto je úplne nová koncepcia života, v porovnaní s tou, s ktorou sa Pavel stretal v Korinte. Toto je úplne nová koncepcia života v porovnaní s tou, podľa ktorej žije väčšina ľudí v dnešnom svete. Ale práve na tomto pozadí má byť u kresťanov vidno, že si osvojili a praktizujú myšlienku: Nie som svoj, nie som majiteľ seba samého, patrím nie sebe, ale patrím Pánu Bohu, patrím Pánu Ježišovi. Ak toto chápanie života budeme brať vážne, vyplýva z toho každodenná povinnosť bojovať proti hriechom, ktoré kazia na nás to, čo vlastne ani nie je naše, ale čo je Božie, a z čoho raz budeme vydávať počet.
Pavel píše ľuďom, z ktorých niektorí boli kedysi oddaní spomínaným hriechom. Boli poddaní hriechom, ale stala sa s nimi veľmi veľká zmena. Uvedomili si, že za veľmi vysokú cenu, smrťou Pána Ježiša Krista, boli vykúpení zo starého otroctva hriechu. Táto Božia láska, tento čin záchrany ich natoľko dojal a na nich zapôsobil, že to úplne zmenilo ich život k lepšiemu. Takto Božie slovo ukazuje, že nikto nie je odsúdený, aby žil naveky v hriechu a mravnej nečistote. Pre každého z nás Pán Ježiš zomrel, každý z nás bol vykúpený za veľmi veľkú cenu, každý má možnosť prijať Boží dar nového života. Nik by si nemal myslieť o sebe, že je beznádejným prípadom. Pred Pánom Bohom nejestvujú beznádejné prípady. Každý má možnosť prejsť do oblasti nového života. Tento prísny text je preto súčasne radostným posolstvom pre každého, komu sa zošklivil život v nemravnosti a kto túži po skutočne peknom, radostnom živote.
I keď človek prešiel alebo prejde od nemravného života k čistému životu, musí o darovanú a dosiahnutú úroveň každý deň zápasiť. Pokušení v okolitom svete je mnoho, a aj v našom vlastnom srdci sa neraz ozývajú staré zlé sklony. Celý náš život je zápas proti pokušiteľským útokom, ktoré nás chcú stiahnuť nadol. Bez modlitby sa v týchto pokušeniach nedá zvíťaziť. V modlitbe nadväzujeme kontakt so Spasiteľom, ktorý nás vykúpil a ktorý sám premohol všetky pokušenia. V modlitbe prúdi do nás jeho sila, a tá nám umožňuje prekonať pokušenia a zachovať si vysokú duchovnú a mravnú úroveň.
Kto dá svoj život k dispozícii Pánu Bohu, kto žije v mravnej čistote, aby mohol Bohu slúžiť čo najúčinnejšie, kto každý deň zápasí o zachovanie vysokej mravnej úrovne, kto každý deň cez modlitbu hľadá pomoc, aby mohol zvíťaziť v pokušeniach, kto svojím telom i duchom oslavuje každý deň Pána Boha, ten môže s nádejou, ba s radosťou pozerať do večnosti, ten sa môže tešiť na to, že raz bude z Božej milosti účastníkom Božieho kráľovstva.
Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
