Galaťanom 5, 25 – 6, 10
Ak žijeme Duchom, podľa Ducha aj konajme! Nehľadajme prázdnu slávu, nedráždime sa navzájom a nezáviďme jeden druhému! Bratia, keby aj niekoho pristihli pri nejakom poklesku, vy, ktorí ste vedení Duchom, napravte ho v duchu miernosti – a každý si daj pozor sám na seba, aby si i ty nepadol do pokušenia. Jedni neste bremená druhých, a tak naplníte Kristov zákon. Lebo ak si niekto myslí, že je niečím, a nie je ničím, sám seba klame. Nech každý skúma svoje konanie, a tak sa bude mať čím chváliť sám pred sebou, ale nie pred iným. Lebo každý bude niesť svoje bremeno. Kto je vyučovaný v slove, nech sa rozdelí o všetko, čo má, s tým, kto ho vyučuje. Nemýľte sa! Boh sa nedá vysmievať. Lebo čo človek rozsieva, to bude aj žať. Pretože kto rozsieva pre svoje telo, z tela bude žať porušenie. Ale kto rozsieva pre Ducha, z Ducha bude žať večný život. Neúnavne konajme dobro, lebo ak neochabneme, budeme žať, keď príde čas. A tak teda, kým máme čas, robme dobre všetkým, ale najmä členom rodiny veriacich. (Galaťanom 5, 25 – 6, 10)
Tesne pred prečítaným textom v apoštolovom liste Galaťanom je zoznam vecí, ktoré sú ovocím Svätého Ducha v človeku. Sú to tieto vlastnosti: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, sebaovládanie. To sú charakteristické znaky života kresťana, ktorý sa ochotne a dobrovoľne dáva viesť Svätému Duchu. Ide o také dôležité veci, že by sme ich mali vedieť naspamäť, aby sme svoj život v každej situácii mohli formovať podľa nich. Ba vlastne, ak sa celkom otvoríme pôsobeniu a vedeniu Svätého Ducha, tieto postoje by mali vyrásť spontánne, samy od seba, z nášho nového srdca.
V texte, ktorý sme prečítali, ešte zotrváva apoštol pri tej istej téme, pri ovocí Ducha, i keď už tieto slová ďalej nepoužíva. Tento náš text obsahuje niekoľko príkladov toho, ako sa ovocie Ducha má prejavovať a uplatňovať v živote veriaceho človeka, a predovšetkým v živote spoločenstva tých, ktorí prijali to ovocie Ducha.
Týmto textom chce apoštol zdôrazniť, že človek nesmie len nečinne čakať, či sa niektoré z praktických prejavov ovocia Ducha v jeho živote objavia, ale aj sám sa musí usilovať žiť v súlade s programom, ktorý nám dáva Duch Svätý: „Ak žijeme Duchom, podľa Ducha aj konajme!“ Tým chce byť povedané toto: Keďže nám Svätý Ducha daruje nekonečne krajší život, než aký sme mali doteraz, musíme sa usilovať aj svoje každodenné správanie uviesť do súladu s tým darovaným novým životom.
Pokiaľ ide o vedenie k tomuto vedomému, sústavnému stvárňovaniu nového života, bol apoštol výborným pedagógom. On sám si uvedomoval, že aj túto pedagogickú schopnosť dostal ako milosť, ako vystrojenie pre misijnú službu, od svojho Pána. Ako dobrý, milosťou Božou obdarený pedagóg vie o nebezpečenstvách, ktoré hrozia ľuďom, ktorých má viesť.
Jedno z týchto nebezpečenstiev je, že človek síce rád prijme Božie odpustenie a ostatné Božie dary, ale nechce sa mu veľmi meniť zaužívaný spôsob života, a tak si taký človek kladie otázku, či by nejako predsa len nemohol zostať pri tom starom spôsobe života, pri starom správaní, pri starom spôsobe reagovania, a predsa požívať všetko to dobré, čo Pán Boh vo svojom Synovi Pánu Ježišovi Kristovi ponúka ľuďom.
Pavel varuje pred takýmto nemožným, neuskutočniteľným kompromisom, a hovorí veľmi ostro, že on takúto snahu dvojkoľajných kresťanov chápe ako výsmech z Pána Boha. Stručnými, ale dôraznými slovami varuje pred takýmto výsmechom z Pána Boha: „Nemýľte sa, Boh sa nedá vysmievať. Lebo čo človek rozsieva, to bude aj žať.“ To si mali uvedomiť všetci kresťania v galatských cirkevných zboroch, ktorí si mysleli, že dvojkoľajné kresťanstvo je možné. To si aj dnes musia uvedomiť všetci kresťania, ktorí si myslia, že dvojkoľajné kresťanstvo je možné. Niečo z tej dvojkoľajnosti iste aj my v sebe objavíme. Čím úprimnejšie sa pozrieme do svojho vnútra a na svoju každodennú prax, tým jasnejšie uvidíme aj túto negatívnu stránku svojho života. Ale potom by sme si mali veľmi vážne vziať k srdcu apoštolovo varovanie: „Nemýľte sa, Boh sa nedá vysmievať. Lebo čo človek rozsieva, to bude aj žať.“
Ďalšia stránka apoštolovej pedagogickej múdrosti je v tom, že neostáva len pri výpočte postojov, ktoré sú ovocím Ducha, ale ich práve v našom texte – aspoň niektoré z nich – rozvádza do konkrétností. Určite poznáme aj zo svojej skúsenosti, že v mnohých prípadoch nami veľmi nepohnú všeobecne formulované zásady, i keď sú veľmi správne, ako napríklad láska, radosť, pokoj a podobne. Keď človek počuje takéto slová, nevedie ho to vždy ku konkrétnej predstave, čo vlastne znamenajú v skutočnosti, ako sa majú realizovať v jeho konkrétnej životnej situácii. Neraz je potrebné urobiť ďalší krok a povedať človeku – ako sa hovorí – po lopate, čo má robiť, ako sa správať. Apoštol ako múdry pedagóg robí práve toto. My si teraz všimneme jeho konkrétne napomenutia.
„Nehľadajme prázdnu slávu, nedráždime sa navzájom a nezáviďme jeden druhému.“ Človek sa ani po tisícročiach nemení. Bez osobitného vysvetľovania vieme, čo znamenajú tieto slová, hoci boli napísané pred viac ako 1900 rokmi. Túžba po vyniknutí je veľmi silným motívom ľudského srdca – vtedy i dnes. Pokiaľ je to len túžba urobiť niečo veľké, cenné, užitočné pre mnohých, je to v poriadku. Ale veľmi často je s tým nerozlučne spojená túžba po chvále, oslave, po veľkej oslave. Vieme, že túžba po chválení a oslavovaní môže nadobudnúť až smiešne, groteskné formy. Vieme ďalej, že túžba po oslavovaní môže mať aj samostatnú existenciu: človek túži po oslavovaní, i keď v skutočnosti neurobí nič také, za čo by si zaslúžil oslavovanie. A keďže takáto túžba nie je iba v srdci jedného človeka, ale v srdciach mnohých, tak v dôsledku toho prichádza ku konfliktom, neraz veľmi prudkým, ktoré veľmi kazia život v spoločenstve. Apoštol hovorí, že kresťan, ktorý je pod vedením Svätého Ducha, by mal mať srdce natoľko zmenené, že by bol celkom slobodný od tohto primitívneho myslenia a správania.
V tom je apoštol v dokonalej zhode so svojím Pánom, Ježišom Kristom. Lebo aj Pán Ježiš Kristus neúnavne viedol srdcia svojich učeníkov a ostatných poslucháčov tým istým smerom.
Na ktorej strane v tomto ohľade stojíme my? Ovplyvnilo nás v tejto veci Kristovo evanjelium, alebo sa správame a myslíme tak, akoby sme tieto časti evanjelia nikdy neboli počuli? Tu máme dosť materiálu na myslenie, na sebapoznávanie a na menenie smeru svojich myšlienok a životných postojov.
Venujme pozornosť ďalším slovám nášho textu: „Bratia, keby aj niekoho pristihli pri nejakom poklesku, vy, ktorí ste vedení Duchom, napravte ho v duchu miernosti – a každý si daj pozor sám na seba, aby si i ty nepadol do pokušenia.“ To sú krásne a dôležité slová. Apoštol vie, že človek nie je perfektný anjel, a že sa aj v zápase o novú existenciu môže stať, že sa dopustí nejakého poklesku, menšieho alebo aj väčšieho. Ako sa tí druhí majú vtedy zachovať? V prečítaných slovách apoštol ukazuje, že dve veci by boli nesprávne: na jednej strane ľahostajnosť, na druhej strane odsúdenie. Nesmie nám byť ľahostajné, keď sa druhí dopustia pokleskov. Na druhej strane nesmie nás taká situácia viesť k tomu, aby sme ich odsúdili a povedali: pre teba už neexistuje možnosť nápravy, keďže si sa toho a toho dopustil.
Napraviť takého človeka v duchu miernosti – to je riešenie, o ktoré sa má usilovať človek, ktorého vedie Boží Duch. To znamená, že hlavným cieľom má byť pomoc, otvorenie novej cesty do budúcnosti. Táto cesta samozrejme ide cez pokánie, vyznanie hriechov, ľútosť. Ale ak sa nám podarí druhého priviesť na túto cestu, potom mu už netreba donekonečna pripomínať jeho poklesok, ale treba sa tešiť spolu s ním z jeho novej existencie, a tým ho podporovať na jeho novej ceste. A ten, kto druhému takto pomáha, má zachovať postoj pokory, uvedomujúc si, že aj jemu sa môže stať niečo podobné. Ako my pristupujeme k ľuďom, ktorí nám nejako ukrivdili, alebo sa dopustili nejakého iného priestupku? Aj tieto slová zo začiatku šiestej kapitoly Listu Galaťanom nám dávajú meradlo na sebahodnotenie a ukazujú, ako má v takýchto situáciách vyzerať náš postoj.
„Jedni neste bremená druhých, a tak naplníte Kristov zákon.“ Tieto slová žiadajú od nás, aby sme mali otvorené oči a srdce pre problémy druhých, aby sme boli ochotní vypočuť ich a rozmýšľať spolu s nimi o východisku a riešení ich ťažkostí. Tie bremená, o ktorých hovorí citovaná veta, môžu byť rozličné. Môže to byť napríklad bremeno samoty, bremeno choroby, bremeno konfliktov s druhými, bremeno viny, bremeno smrti. V týchto a iných ťažkostiach by sme mali byť pre svojich blížnych ľuďmi, ktorí im účinne pomáhajú niesť životné bremeno.
„Neúnavne konajme dobro, lebo ak neochabneme, budeme žať, keď príde čas. A tak teda kým máme čas, robme dobre všetkým, ale najmä členom rodiny veriacich.“ Mali by sme mať program stáleho, nepretržitého robenia dobrého a tento program stále uskutočňovať. Nemali by sme sa v mysli pridlho zdržiavať pri tom dobrom, čo sme urobili, a tak vo vlastných očiach obdivovať seba. Treba len krátko kriticky zhodnotiť jednotlivé kroky toho dobrého, čo sme urobili; poďakovať Pánu Bohu za to dobré, čo nám pomohol urobiť, a na druhej strane z kritického hodnotenia svojho konania odvodiť poučenie a korekciu pre budúcnosť, a potom hneď pozerať dopredu a dať sa poháňať otázkou, čo dobrého mám ďalej urobiť, a tak neprestajne pokračovať.
V texte sa spomínajú členovia rodiny veriacich. To je pre nás predovšetkým cirkevný zbor, ktorého sme členmi, alebo menšie spoločenstvá v cirkevnom zbore. Konanie dobrého nemá však ostať obmedzené na cirkevný zbor, ale cirkevný zbor má byť intenzívnou školou robenia dobrého druhým ľuďom. Kým si človek neosvojí tento stály, permanentný štýl života, môže sa mu taký program zdať obťažný a nepríjemný. Ale keď to začne intenzívne robiť, objaví krásu, ktorá sa skrýva v takomto chápaní a formovaní života.
„Budeme žať, keď príde čas.“ Pod žatvou sa obyčajne rozumie odmena. Ale tou odmenou je súčasne a predovšetkým aj to, čo sa stane z našich bytostí pod vplyvom dlhodobého permanentného robenia dobra, ako sa vnútorne meníme, ako vnútorne rastieme. Najcennejšou odmenou je vždy to, čo sa týka našich bytostí, podstaty našich bytostí. Proces posväcovania, ktorý nám je ako ponuka a ako program predložený v Písme svätom, to nie je iba meditácia v pohodlnej samote, ale tento proces duchovného rastu našich bytostí má prebiehať a stále sa stupňovať uprostred každodenného života a jeho najrozličnejších situácií. K takémuto chápaniu a stvárňovaniu nášho vlastného života, ktorý je cestou ku konečnému cieľu, chce aj nás priviesť Duch Svätý.
Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
