3. ned. pred koncom cirk. roku, Matúš 24, 45 – 51
Kto je teda verným a rozumným sluhom, ktorého pán ustanovil nad svojou čeľaďou, aby jej načas dával pokrm? Blahoslavený sluha, ktorého pán pri svojom príchode nájde tak robiť! Veru vám hovorím, že ho ustanoví nad celým svojím majetkom. Ale ak by si ten zlý sluha pomyslel: Môj pán ešte nepríde, a začal by biť spolusluhov, jedol by a pil s opilcami, príde pán toho sluhu v deň, keď sa ani nenazdá, a v hodinu, o ktorej nevie, rozpoltí ho a s pokrytcami určí mu podiel; tam bude plač a škrípanie zubov. (Matúš 24, 45 – 51)
Posledné nedele cirkevného roku nám pripomínajú blížiaci sa Pánov príchod. Prvé generácie cirkvi očakávali jeho príchod ešte vo svojej dobe. Napriek tomu, že sa dodnes neuskutočnil, my pri tomto očakávaní stále zotrvávame.
Pán príde, ako sľúbil, i keď nevieme, kedy sa to stane. Jeho príchod môže nastať kedykoľvek, celkom nečakane, uprostred plného ruchu nášho života. Pán Ježiš upozorňuje na to v slovách: „Ako blesk, keď sa zablýska, zasvieti od jedných končín pod nebom po druhé končiny pod nebom, tak bude Syn človeka v svoj deň“ (L 17). Ako príklad náhleho príchodu uvádza situácie pred biblickou potopou a pred skazou Sodomy a Gomory. Hovorí, že vtedy sa ľudia naplno venovali každodennému životu: jedli, pili, ženili sa a vydávali, kupovali a predávali, sadili, stavali, a naraz, nečakane prišli tie katastrofálne udalosti. Tak isto, uprostred čulého životného ruchu, môže kedykoľvek nastať Pánov príchod.
Ale i ak sa my Pánovho príchodu nedožijeme v tom zmysle, ako sa o ňom hovorí v biblických predpovediach o udalostiach konca, tak predsa osobný príchod Pánov zažije každý na konci svojho života. Na blížiaci sa koniec a stretnutie s Pánom nás upozorňujú posledné nedele cirkevného roku.
O tomto príchode, či návrate, hovorí Pán Ježiš v prečítanom podobenstve. Je to podobenstvo o sluhovi, to znamená vysokom funkcionárovi, ktorému jeho pán, keď na dlhší čas odcestoval, zveril svoj dom, majetok a starosť o všetkých pracovníkov na svojom majetku. Pán odišiel a nechal sluhu samostatne pôsobiť, spravovať majetok, starať sa o ľudí. Odišiel a sľúbil, že sa vráti a zhodnotí jeho činnosť.
Vzťah tohto pána v podobenstve a jeho sluhu je obrazom vzťahu Pána Ježiša a nás, ľudí. Hovoriť o Ježišovi Kristovi ako našom Pánovi sme si zvykli už natoľko, že to často opakujeme mechanicky, bez hlbšieho zamyslenia. Občas sa treba pristaviť pri otázke, čo to vlastne znamená. O charaktere tohto vzťahu sa z epištoly dnešnej nedele (R 14, 1 – 9) dozvedáme dôležité veci. Citujeme z nej tie najdôležitejšie slová: „Nikto z nás nežije sebe a nikto sebe neumiera. Lebo ak žijeme, Pánovi žijeme, ak umierame, Pánovi umierame. A tak či žijeme, či umierame, Pánovi sme. Veď práve na to Kristus umrel a ožil, aby panoval aj nad mŕtvymi aj nad živými.“
Vznik tohto vzťahu – On, náš Pán, my, jeho sluhovia – je absolútne prekvapivý, originálny. Ako sa stal naším Pánom? Citované slová odpovedajú na túto otázku. Zomrel za nás, aby nás vyslobodil z tragédie hriechu. Vstal z mŕtvych, aby aj nám daroval vzkriesenie k novému životu. Tak sa stal naším Pánom. Stal sa naším Pánom spôsobom, ktorý vo svete nemá obdobu. Získal si nás za nepredstaviteľne veľkú cenu, za obetovanie vlastného života, čo je najvyšší možný prejav jeho lásky. Získal si nás a patríme jemu.
Otvorme si doma Malý katechizmus a prečítajme si Lutherovo vysvetlenie druhého článku Všeobecnej viery kresťanskej. Lepšie ako to napísal Luther, sa už hádam tento vzťah medzi Pánom Ježišom a nami ani nedá vyjadriť.
Získal si nás, je naším Pánom, a svoje zachraňujúce, tvorivé dielo chce doviesť až do konca. Daroval nám odpustenie, ale rozhodne nechce, aby sme ostali navždy hriešnymi ľuďmi. Odpustenie, ktoré nám daroval, má byť východiskom toho, aby sme sa stávali a stali novými ľuďmi.
Rečou podobenstva by sme mohli povedať: Novými ľuďmi sa máme stávať tak, že budeme vo svete, v ktorom žijeme, konať jeho, Pánovo dielo, že budeme prakticky uplatňovať zásady lásky, pokoja, spravodlivosti.
Zodpovední sme za duchovné i hmotné hodnoty, ktoré nám zveril – podobne ako ten sluha v podobenstve. To znamená, že tieto hodnoty nesmieme nechať ležať ladom. Treba ich postaviť do služby kráľovstva nebeského. V prostredí, v ktorom sa pohybujeme máme tvoriť hoci malé ostrovčeky kráľovstva Božieho. Máme na to priamu výzvu Pána Ježiša: „Hľadajte najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť.“
V podobenstve sa hovorí o tom, že poverený sluha má dávať čeľadi načas pokrm. Keď to vztiahneme na seba, znamená to, že dôležitou stránkou poverenia, ktoré nám dal Pán Ježiš Kristus, je naše láskou určované správanie voči druhým ľuďom. Voči blízkym v rodine, ale aj voči ostatným. Čo to znamená? Môžeme uviesť aspoň niektoré body. Rešpektovať dôstojnosť druhých. Neponižovať ich nijakým spôsobom. Neubližovať a nekrivdiť im. Neklamať, nepodvádzať, nekradnúť. Nebyť bezohľadný. Byť ohľaduplný. Radovať sa z úspechov druhých ľudí. Nezávidieť im. Neradovať sa zo škody a neúspechov iných. Pomáhať im v ťažkostiach. Jazyk využívať na peknú komunikáciu s nimi. V tomto zozname pravidiel môže a má pokračovať každý sám.
Každé takéto dobré, tvorivé slovo a pomáhajúci čin má význam nielen pre ľudí, na prospech ktorých to vykonáme, ale aj pre nás samých. Tým, že tieto veci robíme, sami duchovne rastieme a približujeme sa bytostne k cieľu, ktorý môžeme označiť za dôležitý zmysel nášho života.
Čo má byť vnútornou pohnútkou takéhoto priamočiareho vedenia života? Po prvé veľká vďačnosť Pánu Ježišovi za to, že nás zachránil za takú veľkú cenu. A zároveň myšlienka na to, že on príde, že sa s ním stretneme a že príde s otázkou, ako sme využili to veľké dobrodenie, ktoré nám preukázal, ako sme splnili úlohy, ktorými nás poveril. Príde a bude hodnotiť.
Podobenstvo ukazuje, že pánovo hodnotenie môže dopadnúť dvojako. Podľa toho, ako sa v pánovej neprítomnosti správa ten sluha, poverený veľkou zodpovednosťou. V podobenstve sa spomína najprv prípad, že poverený sluha robí všetko podľa poverenia svojho pána. Z výsledku má radosť jeho pán a veľkú radosť má sám sluha. O ňom hovorí Pán Ježiš: Blahoslavený sluha, ktorého pán pri svojom príchode nájde tak robiť! Ďalej sa hovorí o uznaní a odmene. Mohli by sme povedať: Ak sa v tomto živote plnením Pánovho poverenia osvedčíme, on nám otvorí cestu k ďalším stupňom osobnostného rastu. Boli by sme blahoslavení, v opravdivom zmysle šťastní, keby Pán pri našom stretnutí s ním, mohol o nás povedať práve toto. Je to veľká výzva, ktorú nám predkladá posolstvo dnešnej nedele.
Pán Ježiš vie, že dlhé čakanie môže viesť k veľkému pokušeniu. Dlhým čakaním sa otupuje pozornosť. Pri dlhom čakaní sa môže stať, že človek venuje postupne vždy menej pozornosti tej udalosti, na ktorú čaká, a vždy väčšiu váhu nadobúda u neho plytký pôžitok prítomnej chvíle. V podobenstve je majstrovsky opísané toto klesanie z vysokej úrovne na veľmi nízku, zlú. „Ale ak by si ten zlý sluha pomyslel: Môj pán ešte nepríde, a začal by biť spolusluhov, jedol by a pil s opilcami, príde pán toho sluhu v deň, keď sa ani nenazdá, a v hodinu, o ktorej nevie.“ Z týchto slov sa dá vyčítať, že myšlienky onoho zlého sluhu prebiehali približne takto: Už prešiel dlhý čas a môj pán neprichádza. A vráti sa on vôbec niekedy? To mám čakať na neho donekonečna? a pritom sa stále riadiť jeho pravidlami a inštrukciami? Veď by som si s toľkým majetkom, ktorý mi zveril, mohol žiť veľmi pohodlne, užívať si. Čo tam po nejakých etických zásadách! A prečo by som sa mal správať korektne voči druhým ľuďom, keď mám k dispozícii takú veľkú moc? Držím ich v hrsti, môžem im nanútiť svoju vôľu, môžem si vynucovať poslušnosť násilím, bitkou. Ba môžem ich biť hoci len kvôli tomu, aby som im ukázal, akú veľkú moc mám nad nimi.
Možno sa tento duchovný a mravný pokles začal celkom malými krokmi. Často sa veľmi zlé veci začínajú takto. Človek si zvykne na prvý zlý krok a potom, keď si už zvykol, urobí ďalší zlý krok, aj na ten si zvykne a hneď je z toho lavína zlých krokov, ktorá vedie k veľkej katastrofe.
Katastrofou je už to, že ten človek seba samého už viac nemá v moci. Prestal byť verným sluhom svojho pána a stal sa otrokom hriechov a nerestí. Žalostný je pohľad na človeka, ktorý napriek všetkému pôžitku a luxusu, ktorý si môže dovoliť, sa stáva úbohou troskou.
Pán Ježiš tu zároveň varuje pred zhubným vplyvom zlej spoločnosti. Hovorí, že ten človek sa začne opíjať s opilcami. V dobrej spoločnosti človek rastie. V zlej spoločnosti degeneruje, klesá.
Pán Ježiš varuje pred opíjaním sa. Človek sa dokáže opíjať alkoholom, prepadnúť drogám, opájať sa vlastným šťastím, úspechmi, mocou, krásou, slávou. Opíjať sa a opájať sa – to vedie človeka k strate súdnosti, k nesprávnemu, prevrátenému posudzovaniu a hodnoteniu situácie, v ktorej sa nachádza. To všetko smeruje k nebezpečnému strácaniu úrovne, k strácaniu kvality vlastnej osobnosti. Toto je jedna, veľmi zlá stránka osobného stroskotania.
Stroskotanie onoho zlého sluhu sa potvrdí, keď sa vráti jeho pán. Sluha síce jeho návrat už ani nečakal. Ale pán sa vráti a hodnotí. Jeho hodnotenie a odsúdenie znamená totálnu osobnú katastrofu. Nedokážeme konkrétne opísať, v čom toto stroskotanie na poslednom Božom súde spočíva, lebo veci večnosti sa vymykajú našej terajšej schopnosti chápania. Ale obrazné vyjadrenie stroskotania by malo byť dostatočným varovaním. Plač a škrípanie zubov je vyjadrením konečného zúfalstva nad premárneným životom, nad premárnenými skvelými možnosťami, ktoré nám na dobu čakania dal náš Pán Ježiš Kristus.
Toto podobenstvo je varovaním pre každého člena cirkvi. Tu je reč o ľuďoch, ktorí prijali Ježiša Krista za svojho Pána. Sluha, ktorému prejaví pán veľkú dôveru a zverí mu také veľké hodnoty a dá mu program – to je obraz Ježišovho nasledovníka. Je to teda podobenstvo o nás. Je to veľké varovanie a výzva. Aktuálne je apoštolovo napomenutie: „Daj si pozor, aby si aj ty nepadol do pokušenia.“
Treba si navždy zachovať istotu, že sa blížime k hodnotiacemu stretnutiu s Pánom, a z tohto očakávania odvíjať všetky svoje rozhodnutia a celé svoje správanie. Dať sa tým neprestajne motivovať. Bojovať proti zabúdaniu, pravidelne si pripomínať Pánove sľuby. Prežívať chvíle radostného čakania. Žiť už teraz čím viac podľa pravidiel nového života vo večnosti. Potom stretnutie s Pánom nebude hodinou hrôzy, ale tým najradostnejším zážitkom. Táto možnosť sa nám ponúka a na nás je, aby sme si ju osvojili. Amen.
Modlitba – Pane Ježiši Kriste, sme radi, že si práve Ty naším Pánom. Za vysokú cenu si si nás vykúpil. Sme Tvoji, patríme Tebe, a to dáva zmysel nášmu životu. Ty nás chceš sprevádzať v živote i pri smrti. Pomôž nám, aby táto istota patrila medzi vedúce myšlienky nášho života. Raz sa stretneme s Tebou. Často na to zabúdame. Prosíme, pripomínaj nám to znova a znova. Pomôž, aby sa nám očakávané stretnutie s Tebou stalo motivujúcou silou pre stvárňovanie života. Dávaj nám silu, aby sme čím viac pravidiel večného života uplatňovali už teraz, v časných dňoch. Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
