3. nedeľa po Sv. Trojici, Matúš 23, 10
Nedávajte si hovoriť: Vodcovia! lebo jeden je váš Vodca, Kristus. (Matúš 23, 10)
Mysliaceho človeka zaujíma otázka o zmysle a cieli jeho života. To je otázka, ktorá sa týka každého jedného z nás. Mnohí si ju uvedomujú a intenzívne sa ňou zaoberajú, iných to ešte len čaká.
Chceli by sme si všimnúť, čo sa z Božieho slova môžeme dozvedieť o tejto veci. Zmysel nášho bytia v biblickom chápaní sa dá vyjadriť rozličným spôsobom. Jedno z týchto vyjadrení spočíva v tom, že človek má vnútorne, charakterovo, bytostne rásť, jednoznačne smerovať k tomu, aby sa stával bytosťou podľa Božej vôle, ba môžeme povedať viac: bytosťou podľa Božieho obrazu.
Môže sa to javiť ako odvážne tvrdenie, ale ono je podložené výrokmi Biblie. V prvých kapitolách Biblie sa viackrát hovorí, že Boh stvoril, učinil človeka na Boží obraz. Boží obraz – to je cieľ, smerom ku ktorému má človek rásť. Tento cieľ zdôrazňuje Pán Ježiš, keď hovorí: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec nebeský.“ Podobný význam majú jeho slová: „Buďte teda milosrdní, ako je milosrdný aj váš Otec.“ Apoštol Peter vo svojom liste cituje Hospodinove slová: „Buďte svätí, lebo aj ja som svätý!“
A keďže Pán Ježiš Kristus je reprezentantom Pána Boha medzi ľuďmi, tak jeho, Ježišov charakter je cieľový obraz, ku ktorému sa my ľudia vo svojom charakterovom raste máme približovať. On sám nás na to vyzýva slovami: „Učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci.“
Pozoruhodné slová na túto tému čítame v 3. kapitole Prvého listu Jánovho. Tam autor hovorí, že sa raz staneme podobní Ježišovi Kristovi, a dokladá, že kto si osvojil túto nádej, očisťuje sa, ako je čistý On, Ježiš Kristus, to znamená, že taký človek už teraz, v tomto časnom živote, pracuje na sebe v súlade s uvedeným konečným cieľom.
Apoštol Pavel napísal, že kto sa totálne postaví pod vplyv a vedenie Ježiša Krista, stáva sa novým stvorením, teda novou bytosťou. Na inom mieste zdôrazňuje, že rituálne náboženské predpisy nie sú rozhodujúce, ale rozhodujúce je, aby sme sa stávali novou bytosťou. V inej súvislosti hovorí, že on sám tento cieľ má vždy pred očami a dáva sa mu usmerňovať ako vedúcou hviezdou.
Slovo „kresťan“ etymologicky znamená: Kristov nasledovník. Rásť na obraz Ježiša Krista – to je cieľ a zmysel života každého jedného, kto sa pokladá za Kristovho nasledovníka. Všetko, čo podporuje napredovanie k tomuto cieľu, je zmysluplné. Všetko, čo prekáža na ceste k tomuto cieľu a čo odvádza od neho, je protizmyselné. Toto je veľmi prísne kritérium všetkého, čo robíme, ako aj kritérium všetkých hodnôt, ktoré máme vo svojom života a ktoré nás obklopujú. Ale i napriek jeho vážnej prísnosti by sme sa tomuto kritériu mali podrobiť, ak chceme, aby náš život bol zmysluplný.
Nezastupiteľné miesto na tejto ceste má Pán Ježiš Kristus. On je naším jedinečným Vodcom smerom k tomuto cieľu. V citovanej krátkej ale veľmi dôležitej vete to vyjadruje on sám: „Nedávajte si hovoriť: Vodcovia! lebo jeden je váš Vodca, Kristus.“ Bez neho ako svojho Vodcu by sme uvedený cieľ nemohli dosiahnuť.
On predovšetkým odstránil prekážku, ktorú by sme my sami nemohli prekonať. Hriešnou, adamovskou vzburou sme sa odcudzili od Pána Boha. Ježišova bolestná smrť na Golgote a jeho vzkriesenie je predpokladom odpustenia, ospravedlnenia, predpokladom toho, že sme Pánom Bohom napriek všetkému akceptovaní, prijatí. Bez tohto vykupiteľského činu Pána Ježiša Krista by sa naša cesta k uvedenému cieľu nemohla uskutočniť. Preto zmysluplnosť nášho života je nerozlučne spojená s osobou a dielom Pána Ježiša Krista. On je náš Spasiteľ – to je prvá a rozhodujúca skutočnosť na našej ceste k cieľu, ktorý dáva zmysel nášmu životu.
On je zároveň náš Učiteľ, vychovávateľ, vodca, pedagóg. Aj tejto stránke jeho pôsobenia chceme venovať pozornosť. On je Učiteľ, ktorý nás má rád – záleží mu na nás. Prejavuje sa to na jeho postoji k učeníkom. Jeho postoj k učeníkom vzťahujeme aj na seba. Modlil sa za nich, modlí sa za nás. Petrovi povedal: „Ja som sa modlil za teba, aby tvoja viera nezanikla.“ Ježiš vedel, že Peter, hoci sa správal veľmi sebaisto, napriek prejavenému sebavedomiu tú jeho modlitebnú pomoc potrebuje. Vo Veľkňazskej modlitbe sa Pán Ježiš modlil k nebeskému Otcovi: „Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich zachoval od zlého.“ My si možno neraz priveľa namýšľame o sebe – podobne ako Peter. Ale Ježišovu modlitbu veľmi potrebujeme. Mali by sme vedieť a často myslieť na to, že na ceste k cieľu nás sprevádza modlitba nášho Pána. To nám môže dať pocit pokoja a istoty.
On pôsobí ako učiteľ, vychovávateľ. Poskytuje nám ten najlepší vzor a najlepšie poznanie, ale nikomu ho nasilu nenanucuje. Rešpektuje našu slobodu. Je rád, keď jeho vzor a jeho rady prijímame. Ale tých, ktorí chcú od neho odísť, necháva odísť. Raz jedna skupina poslucháčov o jeho slovách povedala: „Tvrdá je táto reč, kto ju môže počúvať?“ Odišli od neho, nechodili viac s ním. A on ich nezdržiaval, rešpektoval ich rozhodnutie, i keď vedel, že je zlé, len sa so smútkom opýtal Dvanástich, či aj oni chcú odísť. Na túto otázku Peter odpovedal krásnym vyznaním.
Citovali sme slová Pána Ježiša: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný v srdci.“ Jeho správanie, myslenie, reagovanie na jednotlivé situácie – to je vynikajúci vzor pre tých, ktorí chcú duchovne, charakterovo rásť smerom k uvedenému cieľu, k uskutočneniu obrazu Ježiša Krista vo svojom živote. On sám tento vzor odporúča, ale nenanucuje ho. Necháva človeka, aby sa rozhodol. Ale upozorňuje, kam to vedie, ak človek jeho vzor odmieta.
Pri poslednej večeri umyl učeníkom nohy. Interpretoval to ako čin a príklad opravdivej lásky. Povedal, že aj pre učeníkov sa to má stať príkladom a výzvou k láske voči blížnym. Pri každej účasti na Večeri Pánovej treba na to myslieť. Pán Ježiš má radosť, keď z jeho lásky žijeme a budujeme na nej životnú istotu.
Má radosť, keď jeho láska k nám nachádza odozvu v našej láske k blížnym, ale nasilu nám to nenanucuje. Umyl nohy aj Judášovi, aj jemu prejavil svoju vrcholnú lásku, ale keď Judáš od poslednej večere odchádza, aby vykonal svoj smutný zámer, Ježiš ho nezdržiava.
V podobenstve o stratenom synovi je otec obrazom Pána Boha. Synovi je pri otcovi dobre, ale v túžbe po samostatnosti sa rozhodne odísť. Pri synovom rozhodnutí, že odíde, otcovi iste krváca srdce, ale nezdržiava ho, lebo je múdry. Vie, že i keby ho nasilu priviazal k rodičovskému domu, synovo srdce by bolo ďaleko vo svete, a otec má záujem nie iba o jeho fyzickú prítomnosť, ale o jeho srdce. Keď sa syn po smutných skúsenostiach, poučený, vracia, otec má veľkú radosť. Toto podobenstvo je Ježišovo posolstvo o veľkej Božej láske, o odpúšťajúcej, tvorivej Božej láske. Vedieť o veľkej Božej láske a žiť z nej – to jeden dôležitý prvok nášho duchovného, charakterového rastu. Túto veľkú pravdu nám Pán Ježiš ponúka, ale nenatíska ju nasilu. Starší syn nebol ochotný pochopiť veľkú otcovu lásku; otec ho presviedča, ale nenúti ho, aby prijal jeho stanovisko. Len mu je veľmi smutno, že nie je pochopený.
Na ceste k cieľu vedie a vychováva Pán Ježiš svojich nasledovníkov mnohými etickými poučeniami. Uvedieme aspoň malý výber. Milujte Pána Boha celou bytosťou. Milujte blížneho ako seba. Čokoľvek chcete, aby vám ľudia činili, čiňte im aj vy. Hovorte pravdu – vaše áno, nech je áno, vaše nie nech je nie. Odpúšťajte a bude aj vám odpustené. Nesúďte a nebudete súdení. Máme byť milosrdní. Máme byť tvorcami pokoja. Voči ľuďom v ťažkej situácii sa máme správať tak, akoby sme pred sebou mali samého Ježiša v podobnej ťažkej situácii. Toto je niekoľko etických požiadaviek z Ježišovej zvesti. V evanjeliách ich nájdeme omnoho viac. Možno by sme si ich raz mohli spísať do bohatšieho zoznamu. Videli by sme, čo všetko nám náš Učiteľ Ježiš Kristus odporúča. Každý čin konaný v zmysle týchto požiadaviek je dôležitým krokom na ceste duchovného, charakterového rastu smerujúceho ku konečnému cieľu. Každé odmietnutie alebo konanie v rozpore s týmito požiadavkami je krokom späť, je nezmyselným aktom. Pán Ježiš má veľkú radosť, keď vidí, že v zmysle jeho vyučovania rastieme, ideme dopredu. Ale nenanucuje nám tieto požiadavky nasilu, čaká na naše slobodné rozhodnutie. Pre neho má cenu len to, čo konáme s celým svojím srdcom, len to, s čím sa vnútorne stotožňujeme.
Jeho rešpektovanie našej slobody nie je prejavom jeho ľahostajnosti voči tomu, čo robíme, ale je to prejav jeho múdrosti. A okrem toho mnohokrát dáva najavo, kam to človeka vedie, ak odmieta ísť cestou, po ktorej ho chce on, Pán Ježiš, Vodca, viesť. Stačí si pripomenúť podobenstvo o bohatom gazdovi, ktorý celý zmysel svojho života videl v nahromadení hmotného majetku a o ktorom Pán Boh povedal, že je blázon, alebo si všimnúť konečný údel boháča v podobenstve o boháčovi a Lazárovi, alebo konečný údel tých, ktorí odmietli núdznym preukázať pomoc. Tieto podobenstvá a výroky nie sú donucovacie prostriedky, ale v nich múdry Učiteľ, Ježiš, upozorňuje na široké súvislosti jednotlivých rozhodnutí človeka. Rozširuje obzor, aby sa človek rozhodoval nie z hľadiska momentálnej výhodnosti, ale aby si uvedomil, k akým dôsledkom – nie iba krátkodobým, ale aj k dôsledkom vo večnosti – jednotlivé rozhodnutia vedú. Až keď človek pozná pravdu v čím širšom rozsahu, môže sa skutočne slobodne rozhodnúť.
Pán Ježiš ako múdry učiteľ a vychovávateľ musel svojich učeníkov neraz korigovať. Raz sa cestou v Ježišovej neprítomnosti rozprávali, či priamo dohadovali o tom, kto z nich je najväčší. Takáto sporná otázka určite nebola v súlade s cestou duchovného, charakterového vývoja, po ktorej mali kráčať. Podobne Pána Ježiša zrejme znepokojila žiadosť Jakuba a Jána, aby im rezervoval prvé miesta v kráľovstve nebeskom. Takéto prejavy signalizovali, že v tejto veci s učeníkmi niečo nie je v poriadku. Preto ich Pán Ježiš poučil, že cesta k skutočnej veľkosti je cesta pokory a cesta služby. Poukázal na svoj vlastný príklad – on kráčal touto cestou. Učeníci dostávajú o tom všetkom jasné poučenie, ale aj tu sa musia slobodne rozhodnúť, či ho prijmú a dajú si svoje myslenie a túžby opraviť tým, čo im Ježiš hovorí.
Raz boli učeníci pobúrení, že im jedna samaritánska dedina nechcela poskytnúť prístrešie. Urazení učeníci sa pýtajú Ježiša, či by sa nemali pomodliť, aby Pán Boh zoslal oheň na túto dedinu. Pán Ježiš musel byť zhrozený, že učeníkom, hoci už dlhší čas pobudli v jeho škole, niečo také vôbec mohlo prísť na myseľ. Povedal im: „Neviete, čieho ste ducha; lebo Syn človeka neprišiel zatratiť ľudské duše, ale zachrániť.“ Nenechal ich blúdiť, jasne im vysvetlil ich poblúdenie. Ale bolo mu smutno
Musel mať mnoho trpezlivosti so svojimi učeníkmi. Musí mať mnoho trpezlivosti s nami. Veď nielen učeníci mu svojou nechápavosťou a neochotou vzdať sa starých postojov a osvojiť si nové spôsobili mnoho zármutku. Mnoho zármutku mu spôsobujeme aj my. Zamyslime sa – každý z nás – nad otázkou: Čím všetkým som už zarmútil a čím aj v prítomnosti zarmucujem svojho Pána Ježiša Krista, Vodcu môjho života? On nám znova a znova trpezlivo pripomína etické poučenia a poukazuje na svoj život ako vzor pre nás. Nevzdáva sa nás, ani keď ho veľmi zarmucujeme. Čaká, že svoju slobodu využijeme na to, aby sme ho čím hlbšie pochopili a konečne si uvedomili, že niet inej cesty ako jedine tá, po ktorej nás on chce viesť. On nie je ľahostajný k tomu, čo robíme a či a ako postupujeme k cieľu, ktorý jediný dá zmysel nášmu životu. Ani my by sme nemali byť ľahostajní k tomu, ako po tejto ceste postupujeme, a nemali by sme byť ľahostajní k Ježišovej pedagogickej múdrosti a k jeho trpezlivosti. Lebo i keď on rešpektuje našu slobodu, tak predsa trvalé odmietanie jeho poučujúceho a korigujúceho vedenia, trvalé odmietanie jeho vzoru by malo pre nás tragické následky. Ale ak sa v slobode rozhodneme prijať Ježišovo vedenie, získame už tu, v terajšom živote radosť a pokoj a vo večnosti nám bude darované plné spoločenstvo s naším Pánom a Spasiteľom, s naším Vodcom Ježišom Kristom.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
