V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

16. nedeľa po Sv. Trojici, Rímskym 8, 38 - 39

Som presvedčený, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani vysokosť, ani hlbokosť, ani nijaké iné stvorenstvá nemôžu nás odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi. (Rímskym 8, 38 - 39)

 List apoštola Pavla Rímskym patrí medzi jeho veľmi dôležité listy.  V ňom píše apoštol pokojným, premysleným spôsobom o ústredných témach kresťanského učenia.  V dejinách cirkvi a v dejinách teologického myslenia pôsobil tento list veľkým vplyvom.  Súčasne musíme povedať, že text tohto listu nie je vždy najľahší na pochopenie.  Ale nesmieme si myslieť, že je to nejaké suché, nezáživné dogmatické učenie, ktoré by bolo ďaleké životu a jeho problémom.  Dokladom jeho blízkosti životu je posledná časť 8. kapitoly.  V tejto časti totiž apoštol prechádza od ťažších teologických myšlienok k radostnému, víťaznému, triumfálnemu tónu.  Tým naznačuje, že aj tie ťažšie teologické myšlienky sú tu na to, aby vyústili do triumfálnej istoty.  Prečítali sme posledné dva verše tejto kapitoly.
 Chceme si bližšie všimnúť, o akú istotu tu ide.  Môžeme ju vyjadriť jednou vetou:  Ani smrť nás nemôže odlúčiť od lásky Božej, ktorú nám Pán Boh prejavil a prejavuje vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi.  Apoštol vyratúva rozličné veci, ktoré by mohli ohrozovať istotu človeka, istotu, že je milovaný absolútnou Božou láskou.  Ale po celom tom zozname apoštol konštatuje:  Nič, ale absolútne nič z toho, čo je na zemi, nad zemou, pod zemou,  nič z toho, čo sa udialo v minulosti, čo sa deje v prítomnosti, čo sa bude diať v budúcnosti  - nič z toho nás nemôže odlúčiť od lásky Božej.  Ani smrť nás nemôže odlúčiť od tejto lásky.
 To je istota, ktorú naliehavo potrebujeme najmä v ťažkých situáciách života.  Keď myslíme na svoju smrť, cítime sa zneistení.  Keď sme my alebo naši blízki ohrození ťažkou chorobou, zmocňuje sa nás nepokoj a úzkosť.  Keď nám zomrie blízky človek, sme bolestne zasiahnutí.  Vždy vtedy má pre nás veľkú cenu uistenie, že absolútne nič, ani smrť, nás nemôže odlúčiť od Božej lásky.
 Keď nám zomrie blízky človek, najmä ak sa tak stane nečakane, dostávame sa do takzvanej hraničnej situácie.  "Hraničná situácia" - to je pojem, ktorý vytvoril jeden filozof  - výraz, ktorý veľmi dobre vystihuje vnútornú situáciu zasiahnutého človeka, zasiahnutých ľudí.  Človek v hraničnej situácii sa cíti ako pred múrom, ktorý nedokáže prekročiť.  Cíti sa na hranici svojich síl, lebo nevie, čo by tu ešte mohol urobiť.  Cíti sa na hranici svojich myšlienkových možností,  lebo do vedomia sa mu valia otázky, najmä otázky typu "prečo?"  Prečo sa to stalo?  Prečo sa to stalo práve nám?  Prečo sa to stalo v takom mladom veku?  Takéto a podobné formy majú otázky v hraničnej situácii.  Otázky dokážeme formulovať,  otázky sa nám znova a znova vracajú do vedomia,  ale nenachádzame na ne odpovede.
 Toto je prastará skúsenosť.  My nie sme prví, ktorí to spoznávame.  Jób, ktorý bol navštívený veľmi ťažkým utrpením, si tieto otázky kládol znova a znova.  V Knihe žalmov sa dokonca v modlitbách opakujú otázky podobného typu.  Ba jedna taká otázka zaznela aj z Kristovho kríža:  "Bože môj, prečo si ma opustil?"  Príbuzná s ňou je jeho modlitba v Getsemanskej záhrade:  Otče, ak je možné, nech ma minie tento kalich, ale nie ako ja chcem, ale ako ty.  Cítime, aký nám je blízky tento trpiaci Ježiš,  keďže prežíval to isté, čo prežívame my vo svojich hraničných situáciách,  keď cítime, že sa spolu s ním modlíme našu vlastnú modlitbu v Getsemanskej záhrade.
 Radi by sme našli odpoveď na svoje otázky typu "prečo?", ale nenachádzame.  Odpoveď existuje, ale my ju nepoznáme.  Pozná ju Ten, ktorý je Pánom života a smrti,  a ja verím, že raz, keď sami prekročíme hranicu medzi životom a večnosťou,  dá nám túto odpoveď poznať.   Odpoveď nepoznáme, ale v hraničnej situácii nás Pán Boh nenecháva bez pomoci.  Z Písma svätého prichádza pomoc v mnohorakej podobe.  Treba sa postaviť do prúdu týchto pomáhajúcich myšlienok a istôt, ktoré znamenajú pomoc.  Tú prvú istotu sme už prečítali:  Ani smrť nás nemôže odlúčiť od lásky Božej, ktorú nám Pán Boh prejavil vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi.  Koho nemôže odlúčiť?  Ani toho, kto od nás odišiel, ani tých, čo tu zostávajú.
 Ani smrť nemôže odlúčiť od Božej lásky toho, kto od nás odišiel.  Ten istý apoštol, ktorý napísal tieto slová, vztiahol ich na seba samého.  Keď myslel na svoju smrť, napísal, že sa veľmi teší na stretnutie s Ježišom Kristom.  On svoju smrť chápal ako vstúpenie do tesného a trvalého spoločenstva s Pánom Ježišom,  o ktorom už v tomto živote povedal: "Žijem už nie ja, ale žije vo mne Kristus."  Tieto slová dávajú aj nám možnosť osvojiť si nový pohľad na smrť, nové zvládnutie udalosti smrti.  Znamená pre nás veľkú úľavu, že vtedy, keď odprevádzame svojich blízkych,  môžeme ich v tichých myšlienkach odovzdávať do rúk milosrdného Ježiša Krista.  Odchádzajú nie do prázdnoty a tmy, ale do blízkosti tej najčistejšej, najláskavejšej bytosti,  do blízkosti a do spoločenstva s Pánom Ježišom Kristom.  Z toho vyplýva dôležité rozšírenie nášho pohľadu:  Keď nám niekto zomrie, môžeme hovoriť nielen o jeho minulosti, o tom, čo prežil na tejto zemi,  ale môžeme hovoriť aj o jeho budúcnosti.  To na prvé počutie znie veľmi prekvapivo,  ale Božie slovo nám naozaj dáva predpoklady na to, aby sme hovorili o novej budúcnosti človeka, ktorý nám odišiel,  o jeho novej budúcnosti v Božom večnom svete.
 Dávajú nám na to právo slová Pána Ježiša.  Keď hovoril o sebe ako o dobrom pastierovi, povedal slová, ktoré by sme sa mali naučiť naspamäť  a opakovať si ich, kedykoľvek po rozlúčke s blízkym človekom príde na nás nový záchvat smútku.  Sú to tieto slová:  "Moje ovce počúvajú môj hlas,  ja ich poznám a ony ma nasledujú.  Ja im dávam večný život, a nezahynú naveky  a nikto mi ich nevytrhne z ruky."  Nikto nevytrhne z jeho ruky tých, ktorých on po prechode tej tajomnej hranice prijme do svojho spoločenstva,  nikto nevytrhne z jeho ruky tých, ktorí sú bolestne zasiahnutí smútkom z rozlúčky, ale chcú zostať v jeho láskavej a mocnej ochrane.
 V evanjeliu máme ďalšie jeho slová, ktoré môžu vniesť určité potešenie do zarmúteného srdca.  Sú to slová, ktorými nám ponúka svoj pokoj:  "Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, nie ako svet dáva, vám ja dávam. Nech sa vám srdce nermúti a nestrachuje."  Aj to sú slová, ktoré vnášajú útechu do našich sŕdc.  Môžeme sa k nim častejšie vracať, opakovať si ich,  predstaviť si, že ich v našej konkrétnej situácii hovorí Spasiteľ priamo nám.  Ak pri ponorení sa do týchto slov prežijeme pocit jeho prítomnosti, bude to znamenať veľkú úľavu v našej bolesti a smútku.
 Potechou nám môžu byť aj slová z Jánovho Zjavenia, ktoré otvárajú pred nami perspektívu pokoja a šťastia v Božom večnom svete.  Znejú takto:  "A počul som mohutný hlas od trónu: Ajhľa, stánok Boží s ľuďmi;  prebývať bude s nimi a oni budú Jeho ľudom a On, Boh, bude s nimi,  zotrie im každú slzu z očí  a smrť už viac nebude,  ani smútok, ani plač, ani bo lesť už viac nebude,  lebo prvotné sa pominulo.  A Ten, ktorý sedel na tróne, povedal: Ajhľa, všetko tvorím nové.  A ešte povedal: Napíš, že tieto slová sú verné a pravé."
 S obľubou sa v týchto súvislostiach vraciame k slovám, ktoré na jednom pohrebe povedal francúzsky mysliteľ a básnik Michel Quoist.  Povedal toto:  "Kde sú mŕtvi? Mŕtvych niet. Sú iba živí. Živí na tejto strane hranice, živí na tej druhej strane hranice. A čo je smrť? Okamih. Bod priechodu. Vstup vo večnosti."
 Ani smrť nemôže odlúčiť od Božej lásky tých, ktorí od nás odišli.  Ani smrť nemôže odlúčiť od Božej lásky tých, ktorí tu zostávajú a sú naplnení smútkom.  Ak sme v spoločenstve s našimi blízkymi dokázali od Pána Boha prijímať dar lásky a žiť v peknom spoločenstve,  tak spomienka na to, čo sme spolu prežili, si zachováva trvalú platnosť.  Žijeme vo svete pominuteľnosti, vo svete, kde sa prakticky všetko míňa.  Ale podľa klasických slov z apoštolovej hymny lásky, predsa niečo natrvalo zostáva:  viera, nádej, láska, to troje, ale najväčšia z nich je láska.  Čokoľvek ľudia v manželstve, rodine, medzi priateľmi, spolupracovníkmi vykonali jeden druhému z čistej lásky, to si zachováva trvalú platnosť.  Spomienky na to nás vedú k tomu, aby sme Pánu Bohu ďakovali za všetko pekné, čo sme prežili v spoločenstve s tými, ktorí od nás odišli.  Takéto spomienky ostávajú jasným svetlom v našom živote.  Lebo láska, ktorú človek preukazuje druhým a od druhých prijíma - to sú prejavy lásky, ktorou nás Pán Boh miluje.
 Ťažké je vyrovnať sa s myšlienkou, že budeme musieť žiť bez človeka, ktorý nám bol taký blízky a ktorý od nás odišiel.  V mnohých ohľadoch - citových, praktických - nám bude taký človek chýbať.  I keď otázky typu "prečo?" tak ľahko neumĺknu,  mali by sme sa postupne dopracovať k prijatiu istoty, že Pán Boh nás neprestáva milovať ani vtedy, keď od nás odišiel náš blízky človek.  V modlitbách môžeme myslievať s vďačnosťou na všetko, čo sme spolu prežili.  V modlitbách môžeme myslievať na nový Boží svet vo večnosti, ktorý sa stal novým domovom našich blízkych a po určitom čase sa má stať aj naším novým domovom.  V modlitbách môžeme prosiť Pána Boha, aby sme i naďalej pociťovali prejavy jeho lásky,  aby nám pomáhal riešiť aj v budúcnosti naše praktické problémy.  V modlitbách sa aj cez slzy môžeme dopracovať k istote, že od Božej lásky v Ježišovi Kristovi nás nič, ale absolútne nič nemôže odlúčiť.  Cesta k tomu nemusí byť ľahká, ale keď cez ňu prejdeme a získame Boží pokoj, Kristov pokoj, budeme za to vďační  a okrem toho budeme spôsobilí pomáhať aj iným, ktorí sa dostanú do podobných hraničných situácií.  Práve vtedy, keď nám je najťažšie, je Pán Boh pri nás veľmi blízko a pomáha nám prejsť cez najťažšie úseky našej cesty.  Amen.
 Modlitba  Nebeský Otče.  I keď prídu do nášho života ťažké rany, Ty nás nikdy neopúšťaš.  Ďakujeme za príklady mnohých, ktorí sa cez vieru v Teba aj v bolestných situáciách dopracovali k pokoju.  Ďakujeme za uistenie v Tvojom slove, že od Tvojej lásky nás nemôže nič, ani smrť, odlúčiť.  Prichádzame pred Teba so všetkými, ktorí sú navštívení bolesťou z rozlúčky.  Daj, aby sa všetky tie veľké prísľuby Tvojho slova o Tvojej láske v Pánu Ježišovi stali pre nich vnútornou istotou a oporou.  Nech nad všetkými zavládne Tvoj svätý pokoj.  Daj im cítiť, že si pri nich aj pri riešení praktických problémov, ktoré sú pre nich spojené s ich novou situáciou.  Ďakujeme, Pane Ježiši Kriste, že sme aj uprostred smútku v Tvojich mocných a láskavých rukách,  z ktorých nás nikto a nič nemôže vytrhnúť.

Amen

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.