V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

List Filipským 3, 12 - 16

Niežeby som už dosiahol, alebo bol už dokonalý,  ale snažím sa, či ozaj uchvátim, pretože ma Ježiš Kristus uchvátil.  Bratia, ja si nemyslím, že som už uchvátil.  Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a snažím sa o to, čo je predo mnou;  cieľ mám vždy pred očami a bežím za odmenou nebeského povolania Božieho v Kristovi Ježišovi.  Ktorí sme teda dospelí, takto zmýšľajme;  a ak by ste v niečom inakšie zmýšľali, aj to vám vyjaví Boh.  Len aj žime podľa toho, čo sme už dosiahli. (List Filipským 3, 12 - 16)

 Človeka môže uspokojiť len taká práca, ktorá smeruje k určitému cieľu.  Aj ľahká práca je bremenom a prameňom deptajúcej nudy, ak človek nevie, načo ju koná, čo sa ňou má dosiahnuť a aký je jej zmysel.  A naopak, aj ťažkú prácu koná človek s radosťou a vnútornou spokojnosťou, ak vie, že ňou prospeje druhým aj sebe.
 Tak je to aj s náboženským životom.  Ak človek nevie, načo verí, aký zmysel má jeho kresťanská viera,  ak verí len zo zotrvačnosti, bez osobného presvedčenia a osvojenia,  vtedy mu je náboženstvo bremenom, ktorého by sa najradšej zbavil.  Určitá časť kresťanov vníma a prežíva svoj náboženský život takýmto spôsobom.  Svoj náboženský postoj zdedili od rodičov a nemajú odvahu vzdať sa ho,  ale na druhej strane nevedia, načo im to je.  Považujú sa za kresťanov, niekedy prídu i do kostola,  povedia si, že tak robili aj ich rodičia a že tak robia aj iní okolo nich,  ale nevedeli by povedať, k akému cieľu smeruje táto náboženská viera a náboženský život.
 K podstatným znakom skutočne veriaceho kresťana patrí, že pozná cieľ svojej náboženskej viery.  Apoštol Pavel nám v tejto veci môže poslúžiť ako veľmi dobrý príklad.  V texte, ktorý sme pred chvíľou prečítali, je cieľ, o ktorom práve hovoríme, ústrednou vecou.  Toto napísal o ňom apoštol:  "Cieľ mám vždy pred očami  a bežím za odmenou nebeského povolania Božieho v Kristovi Ježišovi."  Cieľ si nevymyslel sám, ale bol mu darovaný.  Bol mu darovaný a on bol k nemu pozvaný, aby si ho osvojil, aby ho prijal.  Prostredníctvom Pána Ježiša Krista sa tento cieľ dostal do zorného poľa Pavlovho  a do zorného poľa všetkých nás.
 Čokoľvek apoštol robí,  či sa modlí a spieva  či uvažuje, ako sa má najvhodnejšie rozprávať sa s ľuďmi o veľkých veciach Božích,  či na misijných cestách po suchu a mori podstupuje jedno nebezpečenstvo za druhým,  či tká celtovinu, aby si zarobil na živobytie a nepadol na ťarchu cirkevným zborom,  vždy vtedy má cieľ pred očami.
 Seba a každého opravdivého kresťana pripodobnil k pretekárovi na štadióne.  Už v našom texte je obsiahnutá táto myšlienka pretekára.  Cítime to z jeho slov, keď hovorí, že beží za odmenou - teda ako závodník-bežec.  Aj slová "cieľ mám vždy pred očami" hovoria niečo o tom.  Za cieľovou páskou boli pripravené ceny pre víťazov.  V Prvom liste Korintským založil na tejto myšlienke pekné podobenstvo.  Keď teda konal svoje veľké apoštolské dielo, vedel vždy, v každej chvíli, k akému cieľu smeruje jeho život a jeho práca.  Dá sa to vyjadriť aj takto:  Len preto mohol vykonať také veľké dielo, lebo vedel, k akému cieľu smeruje jeho práca a život.
 Bolo určite dosť ľudí, ktorí nevedeli, k akému cieľu smeruje apoštolova práca.  Okrem toho bolo dosť takých, ktorí to síce vedeli, ale ten cieľ nepovažovali za hodný takej veľkej námahy a obetí.  Ale mienka tých, ktorí toto nevedeli a ktorí sa z jeho práce vysmievali,  táto mienka nebola pre neho rozhodujúca.  V tejto veci sa cítil nad nich jednoznačne nadradený.  Lebo nezáležalo na tom, čo povedia oni,  ale rozhodujúce bolo, aby on vedel o cieli  a aby on bol presvedčený, že cieľ, ktorý sleduje, je hodný námahy a obetí.
 Aj s ostatnými kresťanmi a kresťanskou cirkvou to bolo a je vždy tak.  Aj ostatní kresťania majú okolo seba dosť ľudí, ktorí nepoznajú cieľ kresťanského života a viery,  alebo aj takých, ktorí síce vedia, čo sa hovorí o cieli tohto života,  ale ten cieľ sa im nezdá dosť hodnotný alebo skutočný, reálny,  aby naň orientovali svoj život a venovali mu plné úsilie.  Lenže na mienke takýchto ľudí nezáleží.  Záleží len na tom, či kresťan je ochotný tomuto cieľu obetovať všetko,  veľké i malé veci vo svojom živote,  a či je presvedčený, že takéto obetovanie, takýto beh za cieľom má zmysel.
 Bieda kresťanskej cirkvi a jednotlivého kresťana nezačína sa tam, kde sa okolitý svet začína posmievať z cieľa, ktorý kresťan vo svojom živote sleduje,  kde okolitý svet začína kresťana všemožne prehovárať a nahovárať, aby sa toho cieľa vzdal  a svoje sily venoval tomu, čo sa - ako sa zdá - lepšie vyplatí  Bieda kresťana sa začína vtedy, keď sám kresťan začne pochybovať o svojom cieli,  keď si začína klásť pochybovačné otázky, či takýto cieľ vôbec existuje,  a či to má zmysel, aby sa usiloval o jeho dosiahnutie.  Lebo ten vysoký, vznešený cieľ existuje nezávisle od toho, či človek o ňom vie alebo nevie,  ale životne dôležité je, aby kresťan o tom vedel.  Ak pretekár stratí zo zreteľa cieľ a ceny, ktoré sú pripravené pre víťazov,  ochabnú jeho sily a jeho beh bude vyzerať žalostne a skončí sa žalostne.  Kresťan musí o cieli svojho životného behu bezpodmienečne vedieť  a so všetkým úsilím sa oň snažiť.  Tak, ako hovorí apoštol: "Cieľ mám vždy pred očami".
 Teraz treba povedať, čo je to ten cieľ, hodný toľkých obetí a úsilia.  Nepovieme nič prekvapivé, keď na túto otázku odpovieme, že v náboženskej reči je tento cieľ označený známym slovom "spasenie".  Nepoznáme podrobnosti, ktorými by sme tento cieľ mohli opísať.  V pradávnych časoch si niektorí Izraeliti predstavovali, že to bude mnohonásobná hojnosť tých istých pozemských darov, ktoré poznáme teraz,  že pole a vinice budú prinášať nepredstaviteľne veľkú úrodu,  že Izrael bude oslobodený od všetkých utláčateľov  a že nepriatelia budú podrobení Izraelu.  Zo stanoviska Ježišovej zvesti a vôbec novozmluvného posolstva musíme povedať, že takéto chápanie spasenia je výplod ľudskej fantázie.  Život po vzkriesení, život vo večnosti je niečo celkom iné.  Nepoznáme podrobnosti o tom, čo znamená spasenie,  ale vieme o ňom niečo podstatné.  Večný život a spasenie je tesné a trvalé spoločenstvo s Ježišom Kristom,  život, v ktorom budú odstránené všetky negatívne veci terajšieho časného života.  Keď apoštol o tom hovoril, vyjadril to formou radostného očakávania slovami:  "Túžim už umrieť a byť s Kristom."  Toto bol ten najvyšší cieľ pre neho.  To je najvyšší cieľ pre nás.
 Pre ľudí, ktorí sa odhodlali ísť za týmto cieľom, zanechal apoštol v našom texte jedno zlaté pravidlo,  ktoré by sme si mali pevne vštepiť do mysle a srdca:  "Zabúdam na to, čo je za mnou, a snažím sa o to, čo je predo mnou."  To je pravidlo dôležité už pre pretekára na pretekárskej dráhe.  Ak sa bude priveľmi obzerať späť, za seba, bude strácať drahocenné sekundy.  Pri pohľade späť môže zistiť, ako veľmi predbehol ostatných.  To ho môže priviesť k tomu, že povolí v úsilí.  Alebo zistí, že jeho situácia nie je najpriaznivejšia, a to môže v ňom vzbudiť nervozitu.  Aj jedno aj druhé by mohlo mať pre neho veľmi zlé dôsledky.
 Apoštol na vlastnom živote vyskúšal zásadu, že kresťan-pretekár musí pozerať len dopredu a nenechávať oči na minulosti.  Prežil jedno obdobie života, za ktoré sa mu prichodilo hanbiť.  Bol ostrým prenasledovateľom Ježišovej cirkvi.  Bol nadaným človekom a svoje najlepšie schopnosti vložil do tohto ničivého diela.  Len so smútkom dokázal pozerať na toto obdobie života.  Vedel však, že mu Ježiš Kristus odpustil tieto činy konané v zaslepenosti.  Keby o tomto odpustení pochyboval,  keby ho svedomie aj napriek odpusteniu trápilo pre minulosť,  keby sám nemyslel na iné, len na minulosť,  čo by to pre kresťanského pretekára Pavla znamenalo?  Vzalo by mu to všetky sily do nového zápasu.  On vedel o svojej minulosti, kriticky ju hodnotil,  ale vedel aj o odpustení,  a preto sa už nedal sa už fascinovať bremenom svojej minulosti.  "Zabúdam na to, čo je za mnou."  Čo Pán Boh už raz svojím odpustením vyškrtol z jeho života,  to môže aj on, Pavel, pokladať za vybavenú záležitosť.
 Jeho minulosť, ako dobre vieme, nevykazuje iba smutné javy.  Do chvíle, keď v Liste Filipským napísal slová, ktoré sme čítali,  uplynulo už mnoho času od jeho životného zvratu pred Damaskom.  A v tomto druhom období vložil svojho génia, svoje najlepšie sily do Ježišovej služby.  Jeho práca priniesla už aj ovocie.  Kresťanské zbory v Malej Ázii a Grécku boli svedectvom neúnavnej, obetavej práce misionára Pavla.  Podľa ľudských meradiel a zvyklostí by Pavel mal plné právo na to, aby odpočíval na vavrínoch,  aby žil zo slávy, ktorú si vydobyl svojou misijnou prácou.  Smie sa Pavel takto zaľúbiť do svetlých javov vo svojej minulosti?  To by znamenalo, že by zabudol na veľké úlohy, ktoré boli ešte pred ním,  alebo že by ich začal vykonávať s hriešnou pohodlnosťou.  Ani na svetlých javoch vo svojej minulosti nenecháva Pavel oči.  Aj o týchto veciach platia jeho slová: "Zabúdam na to, čo je za mnou."
 Ak pozerá do vlastnej minulosti,  tak to robí iba nato, aby si uvedomil, aký milostivý je Boh, keď mu odpustil jeho veľké hriechy,  a aký láskavý je, keď teraz skrze neho, krehkého človeka, vykonal už toľko svojho diela.  Len na to mu slúži pohľad do minulosti.  Inak Pavel žije prítomnosti a budúcnosti.  "Snažím sa o to, čo je predo mnou."  Vie, koľko úloh ešte má,  koľko ľudí žije ešte vo svete, ktorí nepoznajú pravého Boha a slúžia falošným bohom.  Voči všetkým týmto sa apoštol pokladá za dlžníka.  Cíti sa povinný čím viacerým, koľkým len môže, povedať zachraňujúcu pravdu, zachraňujúce evanjelium.  Takto sa blíži aj k svojmu osobnému cieľu: k spaseniu.
 Málo je ľudí, ktorí sú Pánom Bohom tak obdarovaní ako apoštol Pavel,  ale pre všetkých bez rozdielu platia zásady, ktoré nám prezradil zo svojho vnútorného života.  Aj pre nás musí byť prvou vecou, aby sme cieľ mali vždy pred očami.  Veď nie sme kresťanmi hádam iba preto, že nimi boli naši rodičia,  nie sme kresťanmi hádam iba z úcty k starým tradíciám, v ktorých sme boli vychovaní,  ale preto, že vieme, čo je cieľom našej kresťanskej viery.  "Spasenie" je staré a často používané slovo,  ale za ním sa skrýva skutočnosť, nad ktorou budeme všetci žasnúť.  Apoštol píše na jednom mieste, že to bude prevyšovať akékoľvek ľudské predstavy:  "Ani oko nevídalo, ani ucho neslýchalo, ani do srdca človeku nevstúpilo, čo pripravil Boh tým, ktorí Ho milujú."
 Kvôli tomu sa oddá zabúdať na to, čo je za nami.  V dôsledku Božieho odpustenia smieme zabúdať na nepekné javy, ktoré vykazuje naše minulosť,  zabúdať v tom zmysle, že ak sme po vyznaní hriechov prijali Božie odpustenie,  nemusia už byť pre nás neznesiteľným bremenom.  Každý človek má takéto veci vo svojom živote - a každý pozná to svoje bremeno najlepšie.  Ale keď nad týmto bremenom povedal Pán Boh svoje "Odpúšťam", môže to človek brať vážne,  a k smutným stránkam svojej minulosti sa má vracať nie preto, aby ho svedomie znova a znova obviňovalo,  ale aby si uvedomil, aký milostivý je Boh, keď je ochotný odpustiť i také hriechy.
 Kvôli tomu cieľu, o ktorom hovoríme, sa oddá zabúdať i na to, čím by sme sa mohli vo svojom živote chváliť.  Iste sa v našom živote nájdu aj také veci.  Ale kto na ne myslí príliš veľa, tomu sa môže stať, že zaspí na vavrínoch,  že zabudne na úlohy, ktoré prináša práve prítomnosť.  To by sa v zápase o cieľ mohlo stať nebezpečným.  Ak si spomenieme na tie veci, ktoré si v našej dávnejšej či nedávnej minulosti naozaj zaslúžia uznanie a pochvalu, ,  tak nie preto, aby sme vyzdvihovali vlastnú veľkosť,  ale aby sme ďakovali mocnému Hospodinovi, ktorý skrze nás dokáže robiť aj dobré veci.  Omnoho viac treba myslieť na úlohy a povinnosti, ktoré stoja pred nami v prítomnosti.  Veď koľko je ľudí, čo potrebujú prejavy našej lásky a čakajú na ne!  Všetkým týmto sme dlžníkmi.  Hľaďme na tieto úlohy.  Zažijeme podivuhodnú vec: budeme cez ne vidieť na cieľ, ktorý sledujeme: na naše spasenie.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.