17. nedeľa po Sv. Trojici, Marek 3, 31 - 35
Zástup, ktorý sedel okolo Neho, Mu povedal: Ajhľa, Tvoja matka a bratia i sestry sú vonku a hľadajú Ťa. A On im odpovedal: Kto je moja matka a moji bratia? A poobzerajúc sa po tých, čo sedeli okolo Neho, povedal: Ajhľa, moja matka a moji bratia! Lebo kto činí vôľu Božiu, ten mi je bratom aj sestrou aj matkou. (Marek 3, 31 - 35)
Témou týchto služieb Božích, aj toho, čo bude nasledovať po nich je: "Cirkevný zbor ako rodina". Táto myšlienka nie nám je neznáma, ale dnes si ju chceme dôraznejšie uvedomiť a súčasne prežiť niečo z toho, že v cirkevnom zbore sme jednou rodinou. Takýto pohľad na cirkev má svoje korene v Biblii. Všimneme si niektoré z týchto biblických myšlienok.
Najprv budeme venovať pozornosť textu z evanjelia, ktorý sme práve prečítali. Za Pánom Ježišom, ktorý putoval po Galilei a zvestoval posolstvo o kráľovstve Božom, prišli raz jeho matka, jeho bratia a sestry. Poslali pre neho do domu, v ktorom učil. Ľudia mu povedali: "Ajhľa, Tvoja matka a bratia i sestry sú vonku a hľadajú Ťa." On sa poobzeral po tých, čo sedeli okolo neho, a povedal: "Ajhľa, moja matka a moji bratia! Lebo kto činí vôľu Božiu, ten mi je bratom aj sestrou aj matkou." To sú dôležité slová, lebo znamenajú ustanovenie duchovnej rodiny. Pán Ježiš nepoprel pokrvné príbuzenstvo, čo vidíme z toho, ako sa v jednom prípade zastal rodičov voči necitlivým deťom, a rovnako aj z toho, ako sa postaral o svoju matku, keď zomieral na kríži. Nepoprel pokrvné príbuzenstvo, ale veľkú váhu pripisoval duchovnému príbuzenstvu, duchovnej rodine.
Skutky apoštolov hovoria o tom, ako pekne nažívali kresťania v prvom kresťanskom cirkevnom zbore v Jeruzaleme. Cítili sa ako jedna rodina. Vyskytli sa tam aj problémy, ako sa objavujú problémy hádam vo všetkých rodinách a spoločenstvách, ale riešili ich v duchu Kristovej lásky, pravdy a spravodlivosti.
Apoštol Pavel na svojich misijných cestách uplatňoval myšlienku, že nielen kresťania v jednom cirkevnom zbore sú členmi jednej duchovnej rodiny, ale veľmi mu záležalo na tom, aby si všetci kresťania v jednotlivých mestách, dedinách uvedomili, že patria do jednej veľkej duchovnej rodiny. Zdôrazňoval to napriek rozdielom, ktoré existovali. V prvom storočí, v ktorom apoštol pôsobil, pochádzala časť kresťanov zo židovstva a druhá časť z pohanstva. Veľké rozdiely a odlišnosti, ktoré si prinášali so sebou do kresťanskej cirkvi, ohrozovali jednotu, ale apoštol práve na tomto pozadí silne zdôrazňoval: Všetci sme jedna rodina. V jednotlivých cirkevných zboroch pripomínal existenciu iných cirkevných zborov, robil finančné zbierky pre chudobné zbory, a takto - slovami aj činmi - upevňoval vo vedomí kresťanov myšlienku jednej veľkej duchovnej rodiny.
Myšlienku jednoty v malých, väčších i najväčších spoločenstvách podopieral aj zásadnými teologickými dôvodmi. Najmä v Liste Efezským zdôrazňuje, že Ježiš Kristus zbúral priehradný múr, ktorý oddeľoval Židov a pohanov a z oboch skupín vytvoril jedno spoločenstvo. Čo mali tieto rozdielne skupiny spoločné? Čo máme my ako členovia cirkevného zboru ako jednej rodiny spoločné, hoci sa v rozličných ohľadoch od seba líšime? Odpoveď je jednoduchá a veľmi závažná. Čo mali všetci kresťania v prvom storočí spoločné, to máme spoločné aj my dnes. Sú to tieto skutočnosti: Všetci sme hriešni, všetci potrebujeme Božiu pomoc a sme na ňu odkázaní, všetkým nám Pán Boh ponúka svoju pomoc v Ježišovi Kristovi, všetci žijeme z Božej milosti, všetci sme Božie deti, všetkých nás Pán Boh miluje nezmeniteľnou, absolútnou láskou. Toto je základ, fundament duchovnej rodiny, duchovného spoločenstva aj v našom cirkevnom zbore.
V Prvom liste Korintským vykresľuje apoštol spoločenstvo cirkvi pôsobivým obrazom jedného tela, ktorého hlavou je Kristus. Jednotlivé údy a orgány ľudského tela nežijú izolovane - to by bola ich smrť -, ale žijú v organickom spojení, tvoria jeden organizmus. Apoštol odvodzuje z tohto obrazu dôležitú myšlienku: Čo sa prihodí jednému údu alebo orgánu, to sa týka celého tela, celého organizmu. Ani jeden úd nemôže povedať: To sa ma netýka.
Mnohí ľudia dnes, keď počujú hovoriť o problémoch a ťažkostiach iného človeka a chcú dať najavo, že im je to ľahostajné, zvyknú reagovať spôsobom, ktorý nám pripadá skoro ako módny: To sa ma netýka, to je tvoj problém, to je jeho problém ... a podobne. Ale v spoločenstve, ktoré seba chápe ako jedno telo, jedna rodina, prichádza do úvahy iná reakcia: "To je aj môj problém". Ježiš Kristus, ktorý je predstavený ako hlava tela, nikdy nepovedal a ani sa nesprával v zmysle slov: Daj mi s tým pokoj, to je tvoj problém. Naopak, keď sa stretal s ľuďmi, ktorým sa prihodilo niečo nepríjemné, vždy dával svojím reagovaním a správaním najavo: To je aj môj problém. Netreba príliš mnoho premýšľania, aby sme si uvedomili, aké dôsledky z toho vyplývajú pre náš cirkevný zbor ako jednu rodinu.
V našom cirkevnom zbore je viac spoločenstiev, ktoré sa pravidelne stretávajú. Hlavnou príležitosťou, na ktorej sa realizuje cirkevný život, sú služby Božie, kde sa káže slovo Božie a kde sa prisluhujú sviatosti podľa ustanovenia Pána Ježiša Krista. Na službách Božích by sme sa mali cítiť navzájom blízki ako ľudia, ktorí patria do jednej a tej istej duchovnej rodiny. Čím viac by sme sa mali navzájom poznávať, aby sa tak prejavilo, že nie sme si jeden druhému ľahostajní. Okrem služieb Božích máme v zbore viac príležitostí, na ktorých sa pravidelne stretávajú skupiny členov zboru ako aj ďalší účastníci. V druhej časti dnešného zborového dopoludnia sa viaceré z nich predstavia. Za všetky tieto spoločenstvá sme Pánu Bohu vďační. Ony sú prejavom toho, že myšlienka cirkevného zboru ako rodiny je v našom zbore nielen živá, ale v určitej miere sa aj prejavuje a uskutočňuje. Ale zmyslom dnešného dopoludnia je, aby čím viacerí členovia cirkevného zboru o týchto stretávaniach vedeli, aby si uvedomili, že dvere do týchto spoločenstiev sú otvorené, že je vítaný každý, kto prichádza s úprimným záujmom o pestovanie spoločenstva, a aby bolo jasne vyjadrené, že všetky tieto spoločenstvá sú prejavom života jedného a toho istého cirkevného zboru, prejavom života cirkevného zboru ako rodiny. Pri obraze cirkvi ako jedného tela sme si všimli dôležitú vec, že totiž jednotlivé orgány v tele nemôžu žiť izolovane, lebo to by znamenalo ich smrť. To istí platí o cirkevnom zbore ako rodine: všetky spoločenstvá v cirkevnom zbore žijú len vtedy normálnym životom, ak si uvedomujú, že sú organickými súčasťami tejto veľkej rodiny, a ak v súlade s týmto chápaním formujú aj život svojho spoločenstva a svoju činnosť.
Z prečítaného biblického textu treba venovať pozornosť ústrednej vete, ktorú v ňom vyslovil Pán Ježiš. Sú to tieto slová: "Kto činí vôľu Božiu, ten mi je bratom aj sestrou aj matkou." Pre príslušnosť k spoločenstvu s Pánom Ježišom, pre príslušnosť k cirkvi ako k duchovnej rodine je rozhodujúce, aby človek činil Božiu vôľu. Teraz nemôžeme hovoriť o celom širokom rozsahu toho, čo o Božej vôli vieme z Božieho zákona a z toho, ako nám tento zákon interpretoval Pán Ježiš Kristus. Ale spomenúť treba aspoň niektoré pravidlá a zásady života v spoločenstve veriacich, a to aj v spoločenstve rodiny cirkevného zboru.
Pán Boh je Otec všetkých nás. Toto dôležité poznanie si pravidelne pripomíname oslovením v modlitbe Pánovej: "Otče náš, ktorý si v nebesiach." Všetci máme jedného, toho istého nebeského Otca. Tento Otec neuprednostňuje ani jedno zo svojich detí, ale všetky miluje rovnakou láskou. Ani jedno jeho dieťa nemá v jeho očiach protekciu. Nikto nemá príčinu žiarliť na druhého, ako to neraz býva vo vzťahu k zemským rodičom. Pre nás to znamená, že všetci sme navzájom bratia a sestry a pred Pánom Bohom stojíme na jednej a tej istej rovine. Každý člen spoločenstva, o ktorom hovoríme, je Božie dieťa. Z toho vyplýva veľmi dôležité pravidlo života v spoločenstve. Pri rozhovore a všetkých iných druhoch komunikácie musíme bezpodmienečne rešpektovať Bohom darovanú dôstojnosť týchto ľudí, musíme mať na mysli, že tí, s ktorými sa rozprávame, komunikujeme, s ktorými máme akýmkoľvek iným spôsobom do činenia, sú Božie deti a že ich nesmieme nijakým spôsobom ponižovať.
Farizej v podobenstve ponížil publikána, aby vynikla jeho vlastná údajná zbožnosť. Takýmto farizejským postojom sú ohrozené aj kresťanské spoločenstvá. Človek cíti pokušenie ponížiť druhého, aby na jeho úkor vynikol vo svojich vlastných očiach. Niekto si týmto spôsobom lieči skrytý komplex menejcennosti. Ale to všetko je zlé a nepotrebné. Je to zlé, lebo to veľmi zraňuje toho, kto je ponižovaný, je to zlé, lebo je to ničivý, deštruktívny akt namierený proti cirkevnému zboru ako rodine, je to zároveň deštruktívny akt voči tomu, kto ponižuje. A je to nepotrebné pre toho, kto si uvedomí a precíti: Aj ja som Pánom Bohom prijímaný, akceptovaný ako Božie dieťa.
Sme zodpovední za všetkých ľudí, ktorých nám Pán Boh dal ako blízkych. Platí to o ľuďoch v úzkom kruhu rodiny, platí to aj v cirkevnom zbore ako rodine. Pripomíname si, čo znamená zodpovednosť. Raz budeme musieť odpovedať na Božiu otázku: Čo si urobil s tým človekom, s tými ľuďmi, ktorých som ti dal za blízkych? Ak máme citlivé svedomie, bude nám ono túto budúcu otázku pripomínať mnohokrát už v tomto živote. Mali by sme z nej odvodzovať poznanie aj o tom, čo vo vzťahu k druhým nesmieme robiť, ale rovnako dôležité je odvodzovať aj poznanie, čo máme a musíme robiť.
Do tejto zodpovednosti patrí, aby sme sa modlili za druhých ľudí, ktorí patria do rodiny cirkevného zboru, a o ktorých vieme, že vo svojej momentálnej situácii potrebujú našu modlitebnú pomoc. Pravdaže, treba sa modliť aj za iných, ale teraz hovoríme o tomto jednom spoločenstve.
Hádam každý nosí v živote bremená rozličného druhu. Koho postihne nejaká rana, trauma, nešťastie, nemal by ostať sám, nemal by ostať izolovaný. Pre život v spoločenstve máme dôležité pravidlo apoštola: "Jedni neste bremená druhých a tak plňte Kristov zákon".
V týchto úvahách o cirkevnom zbore ako rodine by sme mali pokračovať. Pri čítaní Božieho slova a v spoločných rozhovoroch na túto tému môžeme objavovať nové a nové myšlienky. Dôležité je, aby neostali iba poznanými a vyslovenými myšlienkami, ale aby sa prejavili aj na formovaní života nášho cirkevného zboru. Aby tak v čím hlbšom a rozsiahlejšom zmysle platilo, že aj náš bratislavský zbor je jednou duchovnou rodinou. Prosíme Pána Boha, aby nám v tom pomáhal.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
