22. nedeľa po Sv. Trojici, 1. Kor. 15, 54 - 56
Až porušiteľné oblečie neporušiteľnosť a smrteľné nesmrteľnosť, vtedy sa splní slovo, ktoré je napísané: pohltená je smrť vo víťazstve. Kde je, ó smrť, tvoje víťazstvo? Kde je, ó smrť, osteň tvoj? Ostňom smrti je však hriech a silou hriechu je zákon. (1. Kor. 15, 54 - 56)
Bratia a sestry,
Ak by niekto v týchto dňoch povedal, že si nespomenul na svojich zosnulých a nemyslel na smrť bolo by to na Slovensku veľmi zvláštne. Nie preto, že by sme na smrť často mysleli, ale preto, lebo v týchto dňoch temer všetci obyvatelia Slovenska bez ohľadu na svoje vierovyznania a bez ohľadu z akých pohnútok, navštevujú cintoríny. Takmer každý spomína na tých, ktorých miloval a ktorých už viac niet medzi nami. Nepochybne by bolo zaujímavé skúmať čo víri hlavou ľudom keď stoja nad hrobmi svojich rodičov, priateľov, súrodencov, či manželov. Zdá sa, že prevládajúcim pocitom je smútok. Nepochybne smútok je v týchto dňoch v nás naozaj prítomný. Ale spolu s ním v našej duši spoluúčinkuje celá škála pocitov. U jedného pocit viny, za nedopovedané slová. U druhého úlava že sa skončilo utrpenie a bolesť. U tretieho radosť, ktorú dáva viera v nesmrteľnosť. Napokon sú tí, ktorí prežívajú bezmocnosť a beznádej, lebo stratil niekoho koho mali rád a sú presvedčení, že hrob je pre každého definitívnym koncom. Je iste zaujímavé skúmať tieto štyri definované skupiny a hľadať v nich svoje miesto. Teda čo a aké pocity v nás vyvolávajú spomienky na našich zosnulých. Skúsme dnes porozmýšľať nad touto stránkou smrti a čo o nej hovorí Písmo.
Z prečítaného textu je na prvý pohľad zrejmá iná atmosféra pri zmienke o smrti akú zažívame v našich zemepisných šírkach na prelome októbra a novembra. Otázka smrti v dnešnom texte tak isto dominuje, ale smrť tú nie je vykreslená ako niečo osudové a konečné, ale iba ako prechodný stav. Už dve tisícročia znejú na svete slová o zmŕtvychvstaní a predsa keď ich počujeme z úst človeka, ktorí verí v zmŕtvychvstanie je to pre nás väčšinou šokujúce. Ako môže niekto veriť v niečo také? Ako možno byť presvedčený, že po smrti, ktorú vidíme na vlastné oči, ešte niečo je? Viera nezomrela, ale pochybnosti sú často krát silnejšie. Nie čudo, veď dnes je tak veľa nevery! Nepochybne je pochybnosť, či priam nevera neodmysliteľnou súčasťou života dnešného moderného človeka. Preto slová apoštola Pavla o zmŕtvychvstaní boli, sú a budú šokujúce!
Kde je, ó smrť tvoje víťazstvo? Každý kto tieto slová dokáže radostné zvolať v najhlbšom smútku a je to jedno či je to na cintoríne, alebo v nemocnici, či v inej bezvýchodiskovej situácii našiel Spasiteľa! Našiel Jediného z nás, ktorý smrť premohol. Lebo Jeho víťazstvo je tak veľkolepé a mocné! Stačí obliecť do neporušiteľnosti aj našu porušiteľnosť a do nesmrteľnosti aj našu smrteľnosť!
Okrem iných zápasov, ktoré prebiehajú počas celých dejín cirkvi je zrejmý aj zápas nakoľko sú akceptovateľné, niektoré názory starých gréckych filozofov týkajúcich sa nesmrteľnosti. V súvise s našim textom sa dá medzi riadkami 15. kapitoly I. listu Korintským čítať, že apoštol Pavel vnímal nesmrteľnosť v Platónskych kategóriách. Vieme, že Platón tvrdil, že naša nesmrteľná duša je obmedzovaná našim smrteľným telom. Poeticky našu dušu umiestnil do jaskyne kde je uväznená a odsúdená na život v tieni, ktorý nie je tým pravým a skutočným životom. Ten skutočný život je mimo jaskyňu a preto naším celoživotným úsilím musí byť dostať sa z jaskyne. Rozdiel medzi Platónom a Ježišovým učením je v práve v spôsobe ako to urobiť. Kým u Platóna to bolo nezreteľné a nejasné u Ježiša je táto cesta jednoznačná. Vedie cez Jeho kríž kde, On dosiahol jednoznačne víťazstvo nad smrťou. To je cesta, o ktorej nám tak triumfálne hovorí apoštol:
Smrť ustupuje, smrteľnosť prechádza v nesmrteľnosť a porušiteľnosť v neporušiteľnosť. Ježiš zvíťazil, nemusíme sa viac smrti báť. Niekedy sa ma ľudia zo zboru pýtajú: "Čo je to vlastne smrť?" Písmo Sväté nám o smrti veľa hovorí. Smrť a život je téma, ktorá napokon je prítomná takmer v každom biblickom príbehu. Takže v rôznych dobách a rôznom čase mužovia, ktorí písali Bibliu sa k tejto téme vyjadrovali. Zdá sa, že aj ich pohľady na smrť a posmrtný život sú značné rozdielne. V jednom však sa všetci zhodujú. Smrť nie je koniec telesného života, ale život bez Boha. Smrť prichádza vtedy keď človek sa z vlastnej vôle rozhodne vziať svoj život do vlastných rúk, alebo ho zverí niekomu inému ako Hospodinovi - Zástupov. Navonok môže všetko vyzerať veľmi životaschopné a možno aj lákavé. Ale skutočnú hodnotu takého života rozpoznáme najlepšie práve na cintorínoch. Ak človek stojí pri hrobe blízkeho človeka a nemá nádej, tak to čo spolu s daným človekom prežili nebol život, ale bola to už smrť.
Poznám príbeh človeka, ktorý sa angažoval zo zištných dôvodov v cirkvi. Počas komunizmu mohol nekontrolovane narábať s pomerne rozsiahlym cirkevným majetkom. Dobre sa hmotne zabezpečil. Aj svojej rodine dal základ na jej dnešný celkom vysoký životný štandard. Bol múdrym a obávaným mužom. Ale koniec jeho života je smutným príbehom, napokon spáchal samovraždu. Ktovie či ho pálilo svedomie, alebo nezniesol príchod slobody, či sa obával, že sa prevalia jeho nekalé činy? Samovraždu spácha iba ten kto sa pominie na rozume, alebo stratí akúkoľvek nádej! Bez Boha sme mŕtvi! Znie do drasticky, surovo, ale pravdivo.
Pavel triumfálne kričí do tváre celého sveta: Kde je, ó smrť tvoje víťazstvo?
Vlastne nám chce povedať. Pri Damašku som sa stretol so živým Ježišom! Stal sa mojim Mesiášom! Odvtedy žijem, lebo smrť aj v mojom živote bola raz a navždy porazená. Ak chceš žiť musíš stretnúť živého Ježiša. Musíš stretnúť Toho kto má život a môže ho dať aj nám. Smrť teda nie je bezduché telo, s ktorým sa lúčime na pohrebe.
V každej dobe boli v cirkvi "žhavé témy." V ôsmom storočí bola pre cirkev témou: Máme krstiť pohanov len vtedy keď si krst želajú, ale ich ku krstu donútiť, aby sme tak zachránili ich dušu? Počas reformácie takouto témou bolo: je ospravedlnenie len z Božej milosti, alebo aj vďaka našim zásluhám? V 19. stor. hýbala našou evanjelickou cirkvou veľká téma: Smie sa cirkev starať aj o národne obrodenie, alebo je to práce navyše, či dokonca práca, ktorou by sa evanjelickí farári zapodievať nemali?
V apoštolskej dobe takouto žhavou témou bolo: Nakoľko sme viazaní predpismi Mojžišovho zákona? Je možné byť súčasťou vyvoleného Božieho ľudu aj vtedy keď nie som obrezaný a nedodržiavam stravovacie predpisy? A keď zákon v plnom rozsahu už nie je pre mňa záväzný, môžem si robiť čo chcem? Pavel vo svojich listoch na tieto otázky dáva vždy jasne odpovede. Záležalo len na prostredí a okolnostiach akú zvolil formu. Jedno však vždy nezabudol povedať. Zákon nás obviňuje z hriechu. Lebo práve zákon zreteľne pomenúva čo je a čo nie je hriech. Preto zákon Pavel spájal so smrťou. Smrť je tam kde človek spácha hriech. Hriech človeka oddeľuje od Boha a človek bez Boha je mŕtvy. Preto jediná možnosť ako smrti utiecť je utekať zo všetkých síl k Ježišovmu krížu. Nie, že by zákon prestal platiť, ale Kristov kríž je obranou pred odsúdením! On Spravodlivý zomrel za nás nespravodlivých. Ale nezostal v hrobe a tak zlomil osteň smrti. Ľudia dnes keď počujú tieto slová hovoria: To je akési nezrozumiteľné, veľmi staromódne, utekať k Ježišovmu krížu: "Čo to je?" Áno je celkom možné, že dnešnému svetu tieto slová znejú ťažkopádne. Nie sme veľmi naučení na náboženský slovník. Ale čo s tým? Kde vziať vhodnejšie slová? Neviem či vôbec existujú! Ale jedno viem, vy ktorí tu dnes sedíte sa hlásite k tomu, že ste kresťania a to nie hocijakí, ale evanjelici-luteráni teda kresťania, ktorí musia poznať radostnú zvesť o zachraňujúcej Božej milosti. Lebo to je charakteristika evanjelika - luterána. Evanjelium - dobrá správa, luterán, ten kto žije z Božej milosti. Možno nevieme nájsť vhodné slová, ktorým by naši svetskí priatelia porozumeli, keď im chceme povedať o tom ako bol zlomený "osteň smrti" v našom živote. Je to pre nich a možno aj pre nás komplikovaná náboženská reč!
Predsa však môžeme vždy na prelome októbra a novembra na cintorínoch vydať svedectvo svojim životným postojom. Bez slov, ale jasne a zreteľne! Pri hroboch našich blízkych dajme najavo radosť z toho, že oni sú už tam kde sa s nimi aj mi raz stretneme. Teda nie zúfalstvo, beznádej, či hnev, ale radosť, lebo náš Pán prišiel a osteň smrti je raz a navždy zlomený.
Ameň
Michal Zajden
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
