21. nedeľa po Sv. Trojici, Filipským 3, 7 - 9
Ale čo mi bolo ziskom, pre Krista som uznal za stratu. A vôbec, všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Pre neho som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista, a aby som bol v ňom ako človek bez vlastnej spravodlivosti, ktorá je zo zákona, ale aby som mal spravodlivosť skrze vieru v Krista, spravodlivosť z Boha, založenú na viere (Filipským 3, 7 - 9)
V stredu 31. októbra roku 2007 bude 490. výročie významného dňa, keď Dr. Martin Luther pribil na dvere wittemberského chrámu 95 téz o predávaní odpustkov. Tento deň - 31. október 1517 - označujeme ako začiatok reformácie. V stredu - v deň výročia - si na službách Božích večer v Novom kostole pripomenieme túto dôležitú udalosť. Ale aj dnešné služby Božie v bezprostrednej blízkosti Pamiatky reformácie sú vhodnou príležitosťou na to, aby sme sa zamýšľali nad významom reformácie, za duchovných dedičov ktorej sa pokladáme. Zaujímavé, ba priamo napínavé a vzrušujúce je sledovať podrobne priebeh udalostí, ktoré boli vyvolané týmto odvážnym Lutherovým činom. V dejepisných príručkách a článkoch sa každý môže s tým podrobne oboznámiť. V kázni Božieho slova nám teraz ide o priblíženie sa k duchovnej podstate tohto mohutného historického hnutia, hnutia nielen v cirkvi, ale aj v celej spoločnosti.
Je síce pravda, že reformácia 16. storočia bola pripravená a podmienená situáciou vtedajšej cirkvi a spoločnosti. Ale na druhej strane je pravda, že rozhodujúcu rolu pri začiatku tohto reformačného hnutia malo osobné prežívanie reformačného poznania u jedného konkrétneho človeka - Martina Luthera. Problém, ktorý bol v stredovekej cirkvi veľmi pálčivý, prežíval Luther s takou naliehavosťou a riešenie, ktoré mu bolo z Božieho slova darované prežíval s takou mocnou radosťou, že jeho osobnosť bola naplnená nesmierne veľkou dynamikou, silou. Táto reformácia v osobnosti jedného človeka bola spúšťacím impulzom reformačného hnutia v Nemecku a v Európe, hnutia, ktoré nebolo možné zastaviť.
Je pozoruhodné, že podobná reformácia sa odohrala v inej veľkej osobnosti - 15 storočí pred Lutherom: v osobnosti Saula-Pavla. Od neho vedie k Lutherovi priame myšlienkové spojenie. V prečítanom texte z Listu Filipským podáva apoštol osobné svedectvo o tejto úžasnej zmene. Jeho svedectvo nám pomáha pochopiť aj vnútorný proces, ktorý sa odohrával v duši Martina Luthera cez dlhé obdobie zápasiacej neistoty až k radostnému vyvrcholeniu, k poznaniu o milosti, ktorou Pán Boh zachraňuje hriešneho, bezmocného človeka.
Ak chceme pochopiť odpoveď, ktorú našiel Pavel, ktorú našiel Luther, musíme poznať problém, na ktorý je reformačné poznanie u oboch týchto osobností odpoveďou. Problém sa dá vyjadriť viacerými spôsobmi: Čo mám robiť, aby som dosiahol večný život? Čo mám robiť, aby som bol spasený? Lutherova formulácia: Ako nájdem milostivého Boha? To bol problém, ktorý v Lutherovej dobe trápil mnohých. Na Luthera pôsobil s takou naliehavosťou, že sa pred ním nedalo uniknúť.
Dnešný človek sa spýta: Je to azda problém aj pre nás dnes? Veď otázka večného života, otázka osobného spasenia, otázka o milostivom Bohu je u veľmi mnohých dnešných ľudí úplne pod horizontom ich záujmov. Ich zorné pole je naplnené celkom inými otázkami a problémami. Veriaci ľudia si síce kladú otázku o večnom živote, o Božom odpustení, ale všeobecne je v dnešnom ľudstve v popredí záujmu iná otázka: Ako si zaistiť primerané a podľa možnosti pohodlné a luxusné podmienky pre tento terajší život, tu a teraz? Táto otázka je u dnešných ľudí naozaj v popredí.
Ale musíme sa pýtať: Je toto naozaj hlavný problém života? Ak si zaistíme luxusný život, je tým vyriešený základný problém nášho života? Stačí sa na chvíľu začítať napríklad do diela pesimistického filozofa Arthura Schopenhauera alebo do biblickej knihy Kazateľ, aby sme si uvedomili, aké krehké a rozbitné je všetko, čo v tomto svete pokladáme za šťastie, a hneď máme pred sebou otázku: Existuje pevný bod, ktorého by som sa mohol zachytiť, existuje pevná pôda, na ktorú by som sa mohol postaviť, keď sa môj život dostane do situácií, ktoré sa podobajú zemetraseniu?
Treba si uvedomiť aj toto: Hoci žijeme v 21. storočí, problém viny a výčitiek svedomia nestratil nič na svojej aktuálnosti. Môže síce prejsť dlhý čas, za ktorý človek svoj pocit viny pochová hlboko do podvedomia. Tam skrytá vina koná svoje zhubné dielo, ako nás učí 32. žalm. Okrem toho sa pocit viny môže celkom nečakane objaviť na displeji vedomia. Vtedy je človek neuniknuteľne prenasledovaný pocitom viny. V jednom slovenskom filme je tento pocit vyjadrený a zobrazený veľmi pôsobivo slovami, keď človek, ktorý sa dopustil veľmi zlého činu, hovorí: "Kto mi odpustí toto moje veľké previnenie?" Existenciálne problémy staroveku a stredoveku nestratili ani dnes nič na svojej aktuálnosti, lebo sa týkajú nemennej podstaty ľudského bytia.
Človek začína riešiť tieto problémy svojpomocou. Tak to robil Saul-Pavel, tak to robil Luther, tak to robili ľudia v stredoveku, tak to robíme my moderní ľudia. S veľkým množstvom problémov si naozaj dáme rady. Veda, technika, medicína, psychológia nám na to dáva k dispozícii veľké množstvo prostriedkov. Mimochodom treba upozorniť: To všetko sú prostriedky darované Bohom, takže aj za to, čo vyriešime sami, vďačíme v konečných dôsledkoch Pánu Bohu.
Ale sú problémy, pri ktorých nám tieto metódy nepomáhajú. To sú práve tie existenciálne problémy, hraničné situácie: vina, nezvládnuteľné katastrofy, utrpenie, choroby, straty, sklamanie, smrť. Ide o problémy, ktoré nezvládneme ani pomocou najmodernejších prostriedkov a techník. Tam človeku ostávajú už len dve možnosti: Buď sa poddať totálnemu nihilizmu, myšlienke, že všetko je nezmyselné, že život je jeden veľký nezmysel, alebo sa paradoxným spôsobom, teda s odvahou viery, vložiť do Božích rúk. Máme na výber, a každý sa rozhoduje sám, čo si vyberie, či bude akceptovať nihilizmus, život s pocitom nezmyselnosti, alebo či prijme istotu: Boh sa ťa nevzdáva ani vtedy, keby sa otriasali všetky základy tvojej zemskej existencie.
Pavel vo farizejskom období svojho života chcel dosiahnuť spasenie dôsledným plnením požiadaviek zákona. Keď do jeho života vstúpil vzkriesený Kristus, otvorili sa mu oči a on spoznal, že vlastným úsilím ten vysoký cieľ nemôže dosiahnuť, ale že má jedinú možnosť: prijať ako dar spravodlivosť od Boha.
Túto zásadnú zmenu, túto osobnú reformáciu vyjadruje v našom texte slovami: " Ale čo mi bolo ziskom, to som pre Krista uznal za stratu. A vôbec, všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Pre neho som všetko stratil a pokladám to za odpadky, aby som získal Krista, a aby som bol v ňom ako človek bez vlastnej spravodlivosti, ktorá je zo zákona, ale aby som mal spravodlivosť skrze vieru v Krista, spravodlivosť z Boha, založenú na viere."
Ľudia na konci stredoveku chceli dosiahnuť milosť Božiu púťami na posvätné miesta, kupovaním odpustkov a podobnými takzvanými "dobrými skutkami." Istotu, že je akceptovaný Pánom Bohom, chcel Luther dosiahnuť nadmerne prísnou mníšskou disciplínou. Táto metóda stroskotala u neho takisto ako úzkostlivé plnenie zákona u farizeja Saula-Pavla.
Pavel našiel pokoj, a to tvorivý pokoj, keď sa stretol so vzkrieseným Kristom. Tým sa začalo nové obdobie jeho života. Luther našiel pokoj, a to tvorivý pokoj, keď sa mu pri štúdiu Písma svätého otvorili oči a on spoznal, že ho Pán Boh skrze vykupiteľské dielo Kristovo z milosti prijíma. Tak našiel odpoveď na svoju úzkostlivú otázku: "Ako nájdem milostivého Boha?" Milostivého Boha našiel tak, že sa mu skrze Ježiša Krista Pán Boh sám dal nájsť. Toto je duchovná podstata reformácie. Takto sa v jednom osobnom živote realizovalo a potvrdilo posolstvo Písma, že Pán Boh nás skrze vykupiteľské dielo Kristovo zo svojej milosti prijíma, akceptuje, a to napriek tomu, že pre svoje hriechy sme neakceptovateľní, a že my toto veľké posolstvo máme prijať, akceptovať vierou. Máme akceptovať, že sme Pánom Bohom akceptovaní, hoci sme neakceptovateľní. Vyjadrené biblickou rečou to znie takto: Máme veriť, že nás Pán Boh zo svojej milosti ospravedlňuje, hoci sme hriešni. Reformačné posolstvo je vyjadrené týmito dôležitými výrazmi: Sola gratia, sola redemptione Christi, sola fide, iba milosťou, iba vykúpením skrze Krista, iba vierou. Toto poznanie, osobne prežité, urobilo z Martina Luthera geniálnu osobnosť reformácie.
Oprávnená je nasledujúca otázka: Môže sa taký osobný náboženský zážitok stať východiskom takého veľkého cirkevného a spoločenského pohybu, akým bola a je reformácia? Odpoveď je vysoko pozitívna: Môže sa stať, a to priamo s vnútornou nevyhnutnosťou, a síce preto, že vedie k totálnemu prehodnoteniu dovtedajších hodnôt. Vidno to u Pavla: To, na čom si dovtedy zakladal, stratilo pre neho význam. Vyjadruje to veľmi silným výrazom, že sa mu to stalo smeťami, odpadkami. Namiesto toho získal spoločenstvo s Ježišom Kristom a všetky tie trvalé hodnoty, ktoré priniesol Kristus, ktoré sú spojené s Kristovým učením a Kristovou osobnosťou.
Takisto u Luthera. Luther napríklad poznal, k akým hrozným deformáciám viedlo spoliehanie sa na odpustkové cedule, ktoré si ľudia kupovali od dominikánskeho mnícha Jána Tetzela. K Lutherovi ako ešte katolíckemu kňazovi prichádzali ľudia na spoveď. Keď sa vyspovedali a Luther im uložil ako pokánie určité úlohy, povedali, že oni to už nepotrebujú, lebo si kúpili odpustkovú ceduľu. Otázka osobnej ľútosti a vnútornej premeny bola prenesená do oblasti financií. Väčšiu zvrátenosť v náboženskom živote človeka si sotva možno predstaviť.
To pohlo Luthera k napísaniu 95 výpovedí na tému odpustkov. Vďaka vynálezu kníhtlače sa za dva týždne tieto tézy rozšírili po celom Nemecku. 95 téz - to bolo jedno z veľkých reformačných prehodnotení, vysoko kritických prehodnotení dovtedajších hodnôt. Ďalšie prehodnotenia nasledovali, a to sa radikálnym spôsobom prejavilo v živote cirkvi a spoločnosti. Takto sa z jednej osobnej náboženskej skúsenosti stalo veľké historické hnutie. Pri pohľade do dejín reformácie môžeme konštatovať, že to bolo a je tvorivé hnutie s významom nielen pre cirkev, ale aj pre spoločnosť.
Pamiatka reformácia nemá byť iba spomienkou. Tí, ktorí sa pokladajú za deti reformácie, mali by vo svojom osobnom živote prežiť čím viac z toho, čo bolo a je duchovnou podstatou reformácie. Treba nám stále prehodnocovať veci, lebo veľmi často upadáme do nesprávneho oceňovania hodnôt. Treba nám najvyššiu hodnotu nášho života nachádzať vo viere v Trojjediného Pána Boha a usilovať sa o to, aby sa táto viera stala tvorivou silou aj pri formovaní nášho osobného života, ale aj pri zdravom, spravodlivom formovaní spoločnosti, v ktorej žijeme.
Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
