V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Pamiatka zosnulých, Ján 3, 16

Tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho. (Ján 3, 16)

 Je dobre, že v našom uponáhľanom svete sú takéto dni tichých spomienok na tých, ktorí nám v živote boli milí a drahí a ktorí už od nás odišli.  Veď tvorili dôležitú súčasť nášho života, a v spomienkach si ich, nakoľko možno, znova sprítomňujeme.  Keď pobudneme pri ich hroboch či urnách, keď sa v rozhovoroch vraciame k ich životom, ožívajú v nás spomienky na mnoho z toho, čo sme spolu s nimi prežili,  spomienky na ich charakterové vlastnosti,  ale aj spomienky na to, za čo všetko im vďačíme,  na prejavy ich lásky a starostlivosti k nám,  na stopy, ktoré svojím výchovným pôsobením na nás zanechali.
 Spomíname na tých, ktorí odišli vo vysokom veku,  ale aj na tých, ktorí podľa nášho ľudského hodnotenia odišli predčasne  a odchod ktorých nám spôsobil mimoriadne veľkú bolesť.  Spomíname na tých, ktorí nám odišli pred viacerými rokmi,  ako aj na tých, ktorí nás opustili len nedávno, a smútok za ktorými pôsobí ešte ako otvorená, nezahojená rana.  Každý z tých, na ktorých myslíme, bol svojím spôsobom jedinečný, a tým sú poznačené aj naše spomienky na nich.
 K svojim spomienkam pripájame vďaku Pánu Bohu za ľudí, ktorých nám dal v živote ako blízkych.  Pán Boh nám dáva mnoho rozličných darov, ale vysoko nad mnohé iné dary vyčnievajú ľudia, s ktorými si rozumieme a sme si rozumeli, s ktorými sme mohli prežiť roky a desaťročia v peknom spoločenstve.  Človek si vlastne až po ich odchode, pri spomienkach, v plnšom zmysle uvedomí, čo títo ľudia pre neho znamenali, a preto tým úprimnejšie ďakuje za nich Pánu Bohu.  Zložiť pri hrobe ruky k modlitbe alebo aspoň v duchu povedať Pánu Bohu pár slov vďaky - to patrí k peknému kresťanskému spomínaniu.
 Na cintorínoch, a vôbec pri spomienkach na tých, ktorí nám odišli, si ostrejšie ako inokedy uvedomujeme neprestajné plynutie času.  Potichu, nenápadne, a predsa neprestajne sa zväčšuje časový odstup od ich odchodu.  Čas pomaly hojí a utišuje aj také rany, ktoré kedysi veľmi boleli.  Aj za to sme Pánu Bohu vďační.  Veď ktorá ľudská bytosť by mohla zniesť neprestajný prudký smútok a bolesť?!
 Neprestajné plynutie času, ktoré si pri spomienkach na zosnulých jasnejšie uvedomujeme, vyvoláva v nás aj ďalšie dôležité myšlienky a otázky.  Ľudský život je na nekonečnej línii času ako úsečka, ktorá má svoj začiatok a svoj koniec - narodenie a smrť.  Kde sa berie, ako vzniká táto úsečka, ako prichádza k narodeniu a k smrti?  Biologické odpovede na tieto otázky sú vo veľkej miere známe,  ale my dobre cítime, že spoza hraníc týchto odpovedí doliehajú na nás ďalšie otázky.  Kto je za tým?  Čo je za tým?  Kto je ten mysliaci, tvorivý subjekt, od ktorého to všetko pochádza?  Úsečka má začiatočný a koncový bod.  Kto je pred týmto začiatočným bodom?  Kto je za týmto koncovým bodom?
 Toto nie sú azda len filozofické, špekulatívne otázky,  ale otázky, ktoré sa ozývajú práve vtedy, keď myslíme na svojich zosnulých,  a keď myslíme na svoj vlastný život.  Aj život nás, ktorí tu ešte žijeme, je ako úsečka, ktorá sa začala, keď sme sa narodili a ktorá sa približuje k svojmu koncu.  Keďže čas nepretržite plynie, aj my sa nepretržite, ustavične približujeme ku koncu svojej životnej úsečky.  Preto medzi naše najnaliehavejšie záležitosti patrí otázka: Kto je pred ňou? Kto je za ňou?
 Predstava úsečky života nám nanucuje zásadné poznanie o tom, že nie sme pánmi svojho života,  ale že sme plne závislí od vyššej moci.  Nik z nás sa nerozhodol sám, že sa chce narodiť  a nie je ani vecou nášho rozhodnutia, či a kedy zomrieme.  Tieto dva krajné body, a medzi nimi množstvo ďalších vecí sú nám jednoducho určené, stanovené, ba skoro by sme mohli povedať: nanútené.  To zároveň znamená, že o ľudskom živote - o živote tých, na ktorých spomíname, a o svojom vlastnom živote - nemôžeme myslieť izolovane.  To by bolo skresľujúce, deformujúce myslenie.  O ľudskom živote sa dá primerane myslieť len v spojitosti s tou najvyššou mocou, najvyššou bytosťou, od ktorej sme totálne závislí.  Opravdivé spomínanie na zosnulých sa nezaobíde bez týchto otázok  a bez myšlienky na najvyššiu bytosť, bez ktorej by sme neexistovali ani my ani naši blízki.
 Mnohí odmietajú tieto otázky a tieto myšlienky.  Vo svojich úvahách o živote a vo svojich spomienkach sa obmedzujú len na ten úsek medzi narodením a smrťou.  Tým pácha človek na sebe určité násilie.  Veď kto by mohol tvrdiť, že uvedené otázky sa v jeho vedomí nikdy neobjavili?  Potláčaním týchto otázok a myšlienok si pripravuje človek nepríjemné prekvapenie.  Najvyššia bytosť pri realizovaní svojich zámerov predsa nie je závislá od toho, ktoré otázky je človek ochotný uznať a ktoré odmietne.  Keď si človek raz bude musieť uvedomiť, že sa s ním deje práve to, čo neuznával, ba čo ostro popieral, bude nepríjemne prekvapený  a ešte nepríjemnejšie budú následky tohto popierania.  Kto berie vážne posolstvo obsiahnuté v Biblii,  ten si o Pánu Bohu uvedomuje, ba k nemu v modlitbe hovorí spolu s autorom žalmu nasledujúce slová: "Obkľučuješ ma zvôkol-vôkol, svoju dlaň kladieš na mňa."  Len s myšlienkou na Hospodina, ktorý nás ako náš Stvoriteľ postavil na scénu tohto sveta,  len s myšlienkou na Spasiteľa Ježiša Krista, ktorý prišiel na svet, aby sme mali život a mali ho v hojnosti,  chceme spomínať na svojich milých zosnulých, a rozmýšľať o svojom vlastnom živote a o svojej smrti.
 Kto je ten najvyšší Pán, z rúk ktorého sme vyšli a ku ktorému sa vraciame?  Aký je?  Mieni to s nami dobre, alebo je zlomyseľný?  Berie náš život vážne, alebo sme vydaní napospas jeho rozmarom?  Teoreticky by človek mohol myslieť i jedno i druhé.  Najmä ten, kto má v živote mnoho trápenia, by mohol na celú vec pozerať veľmi skepticky.  Mať spoľahlivú odpoveď na túto otázku je veľmi dôležité.  Od toho závisí, ako budeme pozerať na život tých, na ktorých spomíname, i na život svoj.  Od toho závisí, ako budeme pozerať na ich smrť a na svoju smrť.  Pri hľadaní odpovede sme odkázaní na to, čo nám on sám hovorí o sebe, a na jeho činy.
 Mnohorakým spôsobom je v Písme svätom vyjadrený jeho postoj.  Pre dnešok sme si vybrali slová, ktoré sa nazývajú Sumou evanjelia:  "Tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v neho."  Boh miluje svet.  Boh miluje človeka.  Veľmi precízne pripravil podmienky pre život na tejto Zemi.  Kto má otvorené oči, môže každý deň obdivovať jeho zmysel pre krásu a účelnosť.  Vo svojom živote a v životoch tých, na ktorých dnes myslíme, môžeme i napriek ťažkostiam objaviť veľké množstvo krásnych, pozitívnych vecí.  Kto chce, má možnosť žiť krásne v časnom živote a šíriť vôňu lásky kol seba, ako hovorí v piesni Kristína Royová.  Kto chce, môže dať pôsobiť na seba celému tomu množstvu, neprestajnému bohatému toku nových a nových prejavov jeho lásky.  Naplnení týmito dojmami a týmto poznaním pozeráme na smrť blízkych a na vlastnú smrť.  K čomu nás vedie tento pohľad?  Začíname tušiť, že Ten, ktorý každý deň vkladá nové a nové prejavy svojej lásky, nedopustí predsa, aby smrť bola chaotickým, nezmyselným zakončením toho všetkého.  Kto všetkému v prírode, v osobnom a historickom dianí dáva systematické miesto, ten aj smrti dáva systematické miesto.  Systematické pozitívne miesto.
 Tu sa môže ozvať záplava pochybujúcich hlasov.  Hospodin aj s nimi ráta.  A tak ako vzkriesený Ježiš pomohol pochybujúcemu Tomášovi, tak nám, pochybujúcim Hospodin pomáha tou najveľkolepejšou udalosťou dejín: tým, že dal svojho jednorodeného Syna.  Ježišov život a dielo - to nie je náhodná udalosť v dejinách, ale to je zámerné dielo Božej lásky: "Tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal..."  I ak by pochybujúci skeptik povedal, že prírodu možno vykladať dvojznačne a že dejiny možno vykladať dvojznačne,  tak je tu život a smrť a vzkriesenie Ježiša Krista - a to sa dá vykladať iba jednoznačne:  Tu prehovorila Božia láska, prekvapivá, paradoxná.  Apoštol, ktorý na svojom živote prežil jej oživujúci zásah, vyjadril nad tým svoj úžas slovami: "Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus umrel za nás, keď sme boli ešte hriešni."  To je iniciatívna, tvorivá láska,  ktorá nečaká, kým ten, kto má byť milovaný, bude skutočne hodný milovania,  to je láska, ktorá predchádza, ktorá sa obetuje,  ktorá miluje v mene novej budúcnosti,  budúcnosti ktorá sa ešte len má stať skutočnosťou.  Toto nám treba počuť v slovách Sumy evanjelia: "Tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v neho.
 Toto všetko nám jasne ukazuje, aký zmysel má symbol Kristovho kríža na hroboch.  Božia láska, uskutočnená a vyjadrená v Kristovej osloboditeľskej smrti na kríži, je základom nádeje vo večný život tých, na ktorých spomíname.  Kto vo viere v Ježiša Krista už v tomto živote hľadal a prežíval spoločenstvo s ním, Pánom a Spasiteľom, tomu je prisľúbené trvalé spoločenstvo s Ježišom Kristom vo večnosti.  Do našich myšlienok na zosnulých patrí aj toto.  Lebo Pamiatka zosnulých nie je len nostalgický pohľad späť na to, čo bolo a čo sa nevráti,  ale je to súčasne a predovšetkým pohľad dopredu, do večnej budúcnosti.  Ak dokážeme prijať Božiu ponuku tohto pohľadu smerujúceho do budúcnosti, pridajú sa v tieto dni k našim slzám smútku aj slzy tichej radosti z vyvrcholenia Božej lásky vo večnom spoločenstve s Kristom.
 8. apríla 1945 bol v takzvanom súdnom procese odsúdený na smrť Dietrich Bonhoeffer.  Krátko pred týmto dňom napísal pieseň, ktorú sme spievali: "Predivná moc nás tíško obostiera..."  Vtedy ešte nevedel, ako sa skončí jeho život.  Z piesne vidno, že sa úplne oddáva do Božích rúk, nech sa stane aj to najhoršie.  Hovorí o tom tretí a piaty verš:  "Ak máš pre nás len horký kalich bôľu, čo beztak sa už vrchom prelieva, prijmeme vďačne tvoju svätú vôľu, veď tvoja ruka všetko zosiela."  "Keď ticho vôkol nás zavládne zasa, nech hudba nebies doľahne až k nám; ten svet, čo z výšav až sem ozýva sa, nás vzbudí chváliť teba, večný Pán."  Predtým, ako bol 8. apríla odvedený do iného koncentračného tábora, do Flossenbürgu, na popravu, odkázal svojmu priateľovi biskupovi Georgeovi Bellovi po jednom spoluväzňovi tieto slová: "tell him that this is for me the end, but also the beginning"  "Povedz mu, že toto je pre mňa koniec, ale aj začiatok."  Na svitaní 9. apríla bol spolu s ďalšími popravený.  Lekár koncentračného tábora pozoroval celú scénu a neskoršie povedal, že Bonhoeffer pôsobil úplne pokojným a sústredeným dojmom.  Rozlúčil sa s ostatnými, ktorí šli na popravu  a povedal krátku modlitbu.  Potom nasledoval koniec a nový začiatok.  Istota nového začiatku vo večnosti mu dala silu pokojne zvládnuť aj to najťažšie.  Premýšľajme, čo jeho pieseň a jeho pokojný koniec a nový začiatok hovorí aj nám.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.