22. nedeľa po Sv. Trojici, 2. list Korintským 5, 1 - 10
Vieme, že aj keď stánok nášho pozemského príbytku bude zborený, máme príbytok od Boha, dom nie rukami zhotovený, ale večný v nebesiach. Preto v tomto tele aj vzdycháme a túžime obliecť si svoj príbytok z neba, aby sme ani po vyzlečení neostali nahí. Lebo kým sme v tomto stánku, vzdycháme pod ťarchou, veď sa nechceme zobliecť, ale priodieť sa, aby život pohltil to, čo je smrteľné. Ten však, ktorý nás práve na to uspôsobil, je Boh, ktorý nám dal Ducha ako závdavok. Sme teda vždy plní dôvery, i keď vieme, že dokiaľ prebývame v tele, vzdialení sme od Pána. Žijeme totiž z viery, nie z toho, čo vidíme. Sme plní dôvery, a najradšej by sme sa vysťahovali z tela a nasťahovali sa k Pánovi. Preto či už sme doma a či mimo domu, snažíme sa, aby sme sa mu ľúbili. Všetci sa totiž musíme postaviť pred Kristovu súdnu stolicu, aby si každý odniesol odplatu podľa toho, čo vykonal, kým bol v tele - či dobré, alebo zlé. (2. list Korintským 5, 1 - 10)
Zvykli sme si na formu a spôsob života, v ktorom prežívame obdobie medzi narodením a smrťou. Zvykli sme si na svoje telo, na svoje psychické schopnosti, na prostredie, v ktorom sa pohybujeme. Všetko toto nám pripadá už ako samozrejmé, ba skoro ako niečo definitívneho. Ale každodenné správy o smrti, účasť na pohreboch, ale aj rozličné javy v živote, ktoré nás upozorňujú na blížiacu sa smrť - to všetko nás upozorňuje, že táto terajšia forma života nie je definitívna. Posolstvo Biblie nám hovorí, že náš definitívny domov, naša definitívna forma bytia je vo večnosti. Blížiaci sa koniec cirkevného roku nás upozorňuje na to, že sa približuje koniec terajšej formy nášho života, že sa blíži k svojmu koncu to, čo neraz takmer bezmyšlienkovite pokladáme za samozrejmé. Aj prečítaný text z jedného apoštolovho listu nás dvíha na vysoký post, aby sme jedným pohľadom mohli vidieť aj svoju časnosť aj svoju večnosť.
V storočiach, v ktorých sa kresťanstvo udomácňovalo v tomto svete, existovali myšlienkové prúdy, ktoré na ľudské telo pozerali veľmi kritickým, ponižujúcim spôsobom. Hovorili, že hmota je niečo menejcenné, že telo je väzenie duše alebo dokonca hrob duše. Jeden filozof vyhlásil, že sa hanbí, že má hmotné telo. Písmu svätému sú takéto myšlienky cudzie. Veď ľudské telo ako aj ostatnú prírodu stvoril Pán Boh, a musíme povedať, že ľudský organizmus je niečo obdivuhodné a zázračné. Pretože vyznávame vieru v Boha Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, nebudeme jeho stvoriteľské dielo, a teda ani naše hmotné telo, nikdy ponižovať. Naopak, obdivujeme jeho veľkú múdrosť a sme mu za jeho stvoriteľské dielo vďační. Ale to nič nemení na skutočnosti, že telo, ktoré máme, je pre nás len dočasným príbytkom.
Hoci sme si na svoje telo veľmi zvykli, hoci si pomocou neho uvedomujeme svoju identitu, predsa príde čas, keď sa budeme musieť s ním rozlúčiť. Na niekoľko desaťročí dal nám ho Stvoriteľ ako náš domov, ale príde čas, keď sa táto forma nášho bytia skončí. Medzi najpevnejšie istoty tohto života patrí istota smrti, i keď nikto nevie, kedy príde pre neho tá tajomná chvíľa.
Táto predstava pôsobí na nás veľmi zvláštnym dojmom a napĺňa nás určitým nepokojom, obavami, strachom. Nevieme si predstaviť pre seba inú formu existencia, ako je táto, ktorú máme teraz. A predsa každá správa o smrti blízkeho človeka a každá účasť na pohrebe nás upozorňuje na obmedzené trvanie tejto terajšej formy nášho bytia.
Na smrť, ktorá nás čaká, sa možno pozerať dvojakým spôsobom: Možno ju chápať len ako definitívne ukončenie tohto zemského života, ale možno v nej vidieť súčasne prechod do novej formy života. Ak sa obmedzíme iba na tú prvú časť očakávania, naplnení sme nepokojom a strachom. Ak budeme veľmi vážne brať aj tú druhú časť očakávania: smrť ako prechod, smrť ako začiatok niečoho nového, budem na to všetko pozerať s celkom iným citovým sprievodom. Toto je spôsob, ako na smrť pozeral Pavel, aj pokiaľ sa týkalo jeho samého, ale takto učil pozerať na smrť aj svoje cirkevné zbory, ako to vidíme aj z prečítaného textu.
Pavel si kládol aj otázku, akú formu bude mať naše nové bytie vo večnosti. Nemohol podať konkrétny opis, lebo vedel, že život vo večnosti sa úplne odlišuje od terajšej formy nášho života. V jednom jeho liste sú slová: "Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, a čo ani len do ľudského srdca nevstúpilo, to pripravil Boh tým, ktorí ho milujú." Na nepredstaviteľnosť tej novej formy bytia poukazujú aj iné jeho slová: "Nie sú rovné utrpenia tejto doby sláve, ktorá sa má zjaviť na nás." I keď si teraz v konkrétnostiach nemôžeme predstaviť, ako bude vyzerať život vo večnosti, tak predsa sa v jeho listoch nachádza aspoň označenie tej novej formy bytia, a je to výraz "duchovné telo". Tak ako Pán Boh stvoril toto naše terajšie telo, tak stvorí pre nás aj to nové duchovné telo. I keď apoštol nemal informácie, ktoré by uspokojili jeho prípadnú zvedavosť, stačila mu istota, že je, aj pokiaľ ide o formu života vo večnosti, v Božích rukách. Toto by aj pre nás mal byť dostatočný dôvod istoty pri pohľade na smrť a na večnosť.
Máme nejaký dôkaz o tom, že tie pekné sľuby o večnom živote sú pravdivé? Chceli by sme mať predsa nejakú záruku. V našom texte sa nachádza odpoveď na túto otázku. Apoštol hovorí, že že Duch Svätý je závdavkom všetkého toho pekného a veľkého, čo nás očakáva vo večnosti. Je dôležité, že o Duchu Svätom ako o závdavku sa hovorí práve v súvislosti s očakávaním večného života, lebo z toho vidíme, že Duch je závdavkom práve tých večných hodnôt.
V akom zmysle sa dá povedať, že Duch je závdavkom večných hodnôt? Duch Svätý nám ponúka už v tomto živote hodnoty, ktoré sú v Písme veľmi jasne pomenované: Tu sú dva dôležité citáty o tejto veci: "Kráľovstvo Božie nie je jedenie a pitie, ale spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom". "Ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, miernosť, sebaovládanie."
Ak už vo svojom terajšom živote, či individuálnom, či spoločenskom, prijímame, skusujeme, uplatňujeme tieto veci, ktoré sú darom Ducha Svätého, tak je to vlastne ukážkou toho, aké charakteristické znaky má mať život vo večnosti. Pán Boh nám toto ovocie Ducha ponúka, a od nás závisí, koľko sme ochotní z týchto ponúkaných hodnôt večného života si vziať už teraz.
To, čo možno označiť ako závdavok, je vlastne most od terajšieho života smerom do večnosti. Čím viac z týchto hodnôt prijímame, uskutočňujeme, uplatňujeme, tým viac lúčov večného života máme už teraz. Týmto spôsobom môžeme už teraz prežívať určité ukážky večného života, ktorý nám raz bude darovaný v plnosti.
I keď s túžbou pozeráme na zavŕšenie svojej životnej cesty vo večnosti, neznamená to, že by sme mali znehodnocovať terajšiu formu života. Veď je to Pán Boh, ktorý nám ju dal, a on je to, ktorý nás postavil do tohto sveta. On je to, ktorý určuje, kedy máme z tohto sveta odísť. V tomto svete máme konať Božie dielo. Tak sa modlil Pán Ježiš za svojich učeníkov: "Neprosím, aby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich zachoval od zlého."
Očakávanie večného života nás teda za žiadnych okolností nesmie viesť k znehodnocovaniu tohto časného života, v ktorom žijeme teraz, ale naopak: pod vplyvom očakávania večnosti je našou povinnosťou, naším poslaním vnášať čím viac prvkov večného života už do tohto sveta. Svet toto svetlo veľmi potrebuje, lebo bez tohto svetla by vyústil do chaosu. Úlohou všetkých, ktorí sa tešia na večnosť a ktorí od Ducha Svätého prijímajú hodnoty večného života, je vnášať toto svetlo do terajšieho sveta. I keď apoštol túži po večnosti a po trvalom, bezprostrednom spoločenstve s Kristom, je si vedomý, že kým je tu na zemi, musí intenzívne konať dielo, ktorým bol poverený. O tejto veci napísal v jednom svojom liste: "Veď pre mňa žiť je Kristus a umrieť zisk. Ale ak žiť v tele znamená pre mňa plodnú prácu, neviem, čo si zvoliť. Ťahá ma to na obe strany: Túžim zomrieť a byť s Kristom, a to by bolo oveľa lepšie, ale pre vás je potrebnejšie, aby som ostal v tele. Na to sa spolieham a viem, že zostanem a budem so všetkými vami na váš prospech a radosť z viery."
Prečítaný text nás upozorňuje ešte na niečo iné. Nielen večnosť vysiela svoje lúče do tohto časného sveta, ale aj časnosť zanecháva určité stopy, ktorých dôsledky sa prejavujú vo večnosti. Vstup do večnosti znamená, že sa musíme postaviť pred Kristovu súdnu stolicu: "Všetci sa totiž musíme postaviť pred Kristovu súdnu stolicu, aby si každý odniesol odplatu podľa toho, čo vykonal, kým bol v tele - či dobré, alebo zlé." Očakávanie tohto hodnotiaceho stretnutia s Pánom, ktoré nikoho neminie, malo by byť silným motívom, ktorý by nás mal viesť k tomu, aby sme žili tak, aby sme sa ľúbili Pánovi.
Musíme si uvedomiť, že ten Sudca je ten istý Pán, ktorý nám svojím dielom vykúpenia, vyslobodenia dal jedinečnú šancu žiť novým životom. Na poslednom súde nás bude hodnotiť podľa otázky, ako sme túto možnosť nového života využívali. Neprídeme tam ako bezhriešni, ale predsa je veľký rozdiel medzi tým, či sa človek bezmyšlienkovite alebo priamo cynicky dopúšťa zlých vecí alebo či na druhej strane zápasí proti pokušeniam a usiluje sa svoj život naplniť dobrým obsahom, i keď v dôsledku ľudskej slabosti nie je v tom vždy úspešný.
Ten náš Pán, pred ktorého súdnou stolicou budeme stáť, vie veľmi dobre rozlíšiť medzi oboma spomenutými postojmi, on dobre pozná aj naše vnútorné etické zápasy, naše víťazstvá aj naše pády. On najlepšie vie, kde uplatniť milosrdenstvo a odpustenie, a kde na druhej strane musí konštatovať, že človek cynicky odmietol ním ponúkanú, bolestnou smrťou na kríži vydobytú možnosť nového života.
Myšlienka na stretnutie s naším Pánom a Spasiteľom, ktorý je súčasne naším Sudcom, mala by nás viesť k tomu, aby náš terajší život bol čím viac prežiarený a preniknutý svetlom večnosti. To by bola naša najkrajšia príprava na vlastnú smrť ako prechod do novej, večnej budúcnosti.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
