1. adventná nedeľa - pamiatka posvätenia Malého kostola - 230. výročie, 1. List Korintským 3,16; 6,19-20
"Či neviete, že ste chrám Boží a Duch Boží prebýva vo vás? ... Či neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nie ste sami svoji? Veď veľmi draho ste boli kúpení! Oslávte teda Boha svojím telom [i svojím duchom, čo oboje náleží Bohu]." (1. List Korintským 3,16; 6,19-20)
Milí bratia a milé sestry!
Apoštol Pavel bol majstrom obrazov - výstižných a dobre zapamätateľných prirovnaní. Dnes keď si pripomíname 230. výročie od posvätenia Malého kostola, chceme premýšľať nad jedným z apoštolových obrazov - nad obrazom chrámu.
Prv, ako sa do toho pustíme, pripomeňme aspoň zopár faktov z histórie. Tento komorný, no veľmi milý, prívetivý priestor na stretávanie Božieho ľudu - náš Malý kostol - bol postavený od 18. júla 1776 do 8. novembra 1777 na mieste niekdajšieho dreveného artikulárneho kostola ako bohoslužobné miesto pre slovenských a maďarských evanjelikov. Najväčšie bremeno organizačnej práce pri stavbe Malého kostola vzal na seba brat farár Michal Institoris Mošovský. K stavbe došlo vyše storočie po tom, ako prvý kostol slovensko - maďarského zboru bol v r. 1672 - teda po 13 rokoch od vybudovania a používania evanjelikmi - násilne - vojenskou mocou rekatolizátorov odňatý a daný do správy rádu uršulínok. Nepripomíname to preto, aby sme vyvolávali nepriateľstvo či konfesijnú nevraživosť, ale ako pripomienku obrovskej horlivosti a nezlomnosti našich predkov, pre ktorých slová naša drahá evanjelická cirkev nezostali len prázdnou frázou, ale pre to, aby sa mohli stretávať pri Božom slove a sviatostiach boli ochotní prinášať nemalé obete. Buďme za to vďační a napodobňujme ich vieru!
Apoštol Pavel píše: "Či neviete, že ste chrám Boží a Duch Boží prebýva vo vás? Či neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nie ste sami svoji?" Tešíme sa, že máme svoje chrám - naše kostoly, kde sa smieme zhromažďovať, učiť sa z Božieho slova a oslavovať Hospodina. S úctou myslíme na tých, ktorí postavili Malý kostol, ktorí ho obnovili, ktorí sa oň s láskou starajú. No nech nám - pri tejto radosti a vďake - neunikne zvesť Písma svätého, ktoré hovorí: vy sami ste predovšetkým Božím chrámom. Vo vás - vo vašom vnútri chce prebývať Boží Duch. Hmotné chrámy sú potrebné, cenné a užitočné. No ešte dôležitejšie ako oni sú v Božích očiach naše životy. Kostol nie je "väzením", do ktorého by sme Pána Boha po skončení služieb Božích mohli zamknúť. Kostol má byť nie múzeom, nie priestorom bez veriacich ľudí, ale stánkom Božím s ľuďmi, ktorí tam ochotne počúvajú a prijímajú Kristovo slovo.
Biblia temer až provokatívne vraví, že Boh nebýva v chrámoch rukami vybudovaných (Sk 17,24), ale chce prebývať v nás. Vy - my sme - máme byť Božím chrámom. To znamená, že o čo Pánu Bohu v cirkvi najviac ide nie sú kostoly - čo ako ich potrebujeme a máme k nim vzťah, ale Hospodinovi ide predovšetkým o ľudské životy. O Tvoj i môj život. Pretože cirkev to nie sú hlavne hmotné chrámy, ale spoločenstvo veriacich ľudí v Pána Ježiša Krista. To, že nás Biblia menuje Božím chrámom, je nesmierna česť. Je to ohromná výsada, že Pán Boh chce v tebe a vo mne žiť, že chce cez nás konať svoje dielo. Je to však aj veľký záväzok. Náš život nepatrí nám. Nie sme sami svoji. Je to ako keď bývame v budove, ktorá patrí niekomu inému. Nemôžeme si tam robiť, čo chceme, porušovať "domový poriadok". Robiť prestavby ako sa nám zapáči. Hospodin stanovil pre náš život poriadok, program, dal nám svoje prikázania. A pretože patríme Bohu, nesmieme ich porušovať, obchádzať. Lebo kto kazí chrám Boží, toho skazí Boh (1K 3,17). Tak, ako starozmluvný chrám nesmel byť poškvrnený, tak ani môj/tvoj život - ani život cirkvi nemá byť pošpinený rozbrojmi, hnevmi, neláskou a inými hriechmi. A my vieme, že neraz - aj naším pričinením - to tak nie je. Avšak Hospodin chce, aby sme žili život Jemu posvätený, život, z ktorého Jemu vzíde sláva a česť.
V cirkevnej tlači niekedy čítame o posviackach kostolov, zborových domov či fár po ich oprave, o posviackach zvonov, krížov a pod. Vždy keď čítame takéto správy alebo sme priamymi svedkami takejto udalosti nám treba pamätať, že posviacky cirkevných priestorov či ich výročia sú tiež výzvou k posväteniu nášho života. Nový cirkevný rok - advent, do ktorého sme vstúpili i výročie posviacky tohto nášho kostola, nám kladú otázku: Ako žijem? Je môj život chrámom alebo biednou zlátanou chatrčou?
Tak, ako si pripomíname posviacku kostola, si treba - a to deň - čo deň pripomínať, že i my sami potrebujeme posvätenie - Božie obnovenie, odpustenie. Na obnovu kostola sa treba zbierať, je potrebné prispieť darom či ochotnou prácou umu a rúk. K obnove života stačí, čo nám Kristus z lásky daroval. Dovoliť Mu "upratovať" priestor nášho života. Keby sme doma upratali všetky izby a nechali zašpinenú predsieň, nebol by z upratovania osoh. Špina z predsiene by sa rozniesla. Dajme preto Pánu Bohu očistiť celý svoj život. Nielen chvíle, keď sme v kostole, ale aj naše rodinné a medziľudské vzťahy, náš vzťah k práci, naše chvíle voľna a oddychu. Kiež dnešný deň nezostane iba výročím pamiatky posvätenia nášho kostola, ale stane sa aj dňom posvätenia - nového odovzdania do služby Bohu - toho chrámu, ktorým je náš život.
Veď sme chrám Boží a Duch Boží prebýva v nás. Nie sme sami svoji. - Veľmi draho - nevinnou krvou Ježiša Krista - sme boli kúpení! Oslávme teda Boha svojím telom i svojím duchom, čo oboje náleží Bohu.
Amen.
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
