Pamiatka reformácie, List Filipským 2, 12 - 13
"S bázňou a s trasením konajte svoje spasenie. Však Boh je ten, ktorý pôsobí vo vás, aby ste aj chceli aj činili nad svoju dobrú vôľu." (List Filipským 2, 12 - 13)
Milí bratia a milé sestry v Ježišovi Kristovi!
31. október 1517 býva označovaný ako začiatok reformácie - procesu obnovy cirkvi. Odvážny čin Martina Luthera, ktorý v spomenutý deň pribil na dvere chrámu vo Wittenbergu 95 výpovedí proti odpustkom, dal podnet k rozšíreniu reformačných myšlienok do mnohých miest Európy. No prvé kroky k obnove cirkvi, ktorá bola v duchovne tak úbohom stave, že niektorí vtedajší kazatelia ju nazývali nie nevestou Kristovou, ale neviestkou, sa začali už oveľa skôr. Napr. Peter Vald, bohatý kupec z francúzskeho mesta Lyon, sa v 12. storočí rozhodol dôsledne žiť podľa Ježišových slov: "Ľahšie je ťave prejsť uchom ihly, ako bohatému vojsť do kráľovstva nebeského" (Mt 19,24). - Zo svojho majetku značnými prostriedkami podporil preklad niektorých častí Biblie do provensálštiny a umožnil tak obyvateľom južného Francúzska čítať Písmo sväté v materinskej reči.
Alebo Ján Viklef - anglický učenec sa stal hnacou silou prekladu Biblie do angličtiny. Prispel k obnove cirkvi nielen vo svojej krajine, ale z jeho myšlienok čerpal neskoršie i Majster Ján Hus. Iný príklad: Milíč z Kroměříža. - V dobe, keď sa množili spory a súdy o cirkevný majetok a keď väčšina z tých, ktorí pracovali v cirkvi, hľadala výhody pre seba, Milíč v zhromaždení kňazov pražského katedrálneho kostola prehlásil, že sa dobrovoľne vzdáva svojho výnosného cirkevného úradu a ako chudobný kňaz odišiel na vidiek. Porozumel, že duchovne chorá cirkev potrebuje najviac jediné: zvesť Božieho slova a konanie podľa neho. Hoci sa mu črtala skvelá kariéra, dal prednosť úzkej ceste Kristovej.
Vald, Milíč, Viklef, neskoršie Majster Ján Hus i Luther, všetci mali spoločné jedno: Vzali vážne Božie slovo, úprimne uverili evanjeliu. Neboli to žiadni "nadľudia". Nemali nijaký zvláštny program, žiadne špeciálne učenie, ktoré by azda chýbalo nám. Vzali však vážne Božie slovo, úprimne uverili evanjeliu - tak začínala reformácia. - Obnova predovšetkým ich životov, ale tiež obnova cirkvi. Z dejín vieme, že nie každý reformátor smel cirkvi beztrestne nastaviť zrkadlo Božieho slova. No napriek hrozbe trestu - neraz trestu smrti, to títo ľudia statočne robili. Na ich životoch si uvedomujeme dve zásadné veci:
že je možné byť verným evanjeliu aj v ťažkostiach;
že obnova - aj reformácia nášho osobného života i súčasnej cirkvi - sa deje, keď berieme vážne Božie slovo, keď sa odvážime dôverovať evanjeliu.
Neraz si ťažkáme, že nám dnes v cirkvi chýbajú osobnosti a spomína sa na staré zašlé časy. Ani Luther, ani Melanchton, ani Hus, Milíč, Viklef či Vald sa však nerozhodli, že vstúpia do dejín ako osobnosti. Osobnosťami sa stali tým, že dôverovali evanjeliu, že vzali vážne Božie slovo a túžili v jeho poznaní a uskutočňovaní rásť. Osobnosťami sa stali tým, keď vlastným životom ukázali, že je možné byť evanjeliu verným aj uprostred ťažkostí. Ak sa nám zdá, že žijeme v duchovne komplikovanej dobe, potom je dobré pripomenúť si, že máme rovnakú "výbavu" ako otcovia reformátori. - Máme rovnaké evanjelium ako oni. Túžme po tom a modlime sa za to, aby ako im, aj nám dal Pán Boh silu zostávať vernými Kristovmu evanjeliu uprostred ťažkostí, aby sme i my vedeli brať Božie slovo tak vážne, tak dôsledne ako naši reformační otcovia. - Túžme po tom a modlime sa, aby sme vedeli brať vážne Božie slovo; i to, ktoré sme počuli spred oltára zo Žalmu 46.: "Boh nám je útočišťom a silou, pomocou v súžení vždy osvedčenou. Preto sa nebojíme!" (v.2-3a); i slovo, ktoré sme čítali z Listu Filipským (2,12-13): "S bázňou a s trasením konajte svoje spasenie. Však Boh je ten, ktorý pôsobí vo vás, aby ste aj chceli aj činili nad svoju dobrú vôľu."
Toto slovo sa nám môže javiť ako protirečenie. Najprv počujeme, že máme my niečo konať, a dokonca s bázňou a s trasením a potom, že Pán Boh pôsobí všetko: aby sme aj chceli, aj činili. Právom sa môžeme pýtať: Na koho pôsobení teda záleží? - Záleží na nás, alebo na Bohu?
Avšak, čože je to za otázku? Veď ako by nezáležalo na Bohu, keď ide o spasenie? A na druhej strane, ako by nezáležalo na nás, keď ide o naše spasenie? Keď Pán Boh pri nás a v nás pôsobí, nezaobchádza s nami predsa ako s neživými klátmi! Luther vyznával, že chce Pána Boha milovať a dôverovať Mu nado všetko - to jest z celého svojho srdca, sily, duše i mysle. No práve ako taký spoznal: Nie zo mňa, ale jedine z Božej milosti, iba Kristom som spasený. Ak si kladieme otázku: Na koho pôsobení teda záleží? - Na našom či na Božom? - Pomyslime si na lásku. Ak niekoho máme radi, tak sa to týka nášho cítenia i chcenia, našich citov, vôle, duše i mysle. Niekedy k láske patrí dokonca aj bázeň a trasenie - napríklad keď naše dieťa, manželka/manžel stoja pred operáciou, ak vážne ochorejú. Napriek tomu, keď nás uchopí láska, kto z nás to nevníma nielen ako svoje chcenie i činenie, ale zároveň aj ako veľký dar, ako čosi nezaslúžene darované, čo sa mi dostalo bez mojich zásluh. Tak je to aj keď ide o spasenie, o to, čo dáva základ, zmysel a cieľ nášmu životu. Spasenie nie je z nás, ale nedeje sa mimo nás. Keď sa dívame na seba, na našu zodpovednosť, potom tu je a zostáva bázeň a trasenie; otázka, ktorou sa kedysi aj Luther intenzívne zapodieval: Ako obstojím pred Pánom Boha, keď sa raz postavím pred Neho, keď Ho na poslednom súde uvidím tvárou v tvár? No keď vierou hľadíme na Neho, na nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista - a reformácia práve na Neho obracia náš pohľad - potom tu je dôvera, priam istota: Pán Boh mi dá všetko: aj chcenie, aj činenie. On je mojím Záchrancom. Spasenie je Jeho darom, darom Božej milosti. Na to sa môžem/e bezpodmienečne spoľahnúť.
Áno, s bázňou a s trasením konajme svoje spasenie. Spasenie nie je z nás, ale nedeje sa mimo nás. Práve preto, že ho treba konať, nie je stavom sebeckej - sebestačnej zbožnosti, ktorá neberie ohľad na iných, ale je životom bojovníka - ako to bolo v prípade reformátorov. "Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho" (J 3,16). Boh teda miluje a prináša záchranu nie iba mne, ale všetkým, celému svetu. Hľadanie vlastných vecí, ani osobnej spásy nemôžeme oddeliť od zodpovednosti za druhých - za svet. Božia spása je určená pre svet, nie mimo neho. Cesta k nej vedie nasledovaním Pána Ježiša Krista, ktorý niesol kríž. To, že Ježiš svojou nevinnou obeťou na kríži spôsobil aj moju osobnú záchranu, je jedna stránka veci. Druhá je, že nemôžeme ujsť od Božieho poverenia prinášať záchranu aj iným" (por.: Mt 28,19-20).
V našom spevníku máme 8-veršovú pieseň s refrénom: "Pane, daruj mi pravú vieru" (ES 631). Môže nám pripadať dlhá - temer ako nekonečný príbeh. Pozýva nás však vstúpiť do zástupu tých, ktorí skutočne dôverovali Pánu Bohu, k tomu, živú vieru odovzdávali aj ďalším, najmä mladej generácii (ES 631,8). Na to nás Pán Ježiš Kristus zachránil, aby sme sa stali svedkami o viere v Neho, aby sme vzali vážne Božie slovo a svojím životom dosvedčili, že je možné byť evanjeliu verným aj uprostred ťažkostí, že "Boh nám je naozaj útočišťom a silou, pomocou v súžení vždy osvedčenou. Preto sa nebojíme!" A vieme, že "Boh je ten, ktorý pôsobí v nás, aby sme aj chceli aj činili nad svoju dobrú vôľu."
Amen.
S použitím viacerých prameňov: Martin Šefranko
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
